Vtedy pred 50-timi rokmi na SPŠT-P.
Aj také boli slová triednej profesorky, keď sa na začiatku školského roku 1967/68 museli dve triedy Strednej priemyselnej školy textilnej a papiernickej sťahovať do koniarne. Pre niektorých, ktorí si školské lavice koniarne po polstoročí nostalgicky pripomínajú, len ružomberská príchuť istých manierov vyplývajúcich z prospechových štvrťročných hodnotení tried, prevádzkových dôvodov dobudovávania školy, pokračovania textilnej konjuktúry, či rozširovania dielní a ďalšej praktickej výučby. A tak pochopiteľne, tie najhoršie spriemerované triedy v prospechu odchádzali na deväťdesiat dňový čas do starej budovy vzdialenej takmer dvesto krokov od mohutných múrov svojej Alma mater.
V menšej zrekonštruovanej budove predelenou drevenou stenou pre dve triedy (v ktorej za prvej čsl. republiky boli vojenské konské stajne) sa po štyroch desaťročiach vyučovalo. Tí, ktorí koniareň počas školských rokov okúsili si spomenú na týždennícke služby, odnášanie a prinášanie triednej knihy, zametanie čierne natretej drevenej podlahy a rúbanie dreva, keď v chladných dňoch vo veľkej peci značky Mora bolo treba poriadne zakúriť, aby žiaci a profesori neprechladli. Koniareň priemyslovky stála tesne pri múre chlapčenského internátu (dnes Obchodná akadémia ) a telocvične ktorú spravoval a viedol profesionál – profesor telocvikár Tomáš Sleziak. V priľahlej časti múru koniarne býval v tej dobe vo svojom byte profesor Václav Fraňo.
Súčasný a rovnako raz starší či mladší domorodec mesta si spomenie aj na koniareň a basketbalovú halu na Poľnej ulici, kde sa dnes hráva basketbal či organizujú sa v nej iné podujatia. V tej basketbalovej bola kedysi dávno konská jazdiareň. Nuž obe si nevdojak vyslúžili tento pre niektorých skalných nelichotivý názov. Lichotivé výsledky a konštatovania sa však dostavili po klasifikačnej porade po prvom štvrťroku šk.r. 1967/68 a roku nezabudnuteľných tzv. desaťminútoviek pred prvou vyučovacou hodinou, ktoré na priemyslovke zaviedol riaditeľ školy Vladimír Dubský.
November toho obdobia pre II.D, ktorému študenti hovorili -„koniareň za trest“ už netrval dlho. Pomaly sa to všetko čo ich v koniarni postihlo aj s nešťastným vymetaním pece, zapíjalo kofolou či malým pivom v hostinci u Fullov. Tam v rohu miestnosti na podstavci ležal čierno-biely televízor a v stredu 22-hého sa hral dôležitý posledný futbalový kvalifikačný zápas ČSSR o postup na majstrovstvá Európy. Mnohí študenti z internátu ho pozerali. Zmrznutý brankár Kramerius nemal dlho čo chytať, s Írmi sme viedli 1:0, no pár minút pred koncom zápasu sme dostali dva góly. Dva útoky a centre a posledný gól z hlavy Ó Connora, keď starnúci Ján Popluhár (neskôr futbalista storočia ) už rýchlosťou na Íra nestačil, znamenali prehru 1:2. Po Čile 1962 to bolo nachvíľu zmrazenie vtedajšieho futbalového boomu. Do Talianska sa tak naša jedenástka nedostala.
Futbalový výsledok z letenského priameho prenosu zápasu študentov a štamgastov u Fullov nepotešil, tých mladších však o dva dni neskôr hrial pocit návratu do múrov školy, ktoré pradiarom vtedajšej II.D zvestovala ich triedna učiteľka. A stalo sa tak práve v koniarni, ktorá pre nich skončila. Pražská jar a Štefánikove Bradlo o rok neskôr zrušili aj desaťminútovky. Jednému zo spolužiakov toho ročníka pomohla aj sovietska vojenská okupácia Československa. Opravné skúšky z ruštiny v ktorej neprospel, už na konci mesiaca augusta z cudzieho jazyka robiť nemusel. V tom roku s osmičkou sa hovorilo o bojkote československých a iných svetových športovcov na letnej olympiáde v Mexiku, o ďalší neskôr režimná politika plížiacej sa normalizácie vyprodukovala tzv. Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Pre mnohých vtedajších profesorov – fachmanov znamenala ich stop v ďalšej učiteľskej a profesorskej kariére na tejto škole.
