Zišiel z očí, zišiel z mysle

Dnes je len bahnom a výparnou plochou možného semenišťa a liahne komárov, ktoré raz môžu zaútočiť na obydlia Baničiarov.

Na južnom okraji mesta zostal zabudnutý, nikomu nechýba, kedysi starostlivo ostrúhané drevo obojručnými nožmi už do areálu Sólo nedopravuje.

Prívodný a odklonený vodný kanál rieky Revúcej vznikol niekedy okolo roku 1882, ako to hovorí František Hanes (bývalý pracovník SCP, fotograf klubu RK 1924, autor publikácie 135 rokov od vzniku závodu Solo v Ružomberku a jeden z hlavných organizátov fotografickej výstavy v Lipt. múzeu o Sole v roku 2015).

Vodný kanál slúžil ako dôležitý prívod vody pre technologické zariadenia a výrobu vtedajšej drevoviny. Ako zdroj poháňal štvorkomorový drevobrús, Francisciho turbínu, vyrábal i elektrický prúd a dopravoval i drevo do výroby. „Kanál, neskôr využívali i rybári pre chov rýb, pstruhov a lipňov“ – dodáva ešte v spomienke na oné papierenské časy Fero Hanes.

Kanál pri Sole. Repro foto – František Hanes st.

Mnohí Baničiari či miestu odkloneného kanála, blízki starí Podskalci z južného krídla mesta pamätajú roky 50-te a 60-te, kedy kanál tak trochu plnil i rekreačné účely. Jeho pravý breh v horúcich letách zaplnili kúpajúce sa deti s rodičmi obdivujúce skoky pri stavidle „na hlavičku“ do jamy hĺbky asi troch metrov, ktoré tam skákala aj jedna z najodvážnejších dievčat športujúceho Banična.

Dávnoveké časy sú preč, kanál, pokiaľ niektorým pamäť slúži, pochoval v studených marcových vodách ešte s topiacimi sa snehmi v horných tokoch rieky Revúcej asi 10-ročného Mateja Chodása. Kým to jeho mladší súkmeňovci prišli domov povedať, bolo už neskoro. Stalo sa tak niekedy okolo rokov 1962-63, kedy uskladnené ostrúhané a odkôrované drevá, po ktorých deti behali, sa s Matejom zosunuli priamo do kanála. Okamžité pátranie potápačov bolo bezvýsledné a Mateja našli o niekoľko dní neskôr až pri „hrabliach“ ako miestni hovorili zariadeniu, nachádzajúcom sa už v areáli Sóla, pri hornej bráne.

Kanál, dlhý niečo viac ako 200 metrov, pamätá aj na jednu tragédiu, keď v jeho vodách utonul aj občan potúžený zvýšenou dávkou alkoholu.

Dnes už nie je tým, ako kedysi v produkčných rokoch Sóla, starostlivejšie udržujúci sa, s normovaným prietokom vody bez veľkého nánosu bahna a žaburiny.

V súčasnosti špatí okolie za Závodným klubom Solo, mnohí hovoria, že už dávno mal byť umŕtvený a zahádzaný zeminou, alebo nejako inak deaktivovaný. Hľadať a vracať sa späť, kedy tento skončil a prestal vykonávať svoju zmysluplnú pracovnú a technologickú činnosť by mal vedieť jeho výrobca papiera a celulózy.

Kanál so stavidlom. Foto – František Hanes st.

Po sťažnosti občana Stanislava Mrvu ho dal odstaviť vraj vtedajší primátor mesta Michal Slašťan. Prívodný kanál si už odvtedy ani príslušné úrady životného prostredia či Povodia Váhu (a Revúcej v ňom) pravdepodobne dlhodobejšie nevšímajú. A tak tento, aj keď nie s veľkou výparnou plochou (nejakých 12 árov) a starou vodou s neestetickou žaburinou zostal na pohľad tým, ktorí ho denne cez most ku starej hornej bráne prechádzajú.

V minulých obdobiach architekt Pavol Fischer priniesol zaujímavý pohľad na okolie rieky Revúcej, jej toku, využiteľnosti vôd v záujme vybudovania akejsi zóny oddychu, parku a možného kultúrneho splavnenia od bývalej Zápalkárne po prítok do rieky Váh.

Mŕtve a dnes nepotrebné rameno Revúcej – prívodného kanála a už vlastne len nepotrebnej stoky, by sa malo stať objektom zvýšeného záujmu (aj ružomberskej komisie zriadenej pre prach a zápach) miestnych a regionálnych orgánov životného prostredia a zdravia občanov.

Raz však k tomu určite dôjde, keď už občan bude poriadne za dverami. Ten by nemal naháňať úrady a ekologické vraky starého už nefungujúceho priemyslu. Aj keď spiace komáre a hmyz zatiaľ ešte z mŕtvych a čiastočne zapáchajúcich dažďových vôd  odkloneného ramena Revúcej, húfne nevyleteli.

Fotografie – František Hanes st.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.