Narýchlo organizované a niekedy nedomyslené pracovné cesty v ázijských oblastiach mi spôsobili niekoľko stresových situácií.
Dodnes ich mám v živej pamäti. Ani v najhoršom sne a scenári hororu by som neočakával to, že budem musieť utiecť z hotela Leningrad v Taškente. Často som si niekoľko dní po telefonáte, ktorý som dostal do izby na deviatom poschodí Leningradu (dnes hotel Turon ) položil otázku prečo a kto ma vyzval tú noc z 3. na 4. novembra 1992, aby som všetky doláre odovzdal moskovsko-taškentskej mafii a mal prijať za ne ruské ruble. Dvakrát počas 15 minút tesne pred polnocou som dostal telefonát v ruštine. „Gospodin Mydlo, my znaem što u vas amerikanskye dólary, i my chotim izmeníť etye na rubli. Čerez 15 minut my budem na vašem etaže štoby prinimali dengi i my peredali vam rubli.“ Približne v podobnom znení sa anonym ozval i neskôr, s tým, aby som si to rozmyslel, ak mu doláre nevydám.
Pri prvom zdvihnutí telefónu som mu povedal, že ho nepoznám, a že mu nič nedám, a vôbec, odkiaľ pozná môj dolárový obnos, ktorý mám so sebou v Uzbekistane. Nechcel som zdvíhať telefón už tretí krát, dostal som výstrahu a ultimátum. Bolo pár minút pred polnocou. Začal som uvažovať a musel konať. V tú dobu som na sebe ešte nemal pyžamo a televízor som nepozeral, čítal som noviny, ktoré som deň predtým kúpil v Nitre na cestu do Viedne. A práve tam som dostal 1200 dolárov na moju týždňovú služobku v Uzbekistane. Nespanikáril som, zobral som si len peniaze a pas a vyšiel na chodbu k „dežúrnej“ – k žene, ktorá mala službu na poschodí hotela. Povedal som jej o dvoch telefonátoch. Ako starého „afíka“, ktorý prežil Afganistan, ma takéto nečakané maniere mafie z miery nevyviedli.
Staršej dáme za stolom na poschodí som ani nehovoril, že potrebujem ochranu, a o tú by som mal požiadať políciu. Vedel som, že tá uzbecká by s tým nič neurobila, a ja mám už len 15 minút na to, aby som z hotela ušiel. Uvedomil som si, že niť sa tiahne z Moskvy do Taškentu. V Moskve na letisku som musel všetky zahraničné meny, vrátane niekoľko stovák rubľov a Kčs, ktoré som mal v peňaženke, zapísať do colného a devízového prehlásenia. No v Moskve nemohli vedieť nič o mojom pobyte v Uzbekistane. Po prílete do Taškentu som našiel prvého taxikára a dal som sa odviesť do najbližšieho hotela v meste. Na druhý deň ráno 4. novembra som mal mať prvé stretnutie s organizáciou Uzagroimpex na Gagarinovej 11, ktorej by som oznámil meno hotela kde sa nachádzam.
Službukonajúca pani mi povedala, aby som okamžite priniesol všetky kufre ku nej do izby, odkiaľ ich potom výťahom dá zniesť na prízemie do hotelovej úschovne. Zapísala si moje meno a štát odkiaľ prichádzam, v prípade, ak by sa mi niečo neočakávané prihodilo. Napísala mi telefónne číslo hotela Leningrad a povedala mi, aby som si zobral taxík a našiel iný hotel, a že ráno sa mám ohlásiť v prízemí u riaditeľa hotela. Hovorila, že to oznámi kolegyni, ktorá ju ráno bude striedať, a po nej že mi zanechá odkaz, ako tá noc dopadla. Pri výťahu, ktorý som si privolal, aby som rýchle zišiel do recepcie a zmizol z hotela, ešte dodala, že tu v Taškente je v tejto dobe silná hotelová a colná mafia, s ktorou si polícia nevie poradiť.
