Vtedy pred 35 rokmi. Let vojenským Antonovom v husej koži

Prvý a predposledný z Kábulu do Kunduzu. Presne tri roky po atentáte na pápeža J. Pavla II. v Ríme. Sovietsky Antonov zaletel smerom k štvortisícovým zasneženým končiarom Hindukúšu, aby sa po asi 15 minútach otočil a pristál na dráhe sektoru vojenského letiska v Kábule.

Žiadny Orwellov román Nineteen Eighty Four, aj keď dátumove 13. máj v nedeľu na Serváca by spadal do roku 1984. Do ťažkého roka sovietskej vojenskej okupácie Afganistanu, a aprílovej ofenzívy SA kde severovýchodne od Kábulu v údolí Pančír našli smrť v boji s afgánskymi mudžahedínmi desiatky sovietskych vojakov. V čísliciach veľké počty, po rokoch je toho na RU-vojenských a iných zahraničných youtuboch pomerne dosť, čo sa dočítate a uvidíte. Niektorí, tí z európskej časti RF čo v uniformách SA prežili sa vracajú, spomínajú na zbytočne padlých kamarátov a na do smrti zapamätateľných miestach pri studených bystrinách rieky Pančír točia po 30 rokoch videá.

[youtube https://www.youtube.com/watch?v=o4FkvdZhyAU&w=1280&h=701]

Po rokoch mám pred očami ešte neskorý Veľkonočný pondelok 1984, (len s rozdielom jedného dňa tohtoročného 22. apríla, vtedy 23. apríla), čo sme do Kábulu na viac ako 120 dňovú bavlnársku služobku v službách PZO Centrotexu, Inspekty, BPGŘ Hradec Králové a Slovakotexu Trenčín prileteli spolu s kolegom z Hradca Králové.  

Fotografiou k blogu je časť mojej vtedajšej dnes vyblednutej cestovnej správy v stati časový prehľad a klobúk jedného z padlých vojakov, ktorý  som si ako artefakt priniesol z veľkej dislokovanej posádky SA na kunduzskom letisku od staršinu chlebozavodu Dima Romanova. To už pri poslednom lete do Kábulu, kde sme s českým spolupracovníkom prenocovali a dopoludnia 6. augusta 1984 nasadli opäť na Antonov. Dodnes v severoafgánskom Kunduze pri hraniciach s Tadžikistanom (kde predtým pôsobil aj ružomberský lekár MUDr. Štefan Hasák a viedol nemocnicu Spinzar 1967-1972) nájdete na Google Earth letiska stopy po zvyškoch demontovaných vojenských maringotkách a rumoch stavieb, ktoré tam zanechala intervenčná armáda severného suseda.

Malým odbočením od témy, (aj keď sme si s bývalým spolupracovníkom Jirkom Hofmanom z Hradca Králové  po televíznej Pošte pre teba z roku 2012 pripomenuli zdravotné a bezpečnostné riziko 1984, shirkhanportské tortúry pri rieke Amu Darja, nebezpečia poškodenia zdravia elektrickým prúdom a nepoužitím bulharského 12 kilového elektrického písacieho stroja, čo sme zbytočne ťahali z pražského Centrotexu do Afganistanu, pretože el. prúd bol málokedy k dispozícii a nebol dostatočný a na iné nástrahy takmer štvormesačného života v stepi pri bavlnárskych skladoch firmy Spinzar Cotton Company Kunduz) zostáva však v kurze spomienok kábulský let do Kunduzu 13. mája 1984.

Od Veľkej noci to trvalo príliš dlho, čo sme čakali na odlet do Kunduzu. O ňom rozhodovali Sovieti často s poznámkou – netelefonujte nám, na letisku nás odpočúvajú, lietadlá a helikoptéry nám povstalci (mudžahedíni – basmači) zostreľujú.

A tak na letisko sme museli chodiť, dopravovať sa tam Volgami z čsl. obchodného oddelenia alebo kábulskými taxíkmi. Cestovať po krajine do 337 km vzdialeného Kunduzu sa pre pre partizánsku vojnu nedalo, okrem toho existovalo aj možné riziko nezjazdného tunela na pohorí Salangu vo výške 3343 m nad morom. Po dvadsiatich dňoch jalového pobytu v Kábule sa to konečne podarilo a Sovieti nám určili posledný termín odletu. Vojenský Antonov bol tak s dvadsiatkou Afgáncov a väčšou časťou ranených a fačmi obviazaných sovietskych vojakov pre nás pripravený na afgánske „jakšanbe“ (nedeľu).

