Umenie bačov a valachov

Stáročia pretrvávajúca ovčiarska tradícia priniesla nielen hospodársky, ale aj kultúrny rozvoj.

Karpatské salašníctvo, ktoré predstavovalo špecifický systém chovu oviec, sa v horských oblastiach Slovenska rozšírilo v 15. až 17. storočí. Ideálne podmienky našlo aj na Liptove.

„Doniesli ho pastieri prichádzajúci so svojimi stádami z východných oblastí Karpát, v latinských prameňoch označovaní ako Valachi. Celý proces bol v odbornej literatúre nazvaný valaskou kolonizáciou alebo správnejšie kolonizáciou vo valaskom práve,“ približuje genézu chovu oviec v našich končinách etnologička Iveta Zuskinová, ktorá tému salašníctva podrobne zmapovala v poslednej regionálnej monografii Ovčiarstvo v Liptove.

„Veľký hospodársky prínos valachov v Liptove ocenil kráľ Matej Korvín, ktorý im v roku 1474 udelil Veľkú listinu valaských práv a slobôd. Na jej základe dostali nielen právo usadiť sa a voliť si valaských vojvodov, ale získali aj prestížne úlohy spojené so strážením hraníc a vojenskými službami,“ pridáva na úvodných stranách svojej knihy ďalší významný historický míľnik.

Vážili si ho

„Ovca bola kus živnosti. Bol syr a z neho bryndza, bola vlna a keď sa ovca zarezala, bolo mäso, ktoré sa nasolilo do súdka a varilo sa v kyslej kapustovej polievke,“ porozprával svojho času bača Anton Kútnik Holán (1909 – 1996) z Hubovej svojmu rodákovi Karolovi Okáľovi. Ten sa o svoje zápisky podelil s etnologičkou Zuskinovou.

„Oviec býval v dedine vždy veľký kŕdeľ, lebo lúk a pasienkov bolo neúrekom. V každom dvore bývali ovce, podľa toho, kto koľko mohol vychovať, dve, tri, ale aj päť a viac. Ovce sa vtedy vyplácalo chovať, veď sa pásli od včasnej jari až do neskorej jesene. Cez zimu sa vlna priadla a utkalo sa z nej súkno na nohavice, halieny, kapce, papuče a rukavice,“ dodal hubovský bača.

Keďže ovce mali pre ľudí mnohoraký úžitok, prácu bačov, valachov či honelníkov vonkoncom nevnímali ako podradnú. Dobové fotografie zachytávajú dokonca aj bosé deti asistujúce na salaši. „Bola to pomerne náročná práca, ale ľudia si ju vážili, pretože im pomáhala prežiť. V dnešnej dobe sa z ovčej vlny stal skôr odpad, no kedysi s vďakou zužitkovali aj túto surovinu,“ vysvetľuje Zuskinová.

Hoci ovčiari pochádzali z menej majetných vrstiev, v dedinskom spoločenstve sa tešili náležitej úcte. Bačom sa stal obyčajne ten najstarší a najšikovnejší z nich. Musel byť nielen zručný, ale aj čistotný, statočný a čestný. Ovládanie výroby dobrého syra a iných mliečnych výrobkov bolo taktiež dôležitým ukazovateľom.

„Znalosť bačovania sa odovzdávala z generácie na generáciu. V niektorých obciach sa vytvorili celé bačovské a valaské rodiny sprevádzané chýrom, že dobre ovládajú svoje remeslo. Takéto dediny mali na okolí povesť stredísk kvalifikovaných bačov a valachov. V hornom Liptove najmä obce Liptovská Teplička, Východná, Hybe, Boce, Jakubovany a Liptovská Porúbka, v dolnom Liptove Liptovské Revúce a Liptovské Sliače,“ vymenúva Zuskinová.

Umenie pastierov

Ovčiarstvo začalo prechádzať modernizáciou v polovici 20. storočia, kedy dochádzalo ku kolektivizácii poľnohospodárstva a vznikali jednotné roľnícke družstvá. Prvým liptovským bačom, ktorý začal zavádzať strojné dojenie do praxe, bol Peter Slosiar z Liptovskej Porúbky.

Tradičný život na salaši si ešte pretým, než sa takmer celkom prešlo na strojné dojenie, stihol vyskúšať aj 44-ročný Albert Šimrák z Bieleho Potoka.

„Otec pracoval na salaši v Liptovskej Porúbke, ja som zo dva roky pobudol v Dovalove. Bola to síce zaujímavá skúsenosť, no neoslovilo ma to natoľko, že by som sa ovčiarstvu venoval dlhodobo,“ hovorí s tým, že práca to nebola jednoduchá.

„Ráno sa vstávalo už o štvrť na štyri, zakúrilo sa, hriala sa voda, do pol šiestej sme dojili. Zatiaľ, čo sa jeden z nás pobral pásť, robil bača syr a valasi varili žinčicu. Okolo jedenástej sa pastier vrátil nazad a podojili sme druhý raz. Potom sa šlo opäť na pašu a pripravili sa výrobky, tak ako doobeda. Večer sa dojilo do tretice. Ak sa robil syr aj žinčica, s prácou sme boli hotoví až okolo jedenástej, takže sme si veľa nepospali,“ spomína Šimrák.

Ak ovčiarom zvýšil voľný čas, mnohí z nich sa pustili do vyrezávania drevených črpákov či palíc. Toto umenie učarovalo aj Šimrákovi, ktorý sa jedenásť rokov živí rezbárstvom. Začínal s menšími sochami, dnes je jeho tvorba rôznorodejšia.

Umelecké cítenie ovčiarov sa kedysi prejavovalo i pri výrobe odevných doplnkov, ktoré ich odlišovali od ostatných mužov. „Boli to najmä zdobené pastierske kapsy, široké opasky, klobúky, kovové pracky a iné ozdoby, napríklad spony na košele. Bačovia v Liptove nosili aj mosadzné prstene. K výstroju ovčiarov patrili pastierske palice, valašky a často aj charakteristické hudobné nástroje,“ dopĺňa Zuskinová.

Titulná fotografia: Liptovskí bačovia pri výhone oviec z dvora gazdu v Liptovskej Porúbke. Zdroj: archív rodiny Slosiarovej, publikované v monografii Ovčiarstvo v Liptove

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.