Polroka strávila v Libanone a pomáhala so starostlivosťou o sýrskych utečencov. Ružomberčanka, ktorá si dobrovoľníckou činnosťou na Blízkom východe splnila sen a vyštudovanú teóriu prežila na vlastnej koži. Ak by Sýrčania prišli na Slovensko, bol by to šok pre nich, aj pre nás, hovorí Anna Hruboňová.
V rozhovore sa dozviete:
- ako sa Ružomberčanka, bez znalostí arabčiny, rozhodla odísť na Blízky východ,
- prečo odtiaľ musela utiecť,
- ako sa maličký Libanon prispôsobil a pomáha 1,5 miliónu utečencov,
- prečo sa z detského utrpenia nemožno sužovať.
Pred rokom ste skončili vysokú školu. No namiesto budovania kariéry ste sa rozhodli ísť do Libanonu a dobrovoľne pomáhať utečencom, ktorí tam prišli z vojnou postihnutej Sýrie. To nie je celkom bežná aktivita.
U nás to nie je bežné ani populárne. Mnoho mladých ľudí ale ani nevie, že tu sú takéto možnosti. Skrslo mi to na um počas prokrastinácie v poslednom ročníku vysokej školy pri písaní diplomovej práce. Rástlo to vo mne, až som si povedala, že dobrovoľníctvo chcem vyskúšať. No, a kedy, ak nie hneď po škole, kým človek nemá permanentnú prácu a záväzky.
Ale dobrovoľne sa dá pomáhať aj susedovi či chorému príbuznému. Prečo práve Blízky východ?
Chcela som vyskúšať svet. Tá väzba a chuť cestovať, spoznať aj kultúru, podmienky, život a ľudí aj niekde inde je s tým, samozrejme, úzko spätá.
Čo bolo tým spúšťačom myšlienok o pomoci. Nejaký osobný zážitok či skúsenosť?
Nemyslím si, že je za tým jeden konkrétny moment. Už počas štúdia som sa zaujímala o migráciu, utečencov, Blízky východ. Bolo to aj súčasťou môjho štúdia, kde som absolvovala stáž s témou analýzy migračnej politiky Európy. Vo mne, ale aj všeobecne vo verejnosti prevládal názor a pocit, že bojujeme proti migrácii. Premýšľala som nad tým a uvedomila som si, že je potrebné skutočne riešiť dôvody migrácie a nie len následky tu v Európe alebo na hraniciach.
Z Libanonu ale ľudia veľmi neutekajú alebo sa mýlim?
Utekajú do Libanonu. Projekt, ktorý som si našla, sa venuje pomoci sýrskym utečencom priamo na Blízkom východe. V krajinách, kde sa usídľujú potom, ako ušli pred vojnou z vlastnej domoviny. Túžila som priamo zistiť, čo sa tam deje, aké majú problémy, čo tí ľudia prežívajú, pochopiť, prečo sa chcú dostať do Európy.
Zbalili ste si ruksak, pricestovali do Libanonu a hľadali miesto, kde potrebujú voľné ruky?
Nie, samozrejme, bolo to viacej organizované. Hľadala som príležitosti už doma cez internet a našla som Slovak Aid, čo je oficiálna agentúra Slovenskej rozvojovej pomoci fungujúca pod záštitou Ministerstva zahraničných vecí SR. Oni poskytujú neziskovým organizáciám granty. V mojom prípade to bola Adra Slovensko. Neziskovky takto podporia ľudí v cestovaní do rozvojových krajín a dobrovoľnej práci v miestnych komunitách. Takýchto organizácii je však viacej aj na Slovensku aj v Európskej únii. Mladí ľudia, ale vôbec ktokoľvek, má dnes možnosť vycestovať za podobnými dobrovoľníckymi aktivitami prakticky kamkoľvek. Odhliadnuc od aktuálnych cestovných podmienok s koronavírusom.
Čo znamená grant, ak hovoríme o dobrovoľníckej činnosti?
Peniaze na dobrovoľníka dostane nezisková organizácia, ktorá ho vysiela. Ona z nich pokryje nevyhnutné životné náklady. Nikto na tom nezarobí, ale nemusí zase ani investovať tisícky eur.
