Žijú v Ružomberku, no prácu tu nenašli

Hoci to čísla nezamestnanosti nedokazujú, okres Ružomberok má zjavne problém. V meste nie je dosť roboty. Stovky ľudí denne dochádzajú za prácou do Žiliny, Martina či Dolného Kubína.

Sú štyri hodiny ráno. Väčšina obyvateľov mesta ešte spí a ulice sú takmer prázdne. Na autobusovej stanici sa však z tmy pomaly vynárajú ľudia. O chvíľu príde autobus z Mikuláša, nastúpia a odchádzajú.

Desať minút na to prichádza na zastávku ďalší. Ten je „ružomberský“. Po stanici zastaví ešte pri priemyslovke a Tescu, naloží ďalšie hlúčiky a ide rovnakým smerom – KIA, Žilina.

Nie sú to jediné špeciály, ktoré dennodenne prúdia týmto smerom. Ďalší nakladá ľudí smerujúcich do sesterského závodu Mobis, hneď vedľa žilinskej automobilky. Ženy chodia tým „svojim“ do Koštian nad Turcom. V spoločnosti Trim Leader šijú autopoťahy.

Čakáme ďalej. O piatej odchádza prvý autobus do Dolného Kubína. Situácia sa opakuje.

Na tmavej oblohe od východu prebleskuje svetlo, bude pekný a slnečný deň, čo cítiť už takto zavčasu. Ranný koncert vtákov robí úžasnú atmosféru. Zažiť to nabíja energiou, tešíte sa na deň, napriek skorému vstávaniu.

Niekde v hlave sa vám znenazdajky objaví myšlienka: „Veď vyspať sa dá zajtra, pozajtra a aj potom.“ Nie každý má však túto možnosť.

Nepomerne väčší plat

„Dochádzam takto už jedenásť rokov. Budík mám na 3.20, chodím na autobus o 4.20, pretože 5.35 už musím byť v robote, prezliecť sa a pripraviť si pracovisko. Začíname o šiestej,“ opisuje svoje už tradičné rána Richard Letko.

Pozná Ružomberčanov, ktorí robili v Kii ešte pred ním. Spoločnosť vtedy autobusy neposkytovala. Dochádzali vlakom a následne chodili pešo z Varína či Tepličky nad Váhom. Cesta cez pole bola dlhá jeden a pol kilometra. Oplatilo sa im.

„Pred rokom 2000 sa v Ružomberku ešte ako-tak dala nájsť práca. Potom však všetci začali racionalizovať výrobu, bavlnárske závody a Solo sa úplne stratili. Rád by som zostal, ale prácu, ktorá je ohodnotená na patričnej úrovni, som doma nenašiel,“ hovorí niekdajší kandidát na ružomberského primátora Letko.

„S Ružomberkom sa to platovo ani nedá porovnať. Mám o dobrú tretinu viac,“ argumentuje Jozef Poláček z Ludrovej, ktorý rovnako dochádza za prácou do žilinskej automobilky. „Jasné, že cestovanie je nevýhoda. Hneď by som to vymenil, vzdám sa aj 200 eur z platu, aby som mal robotu niekde v okolí, ale je tu niekto, kto takto zaplatí?“ pýta sa Poláček.

O konkrétnych peniazoch nehovoria ani jeho dvaja kolegovia čakajúci na zastávke. Mená prezradiť nechcú, ale ochotne rozprávajú: „Toto je mŕtve mesto. Chýba tu jedna poriadna fabrika. Vadí mi cestovanie, ale na to si zvyknete. Tie peniaze to vykompenzujú,“ hovorí nemenovaný Ludrovčan.

Voľný čas nadovšetko

„Priemerná mzda u výrobných pracovníkov v minulom roku dosiahla 1458 eur,“ hovorí pre Ružomberský magazín Jozef Bačé, hovorca automobilky KIA. Dodáva, že ide o priemernú hrubú mzdu bez manažmentu a administratívy spoločnosti. Ide len o výrobu, vrátane bonusov.

„Deň delíme na 12:12. Dvanásť hodín ste v práci a cestujete. Zvyšných dvanásť hodín máte čas na rodinu, koníčky, všetky aktivity, ktoré potrebujete spraviť a, samozrejme, na spánok,“ popisuje život s dochádzaním do práce Richard Letko.

„V Podturni či Hrádku vstávajú o 2.45, domov sa vrátia o 16.30, ale zostávajú tu žiť. Toto sú pre mňa skutoční patrioti miest a obcí. Musíte byť veľmi odolný, psychicky aj fyzicky, ak toto chcete zvládnuť. Vážite si voľný čas,“ zamýšľa sa Letko nad režimom, ktorý len v žilinskej automobilke podľa jeho odhadov denne zažíva približne 300 ľudí z Liptova.

„Konkrétne z okresu Ružomberok v našej fabrike pracuje aktuálne 191 ľudí,“ uvádza presné číslo dolnoliptákov hovorca Kie.

„A v Ružomberku nám ešte hádžu polená pod nohy. Pozrite na to parkovisko. Odkedy ho spoplatnili, je prázdne,“ ukazuje na naozaj prázdne parkovisko na autobusovej stanici Ludrovčan Poláček.

