Otvorená výpoveď prednostov kliník o dramatickej situácii v ružomberskej vojenskej nemocnici.
V nemocnici sa niečo deje. Počuť to z každej strany. Hovoria o tom pacienti v čakárňach, ľudia na ulici, poslanci na mestskom zastupiteľstve.
Na prvý pohľad sa zdá, že o informácie zo zákulisia nebude núdza. Stačí sa opýtať svojho lekára, sestričky, ktorá býva vo vedľajšom vchode či známeho, čo pracuje ako medicínsky pracovník. Opak je však pravdou. Len čo sa začnete pýtať, narazíte.
„Ale nieže to napíšete. Zistia, že to máte odo mňa a zajtra mám padáka.“ Asi takto končila väčšina rozhovorov, ktoré sme v uplynulých dňoch absolvovali s ľuďmi z vojenskej nemocnice. Rozprávali sme sa so zdravotnými sestrami, lekármi, primármi, prednostami… Každý z nich čosi prezradil, naznačil, ale potom cúvol. A niektorí nechceli rozprávať vôbec.
Pracovať len s anonymnými zdrojmi sa však nedá. Neostávalo nám nič iné, ako absolvovať ďalšie návštevy nemocnice a ďalšie stretnutia. Napokon sme boli úspešní. Traja prednostovia kliník, ktorí sa dianiu v nemocnici už nedokážu mlčky prizerať, prehovorili.
A to, čo sme sa dozvedeli, je viac ako znepokojivé.
V atmosfére strachu
Hradbu mlčania ako prvý prelomil prednosta kliniky otorinolaryngológie Marián Sičák. „Odkedy prišiel nový riaditeľ, tak nás na kliniku ešte neprišiel pozrieť. Pritom je tu už štyri mesiace,“ rozhovorí sa popredný odborník, ktorý v deň nášho stretnutia obedoval až o tretej popoludní, pretože od rána nevyšiel z operačných sál.
„Nemocnicu tvoria kliniky. Objednávajú, liečia, starajú sa o pacientov. Sme tu pre ľudí, sme s nimi v dobrom, aj v zlom. Ak nadriadeného netrápia veci, ktoré trápia nás, ako fungujeme, čo nám chýba, čo navrhujeme robiť inak, tak tu potom niečo nefunguje,“ hovorí Sičák. „Ak sa ohlásim a žiadam o termín stretnutia, lebo potrebujem vyriešiť problém, no riaditeľ ma odmietne, považujem to za nezvyklé.“
Za štyri mesiace od príchodu Petra Lofaja na post riaditeľa mali v nemocnici len dve gremiálne porady. „O tom, že často máme pracovný materiál alebo lieky na jeden-dva dni a až potom príde nový, sa tak ani nedá rozprávať a riešiť to. Pritom je to fungovanie na hrane. To sme predtým nezažili,“ popisuje nové móresy prednosta otorinolaryngológie.
“Odkedy prišiel nový diaditeľ, tak nás na kliniku ešte neprišiel pozrieť.”
Marián Sičák, prednosta ORL
Marián Sičák vedie kliniku, kde dokážu vrátiť sluch. Napríklad, ak pri istom type ochorenia zavedú dieťaťu do troch rokov vnútroušný implantát, existuje veľká nádej, že bude opäť počuť. S vekom však šanca rapídne klesá.
„V auguste som dal žiadosť na takúto operáciu pre jedného detského pacienta. Riaditeľ to nepodpísal,“ neskrýva Sičák svoje rozhorčenie. Rozhodol sa preto osobne kontaktovať poisťovňu a vyjednávať o preplatení operácie. Až potom začal konať aj samotný riaditeľ. Operácia je tak s dvojmesačným posunom naplánovaná na október november.