Vyšiel som z hotela a kráčal do neznáma chladnej taškentskej noci. Na idúci taxík, ktorý prichádzal a smeroval k hotelu Leningrad som zakýval, a naznačil mu, aby zastal. Nastúpil som a dal som sa znovu zaviesť k inému najbližšiemu hotelu. Asi po troch kilometroch jazdy Taškentom mi taxikár povedal, že blízko je jeden menší hotel, kam ma dovezie a kde vystúpim. Uvedomoval som si skutočnosť, že môže byť obsadený a ja ostanem do rána bez ubytovania. Za odvoz do neznáma som mu zaplatil niekoľko sto rubľov a sledoval ho, aby ma videl, že prichádzam do dverí hotela. Tie som neotvoril, len stál pri nich a sledoval taxík, až sa stratí z môjho dohľadu. Vedel som, že musím i takto konať, aby som dokonale zamietol po sebe akékoľvek stopy a posledné spojenia a za sebou ich načisto zahladil. Aj za cenu takejto „ranu istoty“ a možno prehnaného sebauistenia o tom, že do rána sa bezsenne vyspím do iného pohostinnejšieho Uzbekistanu.
Ocitol som sa v nejakej taškentskej obytnej zóne, kde svetlá z okien na prízemí osvetľovali časť väčšieho dvora, detských hojdačiek, piesku na hranie a okolitých garáží. Pod nohami mi šušťalo staré opadané lístie. Vonku boli možno tri stupne nad nulou. Rozhodol som sa pre hľadanie ďalšej možnosti, a to vyjsť z dvora na ulicu a odtiaľ sa poobzerať za ďalším taxíkom. Prešiel som ešte krajom dvora a videl svetlo vedúce ku chodníku. Na kraji dvora vyšiel z garáže starší človek, asi šesťdesiatnik a začal zamykať dvere. Zašiel som k nemu a zveril som sa mu s problémom, ktorý musím okamžite riešiť. Po mojich troch vetách všetko pochopil, hovorili sme spolu po rusky a podľa môjho prízvuku tipoval, že som asi Juhoslovan alebo Poliak. Tento starší človeka dôchodca mi poskytol v jeho menšom panelákovom byte sedemhodinový domáci azyl. Žil už len sám a ponúkol mi i ranný odvoz jeho autom späť do hotela Leningrad. Pri sebe som mal ešte pár 50 a 100 rubľových bankoviek. Na parkovisku pri hoteli Leningrad som mu dal dve stovky a poďakoval mu za jeho veľkú službu a ochotu. Bola to doba , keď ruský rubeľ zo dňa na deň rapídne devalvoval a v bývalých južných republikách nastával finančný chaos. Dialo sa tak na prelome období, keď stredoázijské republiky, používali stále ruské ruble ako úradné platidlo, si začali postupne vytvárať svoje vlastné meny. Sto ruských rubľov boli v novembri 1992 približne 3 americké doláre. Pamätám si i na horšie inflačné obdobie o rok neskôr, keď za 1 kg jabĺk som v Moskve vycáloval takmer 4 800 rubľov. Pre porovnanie hodnôt a núl inflačných čísiel sa napríklad v roku 1970 dal nový automobil Volga kúpiť za 7 000 rubľov.
O minútu neskôr, ako som opustil a zavrel dvere auta človeka, ktorý mi pomohol, som pozdravil recepčnú v hoteli Leningrad, ukázal som jej z vrecka bundy vytiahnutý pas ČSFR a kráčal k riaditeľovi hotela. Vysvetlil som mu okolnosti včerajšieho nepríjemného telefonátu a zobral batožinu. Z recepcie hotela som zavolal na Uzagroimpex a informoval o tom, že čakám v hoteli Leningrad. Zároveň som si overil i to, ako to v noci dopadlo. Odkaz od „dežúrnej“ z deviateho poschodia bol krátky a usvedčil ma o tom, že som pred deviatimi hodinami konal správne. Došli vraj za mnou dve osoby, ktorým bolo už v recepcii oznámené, že sa v ňom už nenachádzam.
Po asi dvadsiatich minútach, čo som presedel na recepcii hotela a dumal, čo sa vlastne v noci stalo, došiel za mnou mladík menom Asam z Uzagroimpexu. Odviezol ma na jeho obchodné oddelenie. O jedenástej večer som s ním z Taškentu cestoval za bavlnou znovu nočným vlakom, ale o 14 mesiacov neskôr, a práve zase do Karši. Druhá noc bola iná ako tá predchádzajúca. Bola strávená v kupé nedostatočne vykurovaného taškentského rýchlika , končiaceho v Termeze. Ráno bol v Karši veľký mráz, a vítalo ma mesto so zamrznutými mlákami bez snehu. V prvej polovici septembra minulého roku tam v južnom rajóne Karši cez obed dobre pripekalo, keď ortuť teplomera na poludnie vystupovala nad 30 stupňov Celzia.
