Ušianky a baranice

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

O záchodoch v bývalom Sovietskom zväze kolovalo za socializmu hodne vtipov. Najznámejší bol hádam ten, kde sa tvrdilo, že keď na také „wecko“ niekde v Moskve dôjdete, nikde neuvidíte toaletný papier. Miesto neho len stručný oznam na stene, že treba použiť prsty namiesto papiera a potom ruku vložiť do výklenku, nad ktorým visel nápis „Obližovač prstov“. Ak tam občan ruku vopchal, dostal po nej od „hajzelbaby“ ukrytej za priečkou kladivom, takže zjajkol a chytro prsty strčil do úst.

S toaletami si viaceré východné národy vtedy nerobili veľké problémy, tradične fungovali ako diery v podlahe so stúpačkami. Pre nás ako cudzincov boli zdrojom zábavy najmä verejné WC v mestách. Spravidla vedľa seba na ulici zopár kabínok s latkovými stenami, nevysoké, navrchu otvorené, takže keď si niekto do nich čupol, bolo mu vidno vrch hlavy, prípadne čapicu.

Dvere si každý zákazník istil zvnútra na nich pripevneným remencom, ktorým sa zároveň naklonený dozadu oboma rukami pridržiaval, aby nestratil rovnováhu a nespadol do jamy pod sebou.

Najmä v mrazoch žiadny kabínku dlho neblokoval.

Stávalo sa v súvislosti s týmito zariadeniami všeličo. Ak ste v nich napríklad narezali šikovne remence. Čím objemnejší sovietsky občan alebo občianka sa na ne spoliehali a celou váhou svojho predklonu sa im zverili, tým skôr sa pretrhli.

Takéto, ale aj iné humorne ladené príbehy súvisiace s verejnými toaletami mi viacerí rozprávali a jeden z nich, údajne v bývalej zemi sovietov sa často opakujúci, som aj zažil.

V istom ruskom meste, trochu severnejšie položenom, sme sa túlali bez sprievodcu – vtedy ešte študenti a zároveň turisti, obzerali sme svojráznu drevenú architektúru v bočných uličkách nakúkali do obchodov, kde za pultmi trónilo obyčajne viac predavačiek ako tovaru, a napchávali sme sa horúcimi pečenými pirôžkami plnenými mäsom. Blížil sa koniec marca, obligátne severské mrazy už povolili a vonku bolo príjemných mínus štrnásť pod nulou.

Nejakého okoloidúceho sme sa spýtali aj na verejné záchody – s pravou ruskou srdečnosťou a ochotou nám dôkladne vysvetlil cestu, dokonca prešiel s nami pár sto metrov, aby sme nepoblúdili.

V ulici vydláždenej asfaltovými záplatami stála na jednej strane nevysoká drevená stavbička so šiestimi dvierkami, spod ktorých trčali používateľom iba špice topánok a nad v poloblúku zdvihnutým vrchom ušianky a baranice. Žiadny oznam oddeľujúci ženskú a mužskú časť – „vsjo rovno“, čiže všetko jedno a všetko aj v tej chvíli, keď sme prišli, obsadené.

Stáli sme na druhej strane poloprázdnej ulice, lebo jednému z našich spolužiakov, ktorý to prehnal s pirôžkami a čajom, bolo ozaj treba odskočiť si, keď sme zbadali nenápadného mládenca so širokou tvárou, pomaly sa vlečúceho ku kabínkam. Pri nich zrazu zrýchlil, pustil sa do behu a v ňom stačil z každej trčiacej hlavy strhnúť kožušinovú pokrývku.

Rev, šťavnaté ruské nadávky.

Žiadne dvierka sa neotvorili, okradnutí predsa nemohli okamžite pustiť remeň. Keď vybehli, ušianky a baranice boli dávno preč.

Niektorí, gate ani nezapnuté, zrejme nestihli použiť ani „oblizovač prstov“.

Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).

Ilustračná fotografia – Anna Šenkeríková

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.