Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Žiadna krajina nie je taká bohatá na minerálne pramene ako naša, a tak sa v období po zamatovej revolúcii na Slovensku postavilo množstvo aquaparkov. Prišli investori, ktorí využili slovenskú biedu i lakomosť politikov, pokúpili a navŕtali kde a čo bolo treba, a teraz bohatnú.
Jeden z takých „vodných svetov“ sa nachádza neďaleko Ružomberka. Hrdzavohnedá teplá voda vo vonkajších bazénoch vám okamžite zafarbí plavky a vy sa potom už môžete len modliť, aby hrdza aspoň čiastočne pri praní vybledla.
(Neskôr sa spomínaná minerálka stala známa tým, že v nej pri kontrolách zakaždým zistili vysoké percento moču.)
Našťastie v areáli neskôr vybudovali aj antikorový krytý bazén s čistou vodou a tobogánom a do tejto „neminerálky“ som sa pri jednej návšteve vybral. Na poludnie, kedy býva najmenej návštevníkov, aspoň si v pokoji zaplávam. Šťastie mi, zdá sa prialo, v celom tom veľkom bazéne sa okrem mňa nevyskytla ani noha ani ruka.
Po absolvovaní niekoľkých dĺžok som začal pokukovať na tobogán. Vo veľkých poskrúcaných rúrach sa premávajú hlavne deti a neskutočne sa tešia, keď preletia temnotou a zrazu ich to vypľuje rovno na svetlo do priezračných perličiek.
Aj dospelí si zvyknú zašantiť a trochu sa pritom vracajú do mládežníckych rokov. Ale v mojom veku? Bezmála šesťdesiatnici? Takých som ešte na dotyčnej atrakcii nevidel.
Pokúšalo ma. Treba vyprobovať, veď v časoch socializmu a môjho detstva nič podobné u nás nebolo. A nejde o nebezpečnú atrakciu, keďže sa ňou premávajú aj decká. Len čo ak ma niekto zazrie? Ešte si pomyslí, že som postúpil z rozumu.
Poobzeral som sa. Nikoho, ani v bazéne, ani mimo neho, dokonca aj plavčíkovo miesto prázdne. Ísť… neísť… A veď sa nemám pred kým hanbiť. Pred antikorom a kachličkami sa nemusím. Tie ma nevyzradia. Skúsim.
Vybehol som po plechových schodoch, zelené svetlo hore avizovalo, že môžem, a tak ma zhltla široká rúra. Pár sekúnd v tme, kedy sa aj trošku bojíte, aj vo vás stúpa adrenalín a zrazu vás objíme svetlo a s veľkým čľapotom široká modrá voda.
Uf! Nádhera!
Lenže ako som sa vynoril a trochu pretrel oči, počul som:
„Dobrý deň.“
Na kraji bazéna stáli dve moje študentky a vypliešťali oči, či dobre vidia. Niečo som, nepríjemne prekvapený zahundral a ony sa potom so smiechom pobrali vyskúšať atrakciu.
Keď sa vybláznili, dali sme sa do reči.
Volil som opatrnú komunikáciu. Takto sa strápniť… Po niekoľkých bežných frázach som ich len, akoby položartom, poprosil:
„Dúfam, dievčatá, že ma nevyzradíte. Nemusí vedieť celá škola, že som vyskúšal tobogán.“
Zaverili sa. Na život a na smrť. Nepovedia nikomu, môžem sa spoľahnúť.
Nejako som im neveril. Stačilo registrovať ich pohľady – také s iskričkami.
Na druhý deň mi bol hneď zrána podozrivý široký úsmev pani vrátničky. Nikdy predtým sa tak nevyškierala, keď ma zazrela. Kolegyne a kolegovia podobne. Na študentoch som si všimol mierne sprisahanecké žmurknutia, ktoré si medzi sebou vymieňali.
Dosť ma to rozladilo, no potom… Každá senzácia trvá tri dni, pomyslel som si. Keď iba tak v tej rúre ležíte a niečo vás akože unáša do neznáma, aby človeka potom schmatol do náruče rozjasaný deň, je to pekné.
A nestalo sa nič hrozné tak ako sa podľa tlače udialo voľakedy v americkom aquaparku v časoch jednoduchších materiálov a technológií.
Prudký náraz silného prúdu vody v jednom z tobogánov oplieskal v zhybe širokej rúry akéhosi nešťastníka o steny, vzápätí sa zariadenie prelomilo a ostrý materiál rozrezal dotyčného odspodu až dovrchu. Časť vnútorností sa zachytila v rúre, ktorá potom vypľula vypitvané telo hompáľajúce sa na konci hrubého čreva do vody.
Deväťdesiatosem rozvýskaných a zabávajúcich sa návštevníkov atrakcie vtedy povyskakovalo z krvavého bazéna a rozutekalo sa domov. Keďže každý Američan má svojho psychoanalytika, na nekonečných sedeniach, aby sa zbavili desivej traumy a depresií, preberali s ním otrasný zážitok, no málokomu to pomohlo.
Skoro všetci skončili v blázinci.
A na tobogán už asi žiadny z nich nepôjde. Všetci sa ukrutne boja vody.
Čo sa mňa týka, ja som ešte hádam aj šiel…
Vyšlo v zbierke Iba tak V.(2014).
Ilustračná fotografia – Pixabay