O štyri roky neskôr, v suchom a hmlistom Uzbekistane v okolí ferganskej doliny rozrážali lúče zubatého slnka cez obed hmlu nad chlopkozavodom číslo 029 Altarik. Bolo už 2. decembra a ja som stále nemal odpoveď , čo so mnou bude, a čo bude s mojím prvým slovenským pasom, v ktorom za vízami do Uzbekistanu sa na jednej strane objavovala pečiatka s poznámkou a zaplatenou pokutou. „Oštrafovan za narušenie prav respubliki Uzbekistan“. Sedel som u „načálnika“ – vedúceho odzrňovacieho závodu a čakal telefonát z Fergany. Urobil mi silný čaj a nalial mi vodky. Vlastne v Uzbekistane som v ten deň mal takmer všetko hotové. Na druhý deň mi chýbalo dorobiť už len 120 ton. Blížil sa deň môjho odletu z Fergany do Moskvy. Vedúci 029-tky ma ubezpečoval, že to dobre dopadne a nebudem mať problémy pri odlete. Nalial si tiež pohárik a zapálil cigaretu.
Vyšiel som von z miestnosti vedúceho a išiel sa pozrieť na dvor závodu, či už šofér z Ferganavneštorservisu náhodou neprichádza. Bol som ako na ihlách a pomaly nevnímal okolie Altariku. Stále som myslel na stredu 4. decembra. Slnko už bolo veľmi nízko a vonku začínalo byť chladno. Znovu to vyzeralo na hustú hmlu, po ktorej sa budem vracať do Fergany. Ísť po večernej a husto zahmlenej zapadnutej uzbeckej dediny autom tak ako včera, kde pri ceste nesvietilo ani jedno svetlo, bolo takmer samovraždou. Konečne po mňa z Fergany prišli. Auto prichádzalo na dvor s rozsvietenými svetlami. Vyšiel z neho Jura Alexander z ferganského Vneštorgservisu a zabuchol dvere. Podišiel som k autu a nahádzal do neho dve vrecia odobratých a ešte neoklasifikovaných vzoriek bavlny. Ani to ma veľmi netešilo, že v nich je bavlna prvého vyššieho sortu, nazývaná v uzbeckej klasifikácii ako „Birinchi Olyij“, s ktorou nebudú doma v pradiarňach žiadne problémy. „Tak što Jura, udalos vsjo ustrájivať na aeropórte ?“ – opýtal som sa Juru a ihneď dostal odpoveď. „Net bardak, neznáem , tamoženniki nebyli – zavtra budem rešiť, objazateľno zdelaem“. Tušil som , že je poriadne neskoro, a že raz to so mnou v strednej Ázii praskne a zle skončí. Neveril som síce, že si to najhoršie zliznem práve ja, a domov z Uzbekistanu načas neodletím. A vôbec, nebavilo by ma naďalej uplácať taškentských úradníkov a colnú kontrolu na ferganskom letisku za ich vlastné chyby. Jura znovu na colnici letiska dnes, tentoraz v hale odletov, nič nevybavil, no uisťoval ma, že to zajtra určite urobíme a dotiahneme. Zadumaný sedel som pri ňom , išiel sotva dvadsiatkou a dával pozor, aby sme nezbehli s cesty do priekopy a neostali stáť kdesi v rozoranom poli. Pri ceste neexistovali žiadne zvodidlá či svetelné odrazky, a asfaltová vozovka už bola mokrá. Padla čierna tma a hmla sa dala krájať, niekde cez cestu prebehol zatúlaný pes. Spoza hlinených plotov dedín vychádzalo z okien domov len slabé, hmlou presýtené svetlo. Ani nepomyslieť na to, čo by sme robili, keby nám došiel benzín, alebo sa pokazilo auto.