Vedeli ste arabsky?
Nevedela. A je veľmi dôležité poznať miestny jazyk a kontext, ktorý cudzinec jednoducho nemá. Musel by tam žiť roky. Vtedy by aj moja pomoc tam bola ďaleko efektívnejšia.
Preto ste sa vrátili už po pol roku, hoci projekt bol na dlhšie?
Nie, to určite nie. Fungovala som tam na turistických vízach. Pri nich je potrebné každé tri mesiace opustiť krajinu a zase sa vrátiť. Toto však opatrenia v súvislosti s koronavírusom znemožnili. Radila som sa s naším veľvyslanectvom, ako to urobiť a vymyslieť, aby som mohla zostať, ale dostala som odporúčanie vrátiť sa radšej domov.
Keď ste tam išli, vedeli ste, kde vás umiestnia, čo vás čaká a na čo sa máte pripraviť?
Od začiatku som vedela kde budem a čo budem robiť. Mali sme pred odchodom všeobecné tréningy, kde boli dobrovoľníci, Slováci, ktorí cestovali do Gruzínska, Rwandy, Ugandy a podobne. Tam sme dostali základné informácie k takejto práci, pobytu, ale aj nášmu správaniu.
Čo vám z toho utkvelo v pamäti?
Pripravovali nás mentálne na to, že nejdeme zachraňovať svet. Skôr, aby sme to brali ako príležitosť niečo zažiť, spoznať a popritom byť nápomocní.
Bola realita iná alebo totožná s tým, na čo vás pripravovali?
Bola som už predtým na jednom projekte v Egypte, takže šokovú terapiu z Blízkeho východu som už mala za sebou. Libanon je mentalitou z tejto arabskej časti sveta asi najviac podobný Európe. Z tohto pohľadu som preto žiadne neočakávané dojmy, zážitky a skúsenosti nemala.
Ani pôsobenie v komunitách utečencov vás ničím neprekvapilo?
Na to sa môžete pripravovať ako chcete, ale aj tak vás to musí zasiahnuť. Tie osudy ľudí sú hrozné. Mentálne to zvládnete, len ak nebudete tých ľudí a najmä deti ľutovať. Musíte to brať tak, ako to je.
Čo to znamená?
Vidíte deti, ktoré ušli z krajiny napríklad len s mamou. O otcovi nevedia. Nevedia ale ani, čo bude zajtra, o týždeň, o rok. Nemajú plán, cieľ života. Vyrastajú v chudobe, natlačení s ďalšími ľuďmi v malom byte. Podmienky o akých na Slovensku bežní ľudia len čítajú a pozerajú. Ľutujete ich a trápite sa za nich. Ale tak sa to nedá prežívať. Keď sa s nimi zhovárate, tak prídete na to, že pre nich je to normálne. Zvykli si, a keď si nezvykli, tak si zvyknú neskôr. Už je to pre nich skrátka normálne, že takto žijú.
Neberú to ako tragédiu, že stratili domov, možno časť rodiny a žijú v inej krajine, z nášho pohľadu neorganizovane, bez budúcnosti?
Určite záleží aj na veku jednotlivcov. Ale veľké množstvo detí sa napríklad do takéhoto života narodilo. A iný nepoznajú. Preto ich netrápi, že by to mohlo byť aj nejako inak.
Pracovali ste v utečeneckom tábore. Čo ste tam robili?
V Libanone vláda zakázala vytváranie utečeneckých táborov. Oni žijú medzi bežnou populáciou. V bytoch, domoch, vidieckych oblastiach, kde sú aj také menšie, stanové usadlosti, v ktorých žije v preľudnených podmienkach 4-5 rodín.
Ako sa dostanú k bytom a domom?
Oni si to prenajmú od súkromníka alebo štátu. Často ide ale aj o opustené, neobývané budovy. Zloží sa na to aj niekoľko rodín, aby mali dosť peňazí a strechu nad hlavou. Preto je to potom preplnené. Tie stanové usadlosti zvyčajne postavila organizácia UNHCR – Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov.
Koľko je tam utečencov – Sýrčanov?
Hovoria miestni že 1,5 milióna Sýrčanov. Domácich je pritom 4.5 milióna. To je skoro ako Slovákov.
