V malebnej prírode neďaleko Liptovských Revúc vyrástlo začiatkom júla mestečko Roseburg, z ktorého dýchali staré dobré westernové časy.
Nechýbali v ňom starosta, šerifka, kovboji ani banditi. Téme tohtoročného tábora prispôsobili ružomberskí skauti dokonca aj ranný budíček. Každý deň ich o siedmej hodine zobúdzala country hudba.
Starší skauti pobudli na tábore dva týždne, mladší týždeň. Vyvrcholenie skautského roka si nenechali ujsť dve desiatky členov 9. zboru Laca Krónera v Ružomberku.
„Tábor by mali mať decká za odmenu. Prídu si sem vyskúšať skautské znalosti v praxi a trochu sa odreagujú od mestského života,“ približuje význam tábora Martin Mäsiar, jeden z organizátorov a zároveň strážca mestečka Roseburg.
Vrták, Pedro aj Chleba
Tento rok sa opäť utáborili v doline Teplô pri Liptovských Revúcach. „Sem chodíme asi najčastejšie, ale táborili sme už aj v Prosieckej doline alebo Liptovskej Anne,“ konštatuje opäť Martin, respektíve brat Boucher, ktorý sa medzi skautmi pohybuje už viac ako 15 rokov.
Práve na táboroch obvykle prisychajú nové prezývky. V ružomberských skautských kruhoch sa okrem Bouchera pohybujú napríklad aj Člečo, Pedro, Vrták, Uzol, ba dokonca Chleba. To, že sú si skauti blízki napovedajú aj oslovenia „brat“ a „sestra“.
Vodcu tábora Martina Podskubu volajú Hrobár. „Môj brat sa volá Horár a sme si dosť podobní, preto nám dali aj podobné mená, aby si nás ´nemýlili´,“ objasňuje pôvod svojej netradičnej prezývky.
„Tento rok sme získali brata Šugara, ktorému sme pôvodne hovorili Cukrík,“ delí sa o horúcu informáciu Boucher a vzápätí avizuje, že zvažujú premenovanie brata Tuleňa na Svetlušku.
Ten plnil tohto roku výzvu troch orlích pier, takže musel 24 hodín vydržať v tichu, samote a bez jedla s tým, že musí sledovať tábor.
„Bolo po daždi, hmla a z lesa opodiaľ vychádzal jemný kúdol dymu, večer bolo jasne vidno, že tam planie ohníček,“ usmieva sa Boucher pri spomienke, ktorá stojí za nápadom zmeniť skautskú prezývku.
Aj napriek tomu, že šlo o neľahkú skúšku odvahy, so smiechom si na ňu zaspomína aj sám Tuleň. „Nemal som prístrešok, ľahol som si, začalo pršať a zobudilo ma, že mám celkom mokré nohy. Hodil som nad seba spacák, no aj ten začal premokať. Sedel som schúlený a zrazu som zacítil smrad. Spacák nado mnou už začínal jemne tlieť, vravím si: ´Čo horí, to je suché.´ Tak som sa doň opäť zabambušil. Ale vydržal som, videl som všetkých a viem, že oni videli mňa.“
Chcú ísť aj o rok
Príprava obľúbenej skautskej akcie však nie je taká jednoduchá záležitosť. Tento rok sa do pomocných prác rozhodli zapriahnuť aj mladšie osadenstvo, ktoré si uvedomilo, čo všetko to obnáša. Na prácu naviac, ktorá zahŕňala napríklad stavanie stanov, si však nesťažovali.
Samozrejme, pred samotným táborom treba vybaviť aj potrebné povolenia. „Keďže tu sme v druhom ochrannom pásme, je toho o niečo viac. Pri iných táboriskách nám ale obvykle stačí povolenie od majiteľa pozemku a taktiež zvykneme oznámiť aj obci, že sa tu v určitom termíne budeme vyskytovať. Musíme si dohodnúť tiež drevo a dať spraviť rozbor vody,“ vysvetľuje brat Hrobár, ktorý tento rok skosil celú lúku, kde si následne rozložili táborisko. „Zabralo mi to osem hodín,“ dopĺňa.
Nabitý začiatok júla bez moderných vymožeností sa na mladších účastníkoch negatívne neprejavil. „Obávala som sa, že budem úplne mimo, ale je to v pohode – keď máte prácu, tak na to ani nemyslíte,“ usmieva sa 15-ročná Romana, ktorá počas štyroch rokov v skautingu absolvovala štyri tábory.
