Ružomberčan a doktorand na pražskej katedre ekológie lesa Ondrej Kameniar urobil fotku pralesa v Ľubochnianskej doline, ktorú jeden z najprestížnejších vedeckých časopisov na svete zaradil na svoju obálku.
Ako sa dostala vaša fotka do časopisu Nature?
Vedúci našej katedry profesor Miroslav Svoboda je veľká európska kapacita v oblasti výskumu pralesov. Mal viacero článkov v špičkových vedeckých časopisoch a v aktuálnom texte v Nature, ktorý je spoločnou publikáciou veľkého medzinárodného tímu výskumníkov, je taktiež spoluautorom. My, jeho doktorandi, sa spolupodieľame na celom výskume.
Vašou úlohou bolo pripraviť fotografie do článku?
Písal mi, že z autorského kolektívu prišla požiadavka na nejakú fotku k článku, či niečo nemám, keďže výskum sa týkal aj Veľkej Fatry. Poslal som mu nejaké fotky, ale ani mi len nenapadlo, že by sa jedna z fotiek mohla dostať na titulnú stranu.
Kde ste urobili tú fotku?
Je to uprostred Ľubochnianskej doliny vo Veľkej Fatre – Národná prírodná rezervácia Kundračka. V žiadnom inom pohorí na Slovensku nie je toľko zachovaných prírodných lesov ako práve vo Veľkej Fatre.
Fotenie je vaše hobby alebo sa mu aj nejako špeciálne venujete?
Odmalička chodím po prírode a stále mám so sebou fotoaparát. Postupne som do toho vrážal čoraz viac peňazí. S mojím štúdiom súvisí aj čoraz viac ciest a príležitostí na fotenie prírody.
Takže veľa cestujete?
Pravidelne chodíme na výskum do Rumunska, napríklad do pohoria Fagaraš v južných Karpatoch. Ročne strávim v teréne aj pol roka.
To všetko je súčasťou doktorandského štúdia?
Áno. Základňa je v Prahe, ale výskum robíme kade-tade. Aj u nás vo Fatre.
O čom je ten článok v časopise Nature?
O vplyve globálneho otepľovania na symbiózu baktérií a stromov. Aké to bude mať dôsledky na funkciu ekosystémov lesov. V tej štúdií sú dáta z 31 miliónov stromov. Boli v tom zapojení výskumníci z celého sveta.
Veľká Fatra je na titulnej strane prestížneho časopisu Nature
Aké vplyvy má globálne otepľovanie na stromy, lesy a životné prostredie u nás?
Lesy sú pod tlakom klimatických zmien – musia sa prispôsobovať. To sa deje cez prírodné narušenia – stará generácia vypadne a príroda si dosádza, čo sa najlepšie hodí. Keď sú tieto veterné alebo lykožrútové narušenia človekom manažované, narúša sa adaptačný proces. My nevieme zhodnotiť tak dobre ako príroda, čo v dnešnej nestálej dobe do lesa treba sadiť.
Ak pripustíme, že dnes máme zničené lesy, spôsobil to človek či príroda?
Príroda les nezničí. Ničením je často následný pokus človeka o nápravu.
Takže aj lykožrút a veterné kalamity sú problémy, ktoré príroda prekoná?
Jedna z našich metód je dendrochronológia. Maličkou dierkou navŕtame strom, získame prierez letokruhov a podľa ich šírky zistíme jeho históriu. V rámci Karpát máme stovky plôch, kde takto skúmame stromy. To nám dáva komplexný obraz o vývoji, kalamitách, lykožrútoch. To, že tu lykožrút je, nie je katastrofa. Odkedy sú a pokiaľ budú v lesoch smreky, budú aj lykožrúty.
A čo keď lykožrút lesy zničí?
Zo spomenutých dát vieme, že už v roku 1850 boli takéto synchronizované narušenia lesov po celých Karpatoch. Ale keď dnes tie miesta navštívite, tak vidieť, že les sa tam dokázal prirodzene obnoviť.
Takže lykožrút nie je problém? Všetci vravia, že ho je v súčasnej dobe viac, lebo je čoraz teplejšie.
Určite nespôsobí rozvrat ekosystému, ako často počúvame. Rozvrat ekosystému bola premena pôvodných lesov na smrekové plantáže. Ak máme zmiešaný les, lykožrút sa kde-tu vyskytuje, ale les je ako celok v poriadku.
Ak sa u nás vyrúbu napadnuté miesta, les otvoríme, narušíme prírodné vzťahy a problém sa šíri ďalej. Preto vznikajú plošné kalamity. To je aj prípad Tatier, kde bol prírodný, zmiešaný les nahradený umelými smrečinami, ktoré boli následne napadnuté prírodou a poznačené ľudskou činnosťou.
Aký je rozdiel medzi prirodzeným obnovením lesa a výrubom?
Hospodárske lesy fungujú tak, že strom sa vyrúbe, odvezie a následne sa väčšinou umelo vysadí nový. Nie je to cyklická výmena, ale lineárna. Pôda a ekosystém nedostane tie živiny, ktoré rastúci strom z nej zobral a tak sa vyčerpáva. Nové sadeničky to nevyriešia, nevrátia potrebnú biodiverzitu a tieto stromy sú potom veľmi zraniteľné.
Z toho ale vyplýva, že nemôžeme rúbať stromy.
Rúbať treba. Drevo potrebujeme, to je logické. Ale logické je aj to, že les, kde sa nerúbe alebo rúbe s rozumom, si plní funkcie, na ktorých sme všetci závislí. Musí v tom byť proporcionalita a chránené územia, ak sú naozaj chránené, nemôžu vyzerať tak, ako vyzerajú u nás.