Nevnímajú miestni migrantov ako hrozbu?
Prístup je tam ďaleko pozitívnejší ako u nás. A to je tam asi každý štvrtý človek utečenec. Tým, že vojna v Sýrii trvá desať rokov, tak oni sú už na to zvyknutí. To súžitie tam bolo normálne. Neviem, ako to bolo pred tými desiatimi rokmi. Určite tam je napätie, najmä medzi chudobnejšími vrstvami spoločnosti, pretože Sýrčania im často berú najmä lacnú prácu. Krajina je preľudnená, takže s týmto je problém. Ale určite to nie je nič radikálne, akoby sa to zdalo na základe počtu obyvateľov či mediálnych správ.
Vláda im nejako pomáha?
Asi polovica z tých utečencov sú deti. Školský systém tak malej krajiny ale nemá kapacitu prijať ich. Boli tam, samozrejme, aj konflikty. Školy sú preto rozdelené na dopoludnie – pre libanonské deti a popoludní pre sýrske deti. A učia ich tí istí učitelia. Vláda im tiež poskytuje učiteľov. Najčastejšie práve cudzieho jazyka. V Libanone je bežné hovoriť francúzsky, na tom je aj školský systém postavený. V Sýrii ale hovoria len arabsky. Preto sú v tomto smere aktívne aj humanitárne organizácie, kde som aj ja pracovala.
Čo ste s nimi a pre nich robili?
Úlohou je integrovať tie deti. Robiť s nimi rôzne voľnočasové aktivity, ale aj dopĺňať školu vo výučbe. Množstvo dospelých, utečencov zo Sýrie, je negramotných. Tie deti nemajú doma podporu vo vzdelávaní. Rodičia bojujú o prežitie. Učili sme ich preto napríklad jazyky – najmä francúzštinu. Problém ale bol, že ja som nevedela arabsky. Preto som často pomáhala vo voľnočasových aktivitách, a tiež v psycho-sociálnych aktivitách. Taktiež ma pridelili k administratíve, písaniu projektov a žiadostí, aby sme získali nové financie na prácu s deťmi.
Čo sú to psycho-sociálne aktivity?
V tých organizáciách, ktoré tam pracujú, sú ľudia rôznych profesií. Aj psychológovia, lebo niektoré deti, ktoré zažili priamo vojnu, cítia negatívne psychické následky. V niektorých rodinách sa vyskytuje detská práca, násilie, detské sobáše, aby tak ľudia vyriešili svoju chudobu. Tieto aktivity pomáhajú odbúravať podobné smutné skúsenosti a zážitky. Ide o rôzne činnosti, vrátane rozhovorov, reflexie, ktoré im pomáhajú buď zabudnúť alebo, naopak, problémom čeliť.
Ako na vás reagovali?
Veľmi sa tešili. Boli šťastní, že tam niekto je, kto sa im venuje a oni sami hľadali alternatívne spôsoby, ako so mnou komunikovať, keď som ja nevedela arabsky. Motivovalo ich to učiť sa francúzštinu. A mňa arabčinu (smiech). Nesmiete si ich však pripustiť k telu. Ísť do veľkej osobnej známosti, nazvime to familiárnosti. Keď sa na takého pracovníka naviažu a on odíde, prežijú ďalšie sklamanie.
Oni chodili samé k vám do humanitárnej organizácie?
Áno. Je to voľnočasová aktivita, vždy dopoludnia, pred školou, alebo neskoro popoludní, po škole. Prišiel, kto chcel. Kto mohol. Vždy bol pre nich program alebo vytvorené podmienky pre vlastnú realizáciu. My sme mali na starosti deti od 6 do12 rokov. Boli tam potom aj ďalšie centrá, mládežnícke a podobne. Ale staršie deti už tlačia rodiny, aby si hľadali platenú prácu.
O čom tie deti snívajú?
To je zaujímavá otázka. Robili sme aj takúto aktivitu. Písali svoje sny na balóny a vypúšťali ich do vzduchu. Ale, záleží to asi od veku. Od základných vecí ako nové pastelky, cestovanie, či byť lekárom až po smutné životné pohľady. Jedno dievča veľmi túžilo stretnúť sestru, ktorá zostala v Sýrii a dlho sa nevideli.
