Z modernej štvrte ostali len spomienky na Kubáncov a tancovačky

Zaujímavé príbehy píšu nielen ľudské životy. V rubrike Príbeh vám preto budeme popri príbehoch inšpiratívnych Ružomberčanov prinášať aj príbehy tunajších mestských častí a ulíc. Začíname v Rybárpoli.

Mestská časť Rybárpole leží na pravom brehu rieky Váh pod úpätím Čebraťa. Miestnymi dominantami sú vlaková stanica, kostol sv. Rodiny, nemecké bytovky, ale najmä rozsiahly areál bývalých textilných závodov.

Cestou do Rybárpola stretáme neznámu dôchodkyňu. Pri odpovedi na otázku, či si pamätá, ako kedysi vyzerala bavlnáreň, zisťujeme, že sme natrafili na tú najpovolanejšiu osobu. „Pravdaže si pamätám, veď som v nich 40 rokov pracovala,“ usmieva sa 83-ročná Anna Džuková a už nás aj sprevádza po Rybárpolskej ulici.

„Kedysi bola plná ľudí. Dokonca aj večer, keď sme išli z roboty, tu bolo ešte živo,“ spomína si pani Anna. Ľudia sa zabávali najmä v miestnom kultúrnom dome. „Joj, čo sa tu natancovalo! Človek sa vtedy mohol zabávať, koľko len chcel.“

Z niekdajšej pýchy ostali len ruiny

„Moderná štvrť Rybárpola sa vystavala vďaka textilnej fabrike, ale Rybárpole bola pôvodne samostatná osada, zemianský majetok, ktorý nebol časťou Ružomberka,“ hovorí o minulosti jednej z najznámejších častí metropoly dolného Liptova historik Karol Dzuriak z Liptovského múzea.

Textilnú fabriku založil v roku 1894 Izidor Mautner. Do úvahy vtedy prichádzali aj lokality v Liptovskom Mikuláši, Sučanoch a Trenčíne. Ružomberok však ponúkol vhodnejší priestor polí svojho majera v Rybárpoli, ktorý patril do chotára obce Hrboltová. „Bola to dobrá poloha pri vodnom zdroji a pri železničnej trati,“ vysvetľuje dôvody výstavby fabriky v Rybárpoli historik Dzuriak.

Mautnerovci kúpili Rybárpole za 14-tisíc zlatých. Priestor im ale nestačil a tak k nemu prikúpili aj susedné časti z chotára Hrboltovej a Likavky, kde začali výstavbu bytovej kolónie. V priebehu roka 1894 bolo celé Rybárpole katastrálne pričlenené k Ružomberku.

Hoci mala textilka v minulosti viaceré názvy, dnes si ľudia pamätajú najmä na tie posledné – Bavlnárske závody V. I. Lenina a Texicom.

Vtedajší areál bol ešte väčší, ako ho poznáme dnes. Už vtedy bol spojený s hlavnou cestou dreveným mostom ponad Váh a od roku 1895 aj železničnou prípojkou na Košicko-bohumínsku železničnú trať.

V areáli Rybárpola rástli budovy ako huby po daždi. Závod si v tom čase vybudoval aj vlastnú elektráreň a tak tu v roku 1910 mohli spustiť vlastné verejné osvetlenie. Elektrické vedenie bolo na drevených stĺpoch a dnešnou Textilnou ulicou viedlo cez most až do ulíc mesta.

V okolí fabriky sa rozvíjala rozsiahla bytová výstavba a na tú dobu aj dobré sociálne zabezpečenie. Nechýbala závodná kuchyňa, jedáleň, mlyn, materská škola, ľudová škola, nemocnica, kasíno, kolkáreň, tenisové kurty, železničná, ale aj žandárska stanica. V roku 1983 mal závod viac ako päťtisíc zamestnancov.

Rybárpole sa postupne stalo medzinárodným sídliskom. Žili a pracovali tu nielen Slováci, ale aj Česi, Nemci, Poliaci, Rumuni, Maďari, či dokonca Kubánci a Vietnamci.

„Zaúčala som pri strojoch aj jednu Vietnamku a dve Kubánky. V tom čase bol prezidentom Husák. Dostala som od neho vyznamenanie za najlepšiu pracovníčku,“ čerpá zo svojich spomienok Anna Džuková.

„V roku 1990 som odišla na dôchodok. Napriek tomu som ešte rok pracovala,“ hovorí pani Anna, ktorej je smutno za zašlou slávou textilky i celého Rybárpole. Aj tak sa jej tu však býva dobre, prikyvuje.

Texicom sa zmenil na priemyselný park. Ale má na viac

Zelené prostredie, no menej možností

V súčasnosti je obývaných osem rybárpolských ulíc. Približne 1 500 obyvateľov žije na uliciach Nová Hrboltová, Horská, Pod Čebraťom, Rybárpoľská, Textilná, Malé Tatry, Silbilgera a Malé Domky.

„Najdlhšia je Textilná ulica, ktorá je známa vďaka zeleným sociálnym bytom,“ hovorí poslankyňa za túto mestskú časť Adriana Stolárová.

Kedysi mali obyvatelia neďaleko svojich domov aj poštu či bankomat. Neskôr ich však presunuli do Tesca. V Rybárpoli by ste nenašli ani obchod so širšou ponukou potravín. „Kedysi boli obchody na železničnej stanici, dnes je tu iba mäsiareň. Na Textilnej ulici sú vybudované ešte dva rómske obchody,“ informuje nás poslankyňa

Popod Čebrať chodievajú mnohí rodičia každé ráno odprevádzať svoje deti do škôlky či školy. „Máme tu dve súkromné materské škôlky a jednu spojenú školu, kde chodia aj detičky s postihnutím ako napríklad detská obrna,“ vyratúva vzdelávacie zariadenia poslankyňa Stolárová, ktorá vníma aj problematickejšie aspekty svojho obvodu.

„Asi polovica obyvateľov je rómska. Žijú na uliciach Textilná, Rybárpolská, ale aj na ulici Silbigera. Najväčšími problémami sú tam neporiadok a čierne skládky.“

Naopak, silnou stránkou Rybárpola je predovšetkým prirodzené zelené prostredie, o ktoré sa starajú aj jeho obyvatelia. „Každá ulica je niečím výnimočná. Obyvatelia Malých Tatier si svoje okolie udržujú sami, Textilná ulica je niečím iná, vyzývavejšia,“ zamýšľa sa poslankyňa Stolárová.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 5/2019.

Titulná fotografia: Anna Džuková na Rybárpolskej ulici. Zdroj: autorka.

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas štyroch rokov štúdia mi Ružomberok prirástol k srdcu, a preto ma zaujíma všetko, čo sa s mestom spája.