V Drážďanskej galérii

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

Počas vysokoškolských štúdií som si cez prázdniny privyrábal ako sprievodca Cestovnej kancelárie mládeže. Aj ste sa dostali trochu do zahraničia (a zadarmo), spoznali ste iný kraj, ľudí, kultúru, aj vám za robotu zaplatili (a mizerne).

Väčšinou išlo o troj-štvordňové zájazdy, spalo sa v dopravnom prostriedku tam aj nazad, takže s oddychom to nemalo veľa spoločného. Účastníkom, čiže mládeži to neprekážalo – aj tak sa väčšina z nich pred spánkom opila.

S jedným zájazdom som sa takto trepal do bývalej Nemeckej demokratickej republiky. Súčasťou programu bola aj návšteva Galerie Dresden. Autobus nás vyložil v centre mesta, kde sa tento nemecký Louvre nachádza.

Účastníci zájazdu, členovia Socialistického zväzu mládeže zo strojárskeho podniku, napospol sústružníci a frézovači, si najprv vypočuli výklad o saskom kráľovi Augustovi II. nazývanom Silným, obdivovateľovi rozmarného životného štýlu Ľudovíta XIV.

O tom, ako nechal postaviť Zwinger pre svoju zábavu – kedysis sa jeho koplexe konali maškarné plesy, divadelné predstavenia a jazdecké slávnosti. Až neskôr sa využíval ako orazáreň známy svojou Galériou starých majstrov s dielami Tiziana, Rembrandta, Rubensa, Raffaela – uvideli sme aj Sixtínsku Madonu.

Keďže klasické diela majstrov maliarskeho umenia zaujímali iba štyroch sústružníkov a mladú upratovačku, ostatní sa rozpŕchli po komplexe hľadať umenie podľa svojho gusta. Išlo najmä o zbierky meissenského porcelánu, rytierskych zbraní a brnenia.

Zostal som sám.

Galéria zamestnávala aj strážcov poriadku – starých pánov v uniformách, napospol dôchodcov. Všetci sme zaregistrovali najmä jedného z nich – vysokého, šedivého, chodiaceho za nami, počas výkladu postávajúceho obďaleč a zdalo sa, že pozorne načúvajúceho. Pravdepodobne každú skupinu takto sprevádza nejaký dozor, myslel som si.

Keď sa skupina rozišla, oslovil ma:

„Slowaken?“

Odpovedal som, že áno, a chlapík sa potešil.

„Slovensko je krásna krajina,“ zvestoval mi.

Rozprával bavorských dialektom, no dalo sa mu rozumieť.

„Poznáte Slovensko?“ spýtal som sa.

„Počas vojny ma tam odvelili. Boli sme vtedy spojenci. Slovenský štát a Nemecko,“ žmurkol na mňa. „Aj si ešte pamätám nejaké slovenské slová.“

„Ktoré?“

„Cachody.“

Keď sa vojsko presúvalo po vtedajšom slovenskom území vlakom, názvy miest sa menili, ale veľký nápis „Záchody“ zahliadol cestujúci na každej zastávke.

„Boli sme mladí vojaci a sme sa čudovali, keď sme došli k nejakému mestu, v každom bolo na tabuli, že sme v nejakom hajzli. Mysleli sme, že každé vaše mesto sa tak volá. Ináč, niektoré aj tak vyzerali.“

„Kde ste konkrétne na Slovensku boli?“

„Taký zrúcaný hrad na brale, neďaleko neho sme sa bili s partizánmi.“

„Strečno?“

„Tam. Hodne ich padlo, ostatní zutekali.“

„Boli ste v presile a s ťažkou vojenskou technikou.“

„Ale aj tak sme vojnu prehrali.“

Za socializmu sa u nás potichu vravelo, že Nemci síce prehrali vojnu, ale vďaka svojej usilovnosti a demokratickej, trhovo organizovanej ekonomike a vyrovnaním sa s pozostatkami nacizmu zabezpečili krajine blahobyt a vyhrali mier. Ale to sa týkalo tých na Západe.

Bude asi lepšie zmiznúť, lebo som nemal tušenie, kam chce strážnik našu komunikáciu nasmerovať. Priznal sa, že strieľal partizánov, takže v Československu by ho boli zavreli. A mňa s ním zato, že sa bavím s nejakým fašistom.

Ospravedlnil som sa, musím ísť za členmi zájazdu.

Rozlúčili sme sa.

„Pozdravte odo mňa tie vaše slovenské Cachody,“ odkázal nakoniec.

Prikýval som. To nebude problém. Väčšina slovenských toaliet na nádražiach sa nezmenila. Ešte stále, aj po toľkých rokoch sú vo vojnovom stave.

Vyšlo v zbierke Iba tak (2016).

Ilustračná fotografia – reflex.cz, zdroj – Profimedia

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.