Už štvrtú noc som nebýval v hoteli Ziarat. Spal som tam len jednu noc. Hotel sa v tej dobe ešte nevykuroval a nechcel som tam prechladnúť. Býval som v byte v meste, ktorý vlastnil Vneštorgservis. Tam som našiel dočasný slušný komfort. Recepčný pracovník so Ziaratu ma upozornil na to, že mám zle vystavené víza, ktoré platia len pre Samarkand a Taškent, a že v pase nemám príletovú pečiatku colnej kontroly letiska vo Fergane. Povedal mi, že ma ubytuje len na jednu noc, aby z toho nemal opletačky, a že ak zajtra, v piatok 29. novembra na letisku pečiatku vybavím, môžem byť v hoteli ubytovaný do konca môjho pobytu vo Fergane. Skutočnosť, že nemám v pase pečiatku, som okamžite avizoval Jurovi Alexandrovi, ktorý ma vozil na chlopkozavody a spolupracoval so mnou. Povedal mi, že to osobne vybaví a zájdeme na letisko až v pondelok 1. decembra, veď nakoniec už nebývam v hoteli, a oni so šéfom Legajom Sergejevičom z Vneštorgservisu žiadne pečiatky a byrokratické akty nepotrebujú.
Prešli tri dni, a ja spolu s Jurom sme hneď ráno v pondelok odišli na letisko a snažili sa vec vybaviť. Jedna jednoduchá pečiatka stačila na to, aby som nemal problém s odletom. A práve tú mi nikto nechcel do pasu z úradníkov a colníkov letiska dať, a opečiatkovať s pôvodným dátumom príchodu. Nastali vážne problémy pre tých, ktorí mali službu pri prílete lietadla z Moskvy do Fergany. Kontroly to zrejme podcenili a odflákli. Nečakali, že do Fergany bude letieť jeden cudzinec so Slovenska, a tak fyzické kontroly pasažierov nerobili. Vlastne sám som sa v ten deň príletu čudoval, že ma nikto nekontroluje , nezastavuje, nepozerá do pasu, nič nezapisuje a ja vychádzam priamo do haly a na ulicu, kde po mňa prichádzajú ferganskí partneri a pokojne ma zvážajú na bukovaný hotel Ziarat. Nebolo mojou starosťou zaoberať sa zle odvedenou prácou letiskových pracovníkov. A práve to bola moja chyba. Môj neopečiatkovaný pas sa stal pre niektorých colných pracovníkov letiska vážnym varovaním ich ďalšieho zotrvania v zamestnaní.
Pas mal ďalší nedostatok. Podľa udelených víz pre oblasť Samarkand a Taškent ma mali colníci z Fergany po prílete ihneď deportovať a poslať do Taškentu, a tam na ministerstve vnútra vystaviť nové potvrdenie pre možný pobyt vo Ferganskej oblasti. Tento problém bol ale problémom Viedne a jej uzbeckého veľvyslanectva. Moje víza pre Uzbekistan zabezpečoval Izo Serkowich, partner TC-Texicomu, a ten mal vedieť, že bavlnu mám vo Fergane, kde Uzbeci mali v udelených vízach označiť moje správne miesto pobytu. Odhalila sa ďalšia nedôslednosť a neskôr zistenie, že medzi pracovníkmi letiska v sektore príletov a odletov existujú odlišnosti v posudzovaní môjho problému, a vo výklade ich povinností a činnosti kontroly voči zahraničnému občanovi. A nastalo pohadzovanie horúceho zemiaka, ktorý nechcel nikto riešiť. Colná služba z 28. novembra nemohla antidatovať môj prílet, technicky sa dátum na pečiatke a jej mechanizmus vraj nedal zmeniť a vrátiť dozadu. Existovalo len jedno riešenie, ísť do Taškentu, tam to vybaviť a povedať pravdu. To sa aj stalo. Cestoval tam jeden človek z Vneštorgservisu Fergana. Po zaplatení pokuty 20 amerických dolárov s pečiatkovým záznamom za porušenie práv Uzbeckej republiky do môjho pasu nebol problém môjho pokojného odletu z Fergany vyriešený. Dozvedel som sa, že človek z Vneštorgservisu zaplatil úradníkovi v Taškente ďalších 30 dolárov úplatku, aby mu vôbec vystavil záznam o pokute do môjho pasu, a legalizoval tak predpísané ďalšie postupy a procedúry, ktoré by mali uľahčiť môj odlet z Uzbekistanu. Taškentský policajný úradník mu vytkol to, že cestoval s cudzím pasom bez splnomocnenia držiteľa vybaviť túto záležitosť. Ak by som musel z Fergany do 360 km vzdialeného Taškentu a odtiaľ späť do Fergany cestovať ja, znamenalo by to pre mňa stratu dvoch dní. Na prvú pokutu sa poskladali spoločne ferganskí colníci a Vneštorgservis. Tridsať dolárov som vybral zo svojej peňaženky aj ja a odovzdal ich po návrate z Taškentu ferganskému pracovníkovi Vneštorgservisu. Bol to zbytočný výdavok a daň za nedôslednosť uzbeckých pracovníkov letiska a ďalšie ponaučenie do budúcnosti.