Nad Kábulom bol pochmúrny deň s májovou trinástkou, rovnako ako i zamračené tváre cestujúcich Afgáncov v tradičných voľných oblekoch so ženami v čádaroch. Brigadírky sovietskych vyšších dostojníkov s tými nižšími v khaki klobúkoch so samopalmi prevážajúcich vojenský materiál, drevené debničky a nejaké iné za kabínou pilota pohodené časopisy a afghánskou poštu smerujúcou do provincie Kunduz, však nijako nenasvedčovali, že by to mal byť let na dvakrát.

Ako traja Čechoslováci (jeden z čsl. obchodného oddelenia v Kábule), ktorí sme vtedy leteli, sme sa po sebe zvláštne pozerali a zarezane nenachádzali slová, aby sme ku sebe prehovorili. Nesedeli sme v Iljušine či Boeingu, nik od nás nežiadal letenky a „boarding-pass-y. Do Antonova sme nastupovali odzadu po kovovej zdrsnej plošine. Pri vstupe do lietadla čítal spolupracovník pilota mená cestujúcich zapísaných na liste čo držal v rukách. Sedeli sme na pozdĺžnych kovových laviciach bokom k smeru letu, nad hlavami sme mali príchytky a popruhy pre parašutistov. V uzatvorenom priestore lietadla prefukovalo, keď sa odlepilo z betónovej dráhy a len komótne sa dvíhalo ku horám ktoré sa približovali. Občas mi natiahlo žalúdok a začal som cítiť neistotu. Naraz AN začal padať, urobil naklonením odlet a vracal sa späť na letisko.

Po hrkotajúcom pristátí s kuframi a aj s elektrickým písacím strojom a troj kilovým západonemeckým vlhkomerom Mahlo, o ktorý som sa osobne staral, (dostal som ho na podpis a vtedy stál tento prístroj viac ako 30-tisíc Kčs) som tušil, že niečo nie je v poriadku.

„Davajte vse, uchodíte von so samaljóta“ – ozval sa zvonku cudzí hlas po tom, čo dopadol zadný mostík lietadla na príletovú plochu. Ešte pred výstupom z neho nastala v jeho útrobách bitka. Nikto z pasažierov nerozumel tomu, čo sa deje a čo donútilo pilota vrátiť sa späť. Neskôr nastala prehliadka lietadla, nejaké debničky z neho vyhodili von, a začala sa fyzická kontrola a prehliadka niektorých cestujúcich. V druhom opakovanom lete hŕstku nariekajúcich a hromžiacich domorodcov už do lavíc AN Sovieti nepustili.

Po prílete do Kunduzu a asi 50 minútach letu som po opustení Antonova, cítil ako mi kdesi z hrdla a pľúc odchádza veľká hrča a zimomriavky husej kože. Let na dvakrát s točením hlavy a bolením žalúdka, turbulenciami v kovových stenách vojenského lietadla sa vydaril. O niekoľko minút, pri doprave z letiska do mesta, nastali iné problémy.

Musel sa zohnať vojenský gázik alebo ótečko. Do mesta bolo len päť kilometrov, no skľučujúco na nás všetkých troch a jamy obchádzajúceho sovietskeho vojenského gázika, pôsobilo okolité prostredie. Kufre a iné bavlnárske náčinie pokryl v otvorenom voze s pod kolies víriaci sa kunduzský hlinený prach. V mojich očiach sa po niekoľkých prejdených metroch objavili slzy toho, kto ten neporušený kraj s morušami poznal pred rokom 1979.

Stromová alej, čo tam pred šiestimi rokmi lemovala cestu na letisko, ktorú dali Sovieti kvôli lepšej kontrole ich „garnizonu“ voči napádajúcim mudžahedínom spíliť, prezradila aj inú nástrahu. Odbočujúca cesta na letisko, vedúca z hlavnej spojnice Kábul –Kunduz sa podvečer zamínovávala a ráno odmínovávala.

Po 35 rokoch tak jedna zvláštna spomienka na tak trochu ťažšie zabudnuteľný riskantný let ruským vojenským Antonovom nad Afganistanom 13. mája 1984.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.