Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Mesto v kolíske sopečného kužeľa s varovným prstom Kalvárie uprostred. Pozvala ma tam hudobná skupina Pas de pitié – v prestávkach medzi pesničkami sa čítalo a hovorilo o literatúre. Sympatické obecenstvo, ktoré prišlo i napriek lejaku do bývalej štôlne prerobenej na kaviareň v takom počte, že bolo treba dokladať stoličky. (Podochádzali prikrčení pod stanovými dielcami a v pršiplášťoch, pretože ak ste v tých vedrách vody z neba vystrčili čínsky dáždnik, behom piatich sekúnd ostalo z neho pár ošklbaných drôtov.)
Mladí muzikanti hrali majstrovsky a s chuťou, rytmické skladby striedali francúzske šansóny. Zápal, do ktorého podchvíľou stŕhali obecenstvo, schládzala pod vysekanou klenbou z lávového kameňa do útrob zeme otvorená štôlňa vydychujúca vzduchom.
Program trval skoro do polnoci a ja som odmietol návrh usporiadateľa prenocovať v dome zo sedemnásteho storočia, síce prestavanom, no tak, že záchod stál vedľa kuchynskej linky, dobreže nebol jej súčasťou – oddeľovala ho iba nejaká látková stena. Chalani muzikanti sa len smiali, no mne prišlo vhod pozvanie prenocovať v rodine svojho bývalého študenta Štefana, ktorého som nevidel hádam dvadsať rokov. Zážitkom pre mňa sa stali spoločné raňajky, lebo moji hostitelia mali šesť úžasných detí, hudobne nadaných – bolo cítiť, že sú skutočným požehnaním.
Po raňajkách sme šli do kostola. Veľký chrám s famóznymi vyrezávanými dubovými lavicami, hádam aj niekoľko storočí starými. Nedeľa doobedie, teda naplnený.
Počas svätej omše ma zaujali malé deti. Tmoliace sa medzi uličkami, pobehujúce i posúvajúce sa na rukách a nohách. Nik ich neokrikoval, nesťahoval do lavíc, nevyvádzal von. Očividne sa cítili Doma. Jedno, asi tak dvaapolročné, sa vybralo hore schodmi na bočný oltár predstavujúci Boží hrob.
V poveľkonočnom období prázdny, ležali tam iba zvinuté plachty. Dieťa hrob loziac preskúmalo kúsok po kúsku. Potom vstalo, vzalo do rúk plachty a ukázalo prítomným: Pozrite, prázdne! Niet ho tu! Skutočne stal z mŕtvych!
Málokto z prítomných si dieťa všimol.
Text bol uverejnený v zbierke Antona Laučeka – Iba tak výber + (2011)
Ilustračná fotografia – zdroj Pixabay