Pomaly prichádzal deň D. Posledný večer pred odletom mi v saune šéf Vneštorgservisu povedal, že sa snažil dať všetko do poriadku na zajtrajších odletoch a hovoril aj s vedúcim letiskovej zmeny. Nemal však pre mňa veľmi pozitívne správy, všetko vraj bude závisieť od toho, kto tam skutočne bude kontrolovať môj pas a ako sa postaví k pečiatke a oznámeniu o porušovaní práv jeho republiky. V najhoršom prípade to môže skončiť zadržaním a policajným vyšetrovaním, čo bude mať za následok môj oneskorený odlet z Fergany. Uvedomoval som si , že som v republike, ktorá je len piaty rok osamostatnená od Moskvy a hľadá svoju vlastnú identitu. Spomenul som si na Tadžikistan, štyri roky predtým, kde som mal tiež problémy s odletom v Dušanbe, no príjemnejšieho charakteru. Na to, aby som vtedy načas odletel, musel som si odložiť bokom ďalšiu americkú dvadsaťdolárovku.
Prišiel som konečne na rad, bol večer a štvrť na sedem ferganského času. Doma bolo o 4 hodiny menej. Niekoľko krokov za mnou stál šéf Legaj z Vneštorgservisu. Minútu predtým mi potriasol ruku a povedal : „Nedebatujte s nikým, nerozumiete po uzbecky, po rusky po anglicky, ak by sa niečo horšie stalo, som za vami a ja to všetko kontrole vysvetlím“. Zobrali a odvážili mi batožinu. Po pár metroch som došiel k mladému uniformovanému pasovákovi. Pozrel na fotografiu v pase a prelistoval strany, aby našiel vízum. Pozoroval som jeho výraz tváre. Narovnal sa a pomaly vyťahoval nohu pod sedadlom, aby stlačil pedál a dal signál letiskovým kágebákom. V ruke som držal len batožinový lístok a kufrík s pracovnými dokumentmi, pas som už nemal. Po minúte dorazili dvaja civili. Pasovák im vysvetľoval, že v pase mi chýba pečiatka príletu, konal správne, veď ani ináč nemohol. Odovzdal im môj pas a dvaja muži v strednom veku ma odviedli cez halu letiska do kancelárie. Za nimi kráčal šéf Vneštorgservisu Legaj a snažil sa im niečo dohovárať. Vyzeralo to, že ho tam so mnou nepustia. Nakoniec povolili, a do kancelárie sme prišli štyria. Legaj im všetko vysvetlil, ja som sa na tom krátkom výsluchu takmer nezúčastňoval. Chceli, aby som zavolal na slovenské zastupiteľstvo. Nešlo to, žiadne tam v Uzbekistane nebolo, a jeho úlohu plnilo len rakúske vo Viedni a Taškente. Nakoniec, nebol ani čas a dávno bolo po pracovných hodinách. Do môjho odletu chýbalo pár minút a všetci cestujúci už sedeli na palube lietadla. Čakalo sa už len na mňa. Všetci sme sa z kancelárie vrátili späť ku pasovej kontrole. Bolo rozhodnuté, colník tam buchol pečiatku a odovzdal mi pas.
Ku schodom do lietadla ma v ten ferganský večer dopravil služobný automobil letiska. Odlet lietadla bol oneskorený len o sedem minút. Po prílete domov som cestovný pas odovzdal v Bratislave a požiadal o vystavenie nového. To mi odporučili už i ruskí colníci po prílete do Moskvy z Fergany, hľadiaci s počudovaním na takýto neobvyklý pasový záznam. Aj keď pas nebol plne popísaný a opečiatkovaný cudzími pečiatkami s prilepenými vízami, nezasluhoval si na jednej strane takú zahanbujúcu a kurióznu taškentskú poznámku „Oštrafovan za narušenie prav respubliky Uzbekistan“.