„Určite by som túto skúsenosť odporučila aj ostatným, pretože sa naučia, ako prežiť v lese a nebudú celý čas vysedávať len doma,“ hodnotí a následne sa púšťa do rozboru tohtoročného tábora. „V porovnaní s tými predošlými bol na omnoho vyššej úrovni. Všetko sa výrazne zlepšilo – strava, hygienické možnosti, program, komunikácia. Tá ľadová voda je síce trochu na chrípku, ale dva týždne sa to dá vydržať.“
Desaťročný Adam prišiel tretí raz a tábor si nevedel vynachváliť, dušoval sa, že príde aj nabudúce. „Bola tu zábava, nič by som nemenil. Včera sme tu dokonca mali takú stávku, že ak zje jedno dievča asi päťcentimetrovú kobylku, tak si Boucher oholí bradu,“ usmieva sa. „Nakoniec k tomu ale nedošlo,“ prechádza k rozuzleniu so sklesnutým výrazom.
Čo sa zapíše do pamäti 11-ročnému Chlebovi? „To je ťažké povedať,“ urputne sa zamyslí. „Možno obžierka!“ vyhŕkne. „Do jedálne sa dali stoly a na ne všetky jedlá, čo sme mali. Chodili sme okolo a jedli dovtedy, kým nebudeme plní. Boli tam koláče, keksy, egreše, jablká, chlieb,“ rozpomína sa.
Vzápätí sa pochváli, že sa mu úspešne darí plniť výzvu siedmich sekúnd – každý deň sa na sedem sekúnd postaví pod malý vodopád slúžiaci ako sprcha. Teplota vody pritom dosahuje len tri až sedem stupňov.
Spolu s ním sa do nej pustilo ďalších šesť vĺčat, čiže skautov do 12 rokov. „Je to skutočná výzva. Keď človek nie je zvyknutý, je to preňho riadny šok. Hovoríme, že z bratov sa v sprche stávajú sestry,“ vtipkuje Boucher.
Strava a zábava
Kuchyňu prezrádzajú povešané ešusy a poľná pec. Keďže letné dni zvyknú byť teplé a možnosť uskladnenia menej trvanlivých potravín v tábore takmer žiadna, všetko čo skauti nakúpia musia rýchlo spotrebovať. Raňajky, obedy aj večere sú tak väčšinou vegetariánske.
„Ale mali sme napríklad aj komunitnú večeru, kde sme si jeden pre druhého opekali špekačky,“ udáva Boucher jednu z výnimiek, kedy sa v jedálničku objavilo aj mäso.
S jedlom sa spájajú aj mnohé vtipné zážitky. „Keď ideme jesť, striháme si o to, kto bude po všetkých umývať ešusy,“ ujíma sa slova brat Hrobár. „Tento rok sme to ešte ´apgrejdovali´ na vyššiu úroveň a stávkujeme o desiaty a olovranty. Takže niekto už mal dakedy aj štyri desiaty, niekto žiadnu, niekto musel umývať zodvadsať ešusov za deň a niekto ani jeden za celý tábor.“
Ďalšia úsmevná situácia nastala v jedno ráno, keď neznámy páchateľ otočil celty na opačnú stranu a ranné vybiehanie zo stanov bolo omnoho zaujímavejšie.
A čo nepríjemné príhody? „Ukradli nám nočnú vlajku,“ reaguje Boucher. „Každý tábor sa stráži a na stožiari je vyvesená takzvaná nočná vlajka. Iní skauti sem prídu a snažia sa ju ukradnúť. Keď sa im to podarí, pre tábor je to veľká hanba. A tento rok k tomu došlo. Všetci sme boli veľmi smutní, lebo sa to dosť rýchlo rozkríkne.“
Aj napriek pár kritickým okamihom si však na tento tábor budú spomínať v dobrom. Pestrý program zahŕňal okrem hier, náučných, umeleckých či športových aktivít aj výlet do Španej doliny či tradičný nočný táborák spojený so zaujímavými rituálmi.
Mnohých účastníkov skauting už celkom pohltil. Čo ich v ňom drží? „Priatelia, zábava, super kolektív,“ vymenúvajú za všetkých niekoľko príkladov skautskí aj pokrvní bratia Aďo a Vašo.
Začiatky skautingu v Ružomberku siahajú do roku 1921, kedy sa skupina šiestich gymnazistov rozhodla vytvoriť skautskú družinu. Bol medzi nimi aj Laco Króner, ktorého meno sa nachádza v názve ružomberského zboru. Ich myšlienka sa postupne rozširovala, pribúdali nové oddiely. Činnosť skautingu bola trikrát prerušená, k poslednému obnoveniu došlo v roku 1989. Odvtedy pôsobia nepretržite až dodnes. Aktuálne majú zhruba 60 členov.
Foto – facebooková stránka 9. zboru skautov a skautiek Laca Krónera v Ružomberku
