Útulok – pomocná ruka, ktorej sa bezdomovci chytia iba v najväčších mrazoch

Vlaková stanica, opustené zničené domy či garáže sú bežné lokality bezdomovcov. Do útulku väčšina zamieri, iba keď začne oziabať. 

Husto sneží, vločky sa otravne zachytávajú na mihalniciach. Na bezcieľne potulky mestom nie sú veľmi vhodné podmienky, ak nie ste vyzbrojení vrstvami textílie. Obnažené ruky v styku s nízkou teplotou po čase začínajú krehnúť, chcelo by to interiér s funkčným vykurovaním.

Útočisko mi dočasne poskytne vyše storočím ošľahaná žltá budova na ulici Scota Viatora. Už dvanásť rokov je to aj jej účelom.

Ideálne by bolo, keby tu človek vkročiť nemusel. No keď existenčná tiaž pritlačí a bydliskom sa stane ulica, Útulok pre občanov bez prístrešia je mostíkom, ktorým sa možno odraziť od svojho osobného dna.

Útulky aj nocľahárne by mali ubytovaciu službu poskytovať na dobu určitú. Zväčša na rok.  Tu môžu núdzni pobudnúť aj dlhšie. „U nás ich po roku nevyhadzujeme, dávame im šancu, aby sa posunuli ďalej. Niektorí sú tu aj dva, tri roky,“ hovorí o fungovaní ružomberského útulku jeden z jeho správcov, Tomáš Zvada, a dodáva, že v tom nik nevidí problém. Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí zhovievavý systém zneužijú.

Zvada si myslí, že na ulici žije dosť ľudí, ktorí by potrebovali pomoc takéhoto zariadenia – „nakopnúť sa“, vyriešiť si finančné problémy, dlžoby, osobné bankroty, alebo sa spojiť s rodinou. V meste je približne 45 až 55 bezdomovcov, i keď časť z nich do Ružomberka prišla z iných miest.

Lenže to by o pomoc museli mať záujem. Porekadlo „kde je vôľa, tam je cesta,“ tu variuje na „cesta by aj bola, ale chýba vôľa.“ Odráža sa to aj na obsadenosti.

Plno iba v zime

V útulku môže bývať 15 osôb.  Podľa štatistík je v lete naplnený viac ako z polovice. Odlišná situácia nastáva v zime. December je hraničný, prídu prvé mrazy a vrátia sa aj takí, čo už v zariadení neboli aj dva mesiace. Do februára, marca je v útulku plný stav.

V prípade potreby zriaďujú provizórne lôžka. „Keď príde sanitka a aj s policajtmi dovezú bezdomovca, nenecháme ho zmrznúť, spravíme prístelok,“ hovorí správca o potrebných opatreniach pri plnej kapacite. Priestory budovy však majú tiež svoje limity, rozšíriť miesta môžu maximálne na 20 lôžok.

Keďže je v období zimy plný stav, zaujímalo nás, či nie je lôžok málo. „Podľa informácií, ktoré radnica pravidelne zbiera, kontroluje a valorizuje, súčasná kapacita je dostačujúca,“ potvrdzuje hovorca mesta Viktor Mydlo.

Možno konštatovať, že niektorých bezdomovcov do útulku v zime zláka ani nie tak túžba po novom živote, ako absencia tepla. Okrem postele o pomoc navyše záujem nejavia. „Ráno prídem do roboty a ten človek tu už nie je,“ hovorí správca na margo ľudí dovezených záchrannou službou.

„Čo vám budem hovoriť – väčšina bezdomovcov sú alkoholici. A medzi sebou si hovoria, ako to tu funguje. Väčšine vadí zákaz alkoholu a že im dávam fúkať,“ mieni správca, že práve to je hlavný dôvod, prečo bezdomovci odmietajú služby útulku.

