Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V autobuse miestnej dopravy si oproti mne sadol značne pripitý štyridsiatnik. Strapaté vlasy, rukáv na saku mokrý, zvláčený v pive, jeho majiteľ rečný. Kam cestujete, odkiaľ ste … Všeličo sa vypytoval a bolo mi to nepríjemné, lebo sa nerád bavím s opilcami. Mýlilo ma len, že mu z nepodarene zapnutej aktovky trčala Márquezova kniha Sto rokov samoty. Možno ide o inteligentného a citlivého človeka pijúceho len preto, aby sa nezbláznil z úžasných úspechov, ktoré, podľa tvrdenia vládnucich zlodejských politikov, nás občanov obklopujú.
Na zastávke sa dvere otvorili, do plného vozidla sa nahrnuli ďalší cestujúci a po štiknutí lístka stáli v uličke pridŕžajúc sa, ako ktorý mohol. Pri mojom spolucestujúcom ostrnela žena neurčitého veku so žltkastou tvárou plnou drobných fľakov. Namiesto parfumu sa od nej v miernych vlnách prisúval k okolo stojacim a sediacim zápach tabaku. Mohla mať tak po tridsiatke, alebo viac.
Pripitý si pritisol aktovku s Márquezovou knihou k sebe a napomenul ju:
„Stará pani, netlačte sa na mňa!“
„Čo si to dovoľujete?! Aká som ja stará pani!“ ohradila sa pobúrená dotyčná.
„Veď ste celá zakonzvervovaná akoby ste robili v nejakej udiarni. Kto môže vedieť, koľko máte rokov. Šesťdesiat … sto …“
„Nemám ani tridsať. Ste ožratý lump. Dajte mi pokoj!“
„Ja som možno ožratý, ale lump nie som. Lump v tomto autobuse môže byť niekto iný. Viete, čo sa hovorí: Kto fajčí, ten aj pije, kto pije, ten klame, kto klame, ten kradne, kto kradne, ten aj vraždí.“
Žltkastá tvár stemnela. Keby konverzáciu nepočúvalo toľko ľudí dôkladne si ju prezerajúc, asi by dotyčného zaškrtila.
Radšej vystúpila na najbližšej zastávke.
Kolísajúci sa prívrženec magického realizmu zostal sedieť a len si hundral:
„Čo je toto za republiku … čo je toto za štát …“
Tušil som, čo sa mu asi preháňa hlavou: Ženská priveľa fajčí, čiže automaticky holduje aj alkoholu, a keďže nezriadene chľastá, poriadne klame a samozrejme, aby mala na pálenku a cigarety, kradne. No a v tom dyme, ktorý na všetky strany vyfukuje, si ani nevšimla, že pomocou neho určite odpravila na druhý svet nejedného človeka …
Ako je možné, že táto stvora iba tak cestuje miestnou dopravou a ešte ju nezatvorili?
Uverejnené v zbierke Antona Laučeka – Iba tak V (2014).
Ilustračná fotografia – cestujúci v autobuse, zdroj – Pixabay.com
