Dnes je len bahnom a výparnou plochou možného semenišťa a liahne komárov, ktoré raz môžu zaútočiť na obydlia Baničiarov.
Na južnom okraji mesta zostal zabudnutý, nikomu nechýba, kedysi starostlivo ostrúhané drevo obojručnými nožmi už do areálu Sólo nedopravuje.
Prívodný a odklonený vodný kanál rieky Revúcej vznikol niekedy okolo roku 1882, ako to hovorí František Hanes (bývalý pracovník SCP, fotograf klubu RK 1924, autor publikácie 135 rokov od vzniku závodu Solo v Ružomberku a jeden z hlavných organizátov fotografickej výstavy v Lipt. múzeu o Sole v roku 2015).
Vodný kanál slúžil ako dôležitý prívod vody pre technologické zariadenia a výrobu vtedajšej drevoviny. Ako zdroj poháňal štvorkomorový drevobrús, Francisciho turbínu, vyrábal i elektrický prúd a dopravoval i drevo do výroby. „Kanál, neskôr využívali i rybári pre chov rýb, pstruhov a lipňov“ – dodáva ešte v spomienke na oné papierenské časy Fero Hanes.
Mnohí Baničiari či miestu odkloneného kanála, blízki starí Podskalci z južného krídla mesta pamätajú roky 50-te a 60-te, kedy kanál tak trochu plnil i rekreačné účely. Jeho pravý breh v horúcich letách zaplnili kúpajúce sa deti s rodičmi obdivujúce skoky pri stavidle „na hlavičku“ do jamy hĺbky asi troch metrov, ktoré tam skákala aj jedna z najodvážnejších dievčat športujúceho Banična.
Dávnoveké časy sú preč, kanál, pokiaľ niektorým pamäť slúži, pochoval v studených marcových vodách ešte s topiacimi sa snehmi v horných tokoch rieky Revúcej asi 10-ročného Mateja Chodása. Kým to jeho mladší súkmeňovci prišli domov povedať, bolo už neskoro. Stalo sa tak niekedy okolo rokov 1962-63, kedy uskladnené ostrúhané a odkôrované drevá, po ktorých deti behali, sa s Matejom zosunuli priamo do kanála. Okamžité pátranie potápačov bolo bezvýsledné a Mateja našli o niekoľko dní neskôr až pri „hrabliach“ ako miestni hovorili zariadeniu, nachádzajúcom sa už v areáli Sóla, pri hornej bráne.
Kanál, dlhý niečo viac ako 200 metrov, pamätá aj na jednu tragédiu, keď v jeho vodách utonul aj občan potúžený zvýšenou dávkou alkoholu.
Dnes už nie je tým, ako kedysi v produkčných rokoch Sóla, starostlivejšie udržujúci sa, s normovaným prietokom vody bez veľkého nánosu bahna a žaburiny.
V súčasnosti špatí okolie za Závodným klubom Solo, mnohí hovoria, že už dávno mal byť umŕtvený a zahádzaný zeminou, alebo nejako inak deaktivovaný. Hľadať a vracať sa späť, kedy tento skončil a prestal vykonávať svoju zmysluplnú pracovnú a technologickú činnosť by mal vedieť jeho výrobca papiera a celulózy.
Po sťažnosti občana Stanislava Mrvu ho dal odstaviť vraj vtedajší primátor mesta Michal Slašťan. Prívodný kanál si už odvtedy ani príslušné úrady životného prostredia či Povodia Váhu (a Revúcej v ňom) pravdepodobne dlhodobejšie nevšímajú. A tak tento, aj keď nie s veľkou výparnou plochou (nejakých 12 árov) a starou vodou s neestetickou žaburinou zostal na pohľad tým, ktorí ho denne cez most ku starej hornej bráne prechádzajú.
V minulých obdobiach architekt Pavol Fischer priniesol zaujímavý pohľad na okolie rieky Revúcej, jej toku, využiteľnosti vôd v záujme vybudovania akejsi zóny oddychu, parku a možného kultúrneho splavnenia od bývalej Zápalkárne po prítok do rieky Váh.
Mŕtve a dnes nepotrebné rameno Revúcej – prívodného kanála a už vlastne len nepotrebnej stoky, by sa malo stať objektom zvýšeného záujmu (aj ružomberskej komisie zriadenej pre prach a zápach) miestnych a regionálnych orgánov životného prostredia a zdravia občanov.
Raz však k tomu určite dôjde, keď už občan bude poriadne za dverami. Ten by nemal naháňať úrady a ekologické vraky starého už nefungujúceho priemyslu. Aj keď spiace komáre a hmyz zatiaľ ešte z mŕtvych a čiastočne zapáchajúcich dažďových vôd odkloneného ramena Revúcej, húfne nevyleteli.
Fotografie – František Hanes st.