Ďalším problémom, na ktorý poukazuje Sičák, je rozmáhajúca sa atmosféra strachu. „Počúvame samé negatívne vyjadrenia voči zamestnancom. Narážky na prepúšťanie, na nekvalitu práce, obviňovanie z obohacovania sa na úkor nemocnice. Ak ste navyše pod tlakom, lebo neviete, či budete mať materiál, lieky a v rukách máte zdravie pacienta, chceli by ste pracovať v takom prostredí, kde ste navyše ostrakizovaný? Znižuje to morálku, chuť pracovať, vzbudzuje to strach, a to určite nie sú ideálne podmienky na prácu,“ vymenúva Sičák prvky psychologickej vojny, ktorá sa v nemocnici rozpútala.
Naše stretnutie uzatvára ďalším nedávnym prípadom. „V júni sme zadarmo získali 50-tisícový ultrazvukový diagnostický prístroj od Mondi SCP a Milana Fiľa. Riaditeľ odmietol zaplatiť poistku. To jediné bolo potrebné urobiť, aby sme prístroj mohli používať. Tak sme ho museli zbaliť a odniesť z kliniky. Doteraz je zamknutý. Veď to je absurdné. Vraj má poistku platiť nezisková organizácia, ktorá nám prístroj bezplatne požičala,“ neveriacky krúti hlavou prednosta Sičák.
Zastavený nákup prístrojov
„Charta práv pacienta, ale aj zákony o ochrane zdravia a liečebnom poriadku zaručujú každému pacientovi právo na bezpečnosť a právo na inovácie,“ začína rozhovor prednosta kliniky rádiológie Ján Kodaj.
„Ak neprichádzajú investície, trpí pacient, lebo nie je zaručená jeho bezpečnosť, ani jeho právo na využitie bezpečných liečebných postupov. K nám na kliniku rádiológie žiadne investície neprichádzajú,“ hovorí prednosta Kodaj na margo chýbajúcej angiografie a zastaraného mamografu. „Kvôli angiografii posielame pacientov do Banskej Bystrice alebo do Popradu. Dávame zarábať iným, komplikujeme tak život sebe, ale najmä pacientom.“
“Musí tu prísť lokálpatriot, inak táto nemocnica padne na hubu.”
Ján Kodaj, prednosta rádiológie
Bývalý riaditeľ ÚVN Peter Rendek ešte na jar podpísal výberové konania na oba prístroje. V tom čase bola nemocnica bez angiografie už dva roky. Avšak nový riaditeľ Lofaj po svojom príchode obstarávanie zrušil. „Nevyjadril sa, či vypíše alebo nevypíše nové. A tak ďalej nevieme, čo vlastne s nami bude,“ rozhovorí sa Kodaj.
Ukazuje nám pri tom listy z rokov 2013 a 2015. V prvom upozorňoval vtedajšieho riaditeľa Jozefa Ježíka, že prístroj je kazový a treba ho vymeniť. V druhom konštatuje, že sú nútení odstaviť ho, lebo sedemnásťročné zariadenie už nie je možné opraviť ani s ním bezpečne pracovať. Nemocnica tak kvôli absencii angiografu prichádza o výkony v približnej výške 10-tisíc eur týždenne. „Vlani v septembri som písal aj ministrovi obrany. Myslíte, že odpísal?“ pýta sa prednosta, no odpoveď je zrejmá.
Chirurgický pavilón v ÚVN postavený v roku 2010. Foto – Marek Hasák
„Nemocnice v okolí napredujú. V Dolnom Kubíne majú novú mamografiu aj magnetickú rezonanciu, v Čadci centrálny príjem, posúva sa Mikuláš aj Trstená. My sa nehýbeme, stagnujeme. V porovnaní s okolitými nemocnicami priam upadáme,“ rozpráva Kodaj, zatiaľ čo do rúk berie ďalší papier. Píše sa v ňom o stratégii rozvoja kliniky. „Vypracoval som ju pred mesiacom na žiadosť riaditeľa, ale doteraz sa na klinike nebol ani pozrieť.“
Z dvoch CT prístrojov, mamografie a angiografie tak v súčasnosti funguje len jeden CT prístroj a starý mamograf, ktorý nespĺňa štandardy. „Musí tu prísť lokálpatriot, inak táto nemocnica padne na hubu. A ak nepríde finančná injekcia do techniky, nemocnica bude ďalej upadať,“ lúči sa s pesimistickou prognózou prednosta Kodaj.