„Sliače, Revúce, Lúžna, Osada, všetci musia chodiť skôr, na rannú aj poobednú, aby našli miesto na parkovanie a došli peši na stanicu. Inak tu nechajú 40 eur mesačne len za parkovisko,“ dopĺňa Poláček.

Každý deň, na tri smeny, odchádzajú ľudia z Ružomberka za prácou do automobilky v Žiline. Foto – Marek Hasák

Nielen automobilka

Miro Gejdoš má 27. rokov. Základnú, strednú aj vysokú školu absolvoval v Ružomberku. Nikdy tu však nepracoval. Najskôr sa zamestnal v Mikuláši, teraz robí v nižšom manažmente pološtátnej firmy v Žiline.

„Minimálne dve hodiny denne strávim cestovaním. Iste, rád by som zostal a bol rýchlejšie doma s rodinou, ale neviem, kde by som našiel tak zaujímavú a dobre platenú robotu, ako tam,“ hovorí, prečo uprednostňuje dochádzanie za prácou.

Braňo Furdek dochádzal za prácou do Dolného Kubína jedenásť rokov. Nedávno ho prepustili, lebo firma vyrábajúca rebríky znižovala stavy. „Budem hľadať aj doma, ale myslím si, že najskôr nájdem niečo slušné opäť v Kubíne. Je tam priemyselný park, viacero rozbehnutých firiem, stále niekoho hľadajú,“ zveruje sa so svojimi očakávaniami.

„V minulosti som tu nevedel zohnať normálnu robotu. Všetci ponúkali minimálnu mzdu a peniaze na ruku. To nechcem,“ hovorí otec dvoch detí.

Do Kubína dochádzajú desiatky ľudí, o čom svedčia aj spomínané plné autobusy. „Udivuje ma, že v Ružomberku robotu neviete nájsť. Pritom je to spádové mesto, má celkom iné postavenie ako Kubín. Tu je však stále niečo voľné. Len na moju smenu chodí asi 20 chlapov z Lúžnej, Ludrovej a Osady. V Ružomberku robotu nemajú,“ zamýšľa sa operátor výroby v jednej z firiem v dolnokubínskom priemyselnom parku Peter Bíroš. Kedysi robil na Sole, ale už trinásť rokov dochádza do Kubína.

„Autobusy sú plné ráno aj na obed. Ešteže SAD pridala nejaké spoje. Aj tak väčšina chodí autami. Partie štyroch – piatich ľudí sa skladajú na jedno auto. V mnohých firmách im vyhovejú a dajú ich spolu na zmenu, aby im to uľahčili,“ opisuje svoje skúsenosti s dochádzaním Bíroš.

Za prácou do Kubína už dvadsať rokov denne dochádza aj Andrea Jarabáková z Martinčeka. „Kedysi sme ranným spojom chodili traja – štyria ľudia. Teraz sú všetky spoje plné. Tam aj späť. Neraz sa mi neujde miesto a stojím. Množstvo ľudí chodí do práce do priemyselného parku Mokraď, veľa študentov chodí do Kubína do škôl. Človek si na dochádzanie zvykne, ale ak by bolo viac spojov alebo by nadväzovali aj tie naše do obcí, uvítala by som to.“

Broňa dochádza z Ružomberka do Kubína zatiaľ iba dva roky. Jej skúsenosť s prácou doma je nelichotivá. „Malé obchodíky, banky, kancelárie. Všade minimálna mzda. Keď chcete viac, potrebujete známosť. Máme tu v meste dvoch gigantov, ale kým tu nepustia ďalšie firmy, nič sa nezmení,“ definuje problém zamestnanosti v Ružomberku.

Zamestnávatelia aj dopravca sa vedia prispôsobiť

V Kubíne je viacero stredne veľkých firiem, ktoré zamestnávajú desiatky ľudí z dolného Liptova. „Z okresu Ružomberok k nám dochádza viac ako 30 ľudí. Viac im vyhovuje robiť v 12-hodinových zmenách ako v 7,5-hodinových, aby nemuseli dochádzať tak často. Snažíme sa im v tom vyhovieť,“ vysvetľuje Jana Mlynarčíková zo spoločnosti Mahle, ktorá sa zaoberá subdodávateľskou produkciou pre automobilky.

„Momentálne k nám dochádza 26 zamestnancov z Ružomberka. Špeciálne benefity na dochádzanie sme zatiaľ neriešili,“ odpovedá Dana Ľachová zo spoločnosti Miba.

To, že práve Kubín je veľmi žiadanou pracovnou destináciou Ružomberčanov, potvrdzuje aj regionálny autobusový dopravca Arriva Liorbus.

„Od decembra sme pridali spoje najmä počas víkendov. Reagovali sme tak na žiadosti zamestnancov dochádzajúcich do a z Kubína. Okrem toho sme pri ďalších spojoch našich liniek  zohľadnili viaceré žiadosti a urobili až 37 zmien. Desať z nich priamo súviselo s pracovnými alebo školskými potrebami,“ konkretizuje zmeny dopravného harmonogramu riaditeľ dopravy Arriva Liorbus Radoslav Salák.

Titulná fotografia – Množstvo ľudí dochádza autami, ale aj autobusmi do Technického (priemyselného) parku Mokraď v Dolnom Kubíne. Autor – Marek Hasák.

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.