Vaša skúsenosť zo života medzi utečencami. Akí sú to ľudia?
Žila som pol roka na predmestí Bejrútu, najmä medzi sýrskymi utečencami a nemala som tam jediný incident. Obťažovanie, krádež, absolútne nič. Pritom tí ľudia žijú naozaj často vo veľkej chudobe a ja som bola evidentne cudzinec. Mohla som pôsobiť ako turista. Ani som také prípady nezaznamenala v mojom okolí. Preto si myslím, že keď sa niečo zlé stane a je to spojené s utečencami, aj v Európe, tak frekventovanou a obľúbenou negatívnou mediálnou prezentáciou sa z toho stanú také negatívne predstavy, ako často u nás máme.
Ako vyzerá deň dobrovoľníčky v Libanone?
Dopoludnia to bola práca s deťmi. Popoludní, keď boli zväčša v škole, administratívna práca v kancelárii s projektmi. Cez víkendy som ale mala čas pozrieť si Bejrút aj Libanon. Je to maličká krajina, asi štvrtina Slovenska. Za deň prejdete kamkoľvek.
Splnila práca, pobyt a všetko čo ste zažili vaše očakávania?
Jednoznačne áno. Mrzí ma akurát, že som musela predčasne odísť. Bez toho, aby som sa rozlúčila s kolegami, priateľmi, deťmi. Verila som, že to všetko rýchlo skončí a vrátim sa, ale už je jasné, že nie. Je to neukončená kapitola. Ale to, čo som zažila, naplnilo moje očakávania. Chápem celý problém lepšie. Ani ja by som nechcela žiť celé roky v tých podmienkach, ako žijú oni.
Ťažká otázka, ale boli ste tam, videli to. Ako teda pomôcť tým ľuďom, čo potrebujú, aby nechceli ísť do Európy?
Jednoznačne mier v ich krajine. Oni nechcú utekať. Radi by žili doma, vybudovali so svoje zázemie. Je to celkom prirodzené. Ale nemôžu, lebo by mohli zomrieť. A potom je tu voľba, medzi životom niekde v Libanone, Jordánsku, Turecku, na hromade s množstvom ľudí, v ťažkých podmienkach, čo všetci zažili, alebo Európa, ktorú vidia ako región s väčšími možnosťami na úspech.
Ale musím aj povedať, že v Libanone ľudia nemali ambície ísť do Európy. Oni čakali, ako sa vyvinie situácia. Do Európy utekajú tí, ktorí sú najmä v Turecku.
Európa by sa mala angažovať na Blízkom východe. Pomáhať tým ľuďom tam. Je tam už teraz množstvo humanitárnych organizácií, viaceré štáty humanitárne participujú, ale je tam aj veľké množstvo ľudí, ktorí potrebujú a hľadajú pomoc a lepší život. Ak prídu sem, nemyslím, že to bude nebezpečenstvo, ako nám niektorí rozprávajú, ale bude to interkultúrny šok pre nich aj pre nás. Neviem, ako by to fungovalo.
Zostávajú v okolí Sýrie, lebo aj my, keby sme utekali zo Slovenska, asi by sme hľadali útočisko tu v okolí – Česko, Poľsko, Rakúsko. Skrátka, je im to bližšie: kultúrou, spoločensky, nábožensky?
Áno. Navyše, pre tých, čo majú rodinu, deti alebo starých rodičov, je náročné utekať ďaleko. Mladí, bezdetní, samozrejme, chcú od života viac. Preto idú do Európy. Chcú lepší život, v Európe majú nádej. Ak budú mať možnosť žiť normálny, dôstojný život u seba doma, nebudú musieť utekať.
Kto je Anna Hruboňová
Pochádza z Klačna. Dnes žije s rodičmi v Partizánskej Ľupči. Absolvovala osemročné štátne gymnázium v Ružomberku. V roku 2019 vyštudovala medzinárodné vzťahy. Bakalársky stupeň na Masarykovej univerzite v Brne, magisterský na Karlovej univerzite v Prahe. Dohovorí sa anglicky a francúzsky.
Titulná fotografia – Anna Hruboňová. Foto – autor.