Pôrodnica na odstrel
Jóbove zvesti sa šíria aj pôrodnicou, ktorú údajne plánujú zrušiť. Šesťsto detí ročne z nášho okresu by rodilo v inom meste. „Áno, je to pravda. Z úst riaditeľa zaznelo, že ak nezvýšime pôrodnosť, zruší pôrodnicu. To je veľmi vážna vec,“ potvrdzuje negatívne chýry prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky Juraj Ondrejka.
„Mrzí ma, že riaditeľ sa nezaujíma o naše výsledky, nehľadá konštruktívne riešenie problému. Ak chce zvýšiť pôrodnosť, poďme sa rozprávať o tom, ako to urobiť, ale nezačínajme hneď rečami o zrušení pôrodnice. Kam pôjdu ženy z ružomberského regiónu, ale aj zo širšieho okolia, ktoré k nám prichádzajú?“ pýta sa prednosta Ondrejka.
Podľa portálu rodinka.sk sa v Ružomberku vlani narodilo 597 detí. V Liptovskom Mikuláši ich bolo 600, v Dolnom Kubíne 695. Ďalšie krajské pôrodnice v Čadci, Trstenej, Martine a Žiline presahujú tisíc pôrodov, čo je zhruba slovenský priemer na jednu pôrodnicu. Ich rajón je však počtom obyvateľov nepomerne väčší.
Počet pôrodov nemôže byť podľa prednostu Ondrejku hlavný argument pre rušenie nemocnice pôrodnice. Ružomberská pôrodnica má v porovnaní s konkurenciou nižšie čísla v perinatálnej úmrtnosti, materskej úmrtnosti či počte sekcií, čo je známka kvalitnej starostlivosti o rodičky.
„Máme špičkovo vybavené priestory, špeciálnu operačnú sálu pre cisárske pôrody, pôrodné kreslá, ultrazvuky a najmä vlastný anestéziologický tím, ktorý je k dispozícii 24 hodín denne,“ vymenúva Ondrejka ďalšie pozitíva.
„Ak padne pôrodnica, dovolím si povedať, že po nej padne aj gynekológia.“
Juraj Ondrejka, prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky
Navyše, od septembra 2018 začne Fakulta zdravotníctva Katolíckej univerzity poskytovať vysokoškolské vzdelanie v odbore pôrodná asistencia. Študenti majú praxovať práve v ružomberskej pôrodnici. Jej zrušením by stratil zmysel aj tento odbor. „A nielen on, ale aj ďalšie, veď fakulta zdravotníctva je priamo naviazaná na ÚVN,“ dopĺňa prednosta a varuje pred ďalším skrytým rizikom.
Systém slovenského zdravotníctva nepozná oddelenú gynekológiu a pôrodnicu. Všade sú to spojené oddelenia. „Ak padne pôrodnica, dovolím si povedať, že po nej padne aj gynekológia,“ zakončuje pochmúrne úvahy prednosta Ondrejka.
Okrem troch prednostov, ktorí sa nebáli vystúpiť z anonymity, sme sa rozprávali aj s ďalšími nižšie postavenými zamestnancami. S použitím informácii, ktoré nám sprostredkovali, nemali problém. Požiadali však, aby sme ich mená nezverejnili. V mnohom potvrdili to, čo povedali citovaní prednostovia. Navyše pridali informácie o nakupovaní lacnejších alternatív medicínskych pomôcok či o rušení lôžkovej časti na jednom z oddelení.