„Možno im ten život vyhovuje. Alebo si na to tak zvykli, až nadobudli pocit, že už viac nepotrebujú,“ zamýšľa sa Zvada, ktorý má skúsenosti ako sociálny pracovník aj z terénu. „Keď človek roky popíja, už veľmi nerozmýšľa nad zmysluplnými vecami, ktoré by v živote riešil. Celý jeho denný plán je – odkiaľ vziať na víno a zohnať dačo do úst,“ vysvetľuje, ako sa dlhoročným bezdomovcom zredukuje zmysel existencie.

Návrat späť

„Dvere sú otvorené každému, kto má záujem. Niektorí sa šance chytia,“ hovorí Zvada o ľuďoch, ktorí sa pozviechali a chodia do práce. „Keby ste ich stretli na ulici, tak nemáte šancu povedať, že je v takejto núdzi a nemá vlastné bývanie.“

Nie je to jednoduchý proces. Ľudia často prídu do útulku bez čohokoľvek materiálneho – ale s niečím len predsa. S vyvinutou nedôverou. „Keď je niekto roky na ulici, stratí všetky svoje sociálne kontakty. No a čo sa deje medzi partiou – idú si kúpiť víno a oklamú sa aj o to. Takže oni nedôverujú nikomu. Ani sem, keď prídu,“ menuje počiatočné úskalia Zvada.

Pri otázkach odpovedajú stroho, mnohokrát klamú, nepovedia úplnú pravdu. Dôvera sa tak buduje ťažko.

Hoci ide o individuálnu záležitosť, zvykne platiť priama úmera – čím je človek dlhšie na ulici, tým viac stráca svoje návyky a ťažšie sa začleňuje do života. Badateľným ukazovateľom je hygiena. „Načo sa budem sprchovať, veď som sa pred dvomi týždňami, veď von prší,“ vypočul si Zvada aj takéto argumenty.

Aký je teda recept na ich namotivovanie zaradiť sa do bežného života? Správca radí postupné kroky. Najskôr sa s nimi rozprávať, získavať si dôveru, ukázať možnosti, spojiť sa s rodinou. Aj keď kontaktu s rodinou sa po desiatich, pätnástich rokoch hanbia či boja.

„A takýmito malými postupnými krokmi ich dovediete k poznaniu, že áno, v tom živote na niečom záleží a oni si to potom začnú uvedomovať. Len sa do toho potrebujú dostať,“ prezrádza Zvada svoje skúsenosti.

Človek musí sám chcieť

Pracovníci útulku pomáhajú tiež pri sprostredkovaní práce. „Malo by to byť hlavným cieľom človeka. Bez roboty to nejde. Ak chcú robiť, tak minimálne verejnoprospešné práce. Ak na to majú,“ rozpráva Zvada. Mnohí sú zranení alebo v zlom zdravotnom stave. V prepúšťacej správe sa síce uvádza, že daný človek je schopný chôdze, ale nie vždy to zodpovedá realite.

Aj tu má však správca skúsenosti, že musia kooperovať obe strany. „Vybavil som prácu celej rodine. Ženy mi povedali, že tam boli. Tak som si to overil. Vysvitlo, že ma oklamali. Pokiaľ človek sám nechce, ťažko mu pomôcť,“ formuluje múdrosť aplikovateľnú vo viacerých oblastiach.

Ojedinele sa môže stať, že človek si sám nezaviní to, že skončí na ulicu. No vo väčšine prípadov za to nesie časť zodpovednosti. „Môže sa to začať napríklad problémami v rodine. Alkohol, automaty, nasleduje rozvod. Ide o to, aby si to človek uvedomil a povedal, že to chce napraviť. To mnoho z týchto ľudí v sebe nemá,“ smutne konštatuje Zvada.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 2/2019.

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Po stáži v sekcii zahraničného spravodajstva denníka SME ma viac zaujíma domáce dianie, aj v regióne, ktorý mi je už štvrtý rok prechodným domovom.