Zoberte si vodný ekosystém, rieky. Prečo tečú, aj keď je dlho teplo a sucho? Lebo pôda, lesy a celý ekosystém aj desiatky rokov dokáže akumulovať vodu, ktorá sa postupne vracia. Vyviera a tečie na povrch, aj keď je sucho. Ale ak voda po vyrúbanej holine a udupanej zemi stečie po daždi okamžite do doliny, tak urobí záplavu, škody a do podzemných prameňov sa z nej dostane len málo. Je to hrozba aj do budúcnosti z pohľadu zásob vody.
Ako dlho trvá, aby sa obnovil lesný ekosystém, ktorý popisujete?
Je to otázka viacerých desaťročí až storočí, ak hovoríme o totálne vyrúbanom lese. Z pohľadu jedného ľudského života je to nenávratná škoda. Čo sa dnes vyrúbalo, tak ani naše deti a možno ani vnuci nezažijú v pôvodnom stave. V prípade horských lesov na strmých svahoch si to vyžaduje ešte dlhší čas.
Ale predsa, ak vysadíme nové stromy a tie majú šťastie, do sto rokov je z nich krásny les.
Stromy sú pod zemou poprepájané cez hubové vlákna, korene. Je to celá veda. Navzájom sa podporujú. Stromy, ktoré majú viac svetla a vody, posúvajú živiny tým v tieni a na suchu. Fungujú ako celok, ako jeden ekosystém. Toto sa za sto rokov neobnoví. Výrubom sa to všetko zničí. Umelo vysadené stromy sú ako siroty bez rodičov a súrodencov, nie sú tak poprepájané. Nemá im kto pomôcť, keď prídu problémy.
Samotní lesníci hovoria, že umelé smrekové monokultúry sú dnes problém a napríklad v Ružomberku sa snažia vysádzať zmiešané lesy.
Áno, smrekové plantáže, ako ich poznáme, sú problém. Ale toto vieme už desiatky rokov a napriek tomu je odklon od tohto systému veľmi vlažný a pomalý. Veľa progresívnych ľudí v lesníctve nemá dosť priestoru, aby zmenili trend, čo má za následok to, čo dnes vidíme v Nízkych Tatrách, napríklad vo Vyšnej Boci, kde sú úplné holiny po smrekových plantážach. Najhoršie je, že stále vídavam aj husté smrekové mladiny v nízkych nadmorských výškach. Ako keby nám ešte nestačilo problémov.
Ale niekde musia byť takéto smrekové plantáže, keď potrebujeme drevo.
Možno lokálne. Problém je, že sa pomiešali pojmy a smreková monokultúra sa berie ako plnohodnotný les. Tvorí rozsiahle rozlohy v krajine a málokto sa nad tým vôbec pozastaví. Pritom je to viac pole ako les.
Tak ako potom máme pestovať stromy, aby bolo aj pre priemysel, spotrebu a zostal zachovaný aj biotop?
Chránené územia, národné parky, to je len pár percent nášho územia. Tam nechajme prioritu ochrany prírody a nepúšťajme tam žiadnu ťažbu a priemysel. Neinvazívny cestovný ruch a viaceré ďalšie aktivity sa tu pritom vedia pokojne uplatniť, dokonca s lepším ekonomickým výsledkom, aký dosiahneme ťažbou.
Ideálne je mať územia striktne chránené a oblasti, ktoré sú obhospodarované normálnym spôsobom. Vo Fagaraši sú oblasti, kde odjakživa bývali ľudia, ťažili drevo a zároveň sa zachoval funkčný lesný ekosystém. Vidieť znaky hospodárenia, ale z prírodného hľadiska je to ešte v norme. Biotop sa stíha obnovovať. Vo vrchnej časti je ešte stále úplný prales.
Sú aj u nás príklady dobrého hospodárenia v lese?
Napríklad na východnom Slovensku vo Veľkom Folkmári. Tam robia citlivý, jednotlivý výrub stromov. Jedna vec je z lesa si niečo vziať, druhá premeniť ho na pole.
Kam chodíte vo Veľkej Fatre rád? Kam by sa ľudia mali ísť pozrieť?
Hlavná magistrála je veľmi pekná. Tam netreba ani žiadne povolenie. Napríklad popod Čierny Kameň, Skalnú Alpu, tam idete rovno cez pralesy. Aj Jánošíkova kolkáreň je nádherná. Celá Fatra je veľmi pekná a určite odporúčam spoznať časť, ktorá je nad Turcom.
Zážitok z lesa?
Tak tých mám strašne veľa. Aj prednedávnom sa na mňa vyrútil medveď.
Ale ste tu, živý, zdravý, ako ste to zvládli?
Chcel ma len nastrašiť. Utekal som, ale keby chcel, dobehol by ma veľmi rýchlo. Mám dobré vzťahy s medveďmi. Vedia, že im nechcem ublížiť.
Kto je Ondrej Kameniar
Má 28 rokov, pochádza z Ľubochne a žije v Ružomberku. Vyštudoval systematickú biológiu a zoológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, v súčasnosti je doktorandom na Katedre ekológie lesa na Fakulte lesníctva a drevárstva Českej zemědelskej univerzity v Prahe. Jeho hobby je fotografovanie.
Titulná fotografia – Ondrej Kameniar vo Veľkej Fatre. Foto – Mário Duchoň.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 6-7/2019.