Oslovili sme aj tých najkompetentnejších, ktorí majú priamu zodpovednosť za fungovanie nemocnice. Ministerstvo obrany, ktoré je zriaďovateľom ÚVN, na naše otázky neodpovedalo. Riaditeľ nemocnice Peter Lofaj nám zasa po svojej hovorkyni odkázal, že sa vyjadrí až po župných voľbách. Čo majú zjavné problémy ÚVN so župnými voľbami, keď zriaďovateľom nemocnice nie je Žilinský samosprávny kraj, ale ministerstvo, sa pýtame spolu s vami.
O problémoch v ÚVN hovorí aj primátor
Diskusia o vojenskej nemocnici sa dostala už aj na úroveň vedenia mesta. Na septembrovom zasadaní mestského zastupiteľstva ju otvoril predseda klubu KDH Ján Bednárik. „O situáciu sa musíme zaujímať, lebo ani sa nenazdáme a nemocnica už nebude takou, ako ju poznáme,“ povedal Bednárik, ktorý navrhol na najbližšie zasadnutie zastupiteľstva, ktoré sa uskutoční 8. novembra, pozvať riaditeľa Lofaja. Návrh podporilo 15 zo šestnástich prítomných poslancov.
Lekár a poslanec Karol Javorka (nezávislý) však k tomu opatrne poznamenal, že nakoľko zriaďovateľom ÚVN je ministerstvo obrany, riaditeľ si môže dovoliť pozvanie poslancov ignorovať.
Problémy vo vojenskej nemocnici znepokojujú aj primátora Ružomberka Igora Čombora (nezávislý), ktorý ju viedol 22 rokov. „Je nezmyselné takto zvnútra oslabovať nemocnicu. Odborne spochybňovať schopnosti jej pracovníkov, odborníkov a vyrábať tak nový problém. Ak by vyvrcholil, zrejme by sa riešil výstavbou novej nemocnice v Bratislave. Tak, ako to bolo v prípade nemocnice sv. Michala,“ odkazuje Čombor na nemocničné zariadenie, ktoré patrí pod ministerstvo vnútra.
Vojenská nemocnica je v súčasnosti len v Ružomberku, nikde inde. „A tak je to dobre. V Bratislave je veľa dôležitých úradov, ambasád, dôležitých osôb, je tam najviac pracovníkov štátnej správy. Títo všetci majú svoju nemocnicu. Ale nebolo by dobré, aby obe strategické nemocnice boli v jednom meste,“ hovorí o hrozbe presťahovania ÚVN primátor Čombor.
Nemocnica v Ružomberku stojí už viac ako sto rokov. Vojenskou sa stala počas prvej Československej republiky, kedy slúžila ako záložná k tej pražskej. Podľa primátora má ÚVN strategickú polohu nielen v rámci Slovenska, pretože je vo vnútri územia, ale aj v rámci NATO. „Dnes je tu sídlo spojovacej brigády pre severné krídlo NATO, sú tu kasárne, prečo by tu nemala byť vojenská nemocnica,“ pýta sa Čombor.
„Každá armáda NATO má svoju vojenskú nemocnicu. A nie vždy v hlavnom meste,“ pokračuje primátor a ako príklady uvádza Nemecko, kde je armádna nemocnica v meste Koblenz či USA, kde je vojenská nemocnica v meste Bethesda, neďaleko Washingtonu.
„Ak chceme v dnešnej dobe konfliktov, častých živelných pohrôm, nehôd a katastrof ohroziť existenciu takejto nemocnice, ohrozujeme existenciu celej armády,“ varuje Čombor a k vojenským argumentom pridáva aj civilný pohľad. „Oklieštenie nemocnice by malo veľký dopad na tento región, či už z hľadiska zamestnanosti alebo dostupnosti zdravotnej starostlivosti.“
ÚVN je dnes s 1444 zamestnancami najväčším zamestnávateľom v regióne. „Preto verím, že ak by nám nemocnicu chceli vziať, ľudia by sa zjednotili a prišli by za ňu bojovať,“ dodáva primátor Čombor.
(článok bol aktualizovaný 2. 11. 2017 o 0:32)
Úvodná fotografia – Hlavný vstup do Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku (autor – Marek Hasák)
