Po ulici Dušana Makovického, ktorá sa tiahne spod sídliska Klačno po Liptovské múzeum, prechádzame denne. Vedeli by sme však povedať aspoň vetu-dve o tejto významnej osobnosti?
Aj keď sú Makovickovci považovaní za starý ružomberský rod, nie je to tak. Do nášho mesta sa prisťahovali až v polovici 19. storočia zo stredného Liptova.
„Najstarším známym predkom ich rodu bol mlynár Martin Makovický. Podľa viacerých radničných zápisov žil v Svätej Mare alebo v niektorej z blízkych obcí,“ píše sa v monografii Ružomberok II. Rody a osobnosti, ktorá približuje životné osudy dvoch desiatok príslušníkov tohto rozvetveného rodu.
V nedávno skončenom roku sme si napríklad pripomenuli 200. výročie narodenia spisovateľa, pedagóga a evanjelického farára Jána Drahotína Makovického (1818 – 1884) či 100. výročie smrti finančníka a právnika Vladimíra Makovického (1891 – 1918).
Najslávnejším členom rodu, ktorý je známy aj ďaleko za hranicami Slovenska, je však nesporne osobný lekár a priateľ ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého Dušan Makovický. Jeho život ponúka všetko – získal kvalitné vzdelanie, sporil sa so slovenskými velikánmi, prežil nebezpečné dobrodružstvá v cudzine, ťažko ochorel a zomrel za tragických okolností.
Na nože s Vajanským
Dušan Makovický sa narodil 10. decembra 1866 v Ružomberku Petrovi Makovickému a Ľudmile Beniačovej. Po štúdiách na gymnáziách v Ružomberku, Nagykörösi a Šoprone vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe, kde sa angažoval v slovenskom akademickom spolku Detvan, ktorému istý čas aj predsedal. Jeho národná angažovanosť neušla pozornosti uhorských úradov ani tajnej polície.
V tom čase sa Makovický spoznal s profesorom Tomášom Garrigueom Masarykom, ale ešte viac ho zasiahli dielo a myšlienky ruského spisovateľa a mysliteľa Leva Nikolajeviča Tolstého. Pod ich vplyvom sa dokonca stal abstinentom a vegetariánom.
„Makovický bol rebel. Prejavoval to rôznymi spôsobmi. Na slávnostnom obede pri oslavách Živeny, na protest proti politike Martina, sa s ďalšími Ružomberčanmi, Vavrom Šrobárom a Augustínom Ráthom, zodvihli a demonštratívne odišli za Masarykom do Bystričky pri Martine, kde sa zdržiaval,“ hovorí znalec ružomberskej histórie Radislav Kendera.
Martinskí národovci to však Makovickému tvrdo spočítali. „Krčméry s Vajanským začali útočiť na Tolstého učenie, aj na samotného Makovického. Dokonca aj jeho spojenec v Ružomberku, Karol Salva, pod hrozbou bojkotu ním prevádzkovanej tlačiarne národoveckými a konfesionálnymi kruhmi, odmietol ďalej tlačiť Makovického edíciu Poučné čítanie,“ opisuje vzájomné spory Kendera.
Kto by počítal s tým, že aspoň Masaryk bude držať ochrannú ruku nad svojím mladým podporovateľom, mýlil by sa. Keďže Masarykove a Tolstého myšlienky sa v mnohom rozchádzali, a budúci československý prezident sa nechcel pošpiniť tolstoizmom, od Makovického sa odvrátil.
Väznený v Rusku
Po promóciách Dušan Makovický vykonával lekársku prax v Innsbrucku, Budapešti, Žiline a Rajeckých Tepliciach. Osobnosť Tolstého ho však priťahovala natoľko, že v roku 1894 sa rozhodol vycestovať za ním do Jasnej Poľany.
Po návrate domov uverejnil o Tolstom niekoľko článkov a do slovenčiny začal prekladať aj jeho diela. Sila jeho osobnosti mu nedávala spávať, navštívil ho ešte niekoľkokrát. Zoznámil sa pritom aj s ďalšími velikánmi ruskej literatúry – Maximom Gorkým či Antonom Pavlovičom Čechovom.
Keď v roku 1904 Tolstý dočasne prišiel o svojho osobného lekára, ponúkol zastupovanie šikovnému ružomberskému lekárovi. Profesionálny vzťah napriek vekovej priepasti – Tolstému ťahalo na osemdesiatku, Makovický bol o štyridsať rokov mladší – postupne prerástol do osobného priateľstva. Nečudo, že v roku 1910 stál Makovický aj pri smrteľnej posteli svojho duchovného otca.
Keďže zakrátko sa na smrteľnej posteli ocitol aj jeho rodný otec, Makovický pricestoval späť do Ružomberka. „Po otcovej smrti sa vrátil do Jasnej Poľany, aby usporiadal a pripravil na vydanie svoje zápisky a súčasne chcel spracovať Tolstého literárnu pozostalosť,“ pripomína monografia Rody a osobnosti.
V tom čase Makovický zažil ďalšie dramatické chvíle svojho života – v nepokojnom cárskom Rusku zmietanom účasťou v prvej svetovej vojne ho v Tolstého domovine zatkli a desať mesiacov väznili. V Jasnej Poľane Makovický zažil aj boľševický prevrat v roku 1917.
Päťdesiatnik Makovický, ktorý od lekárskeho angažmánu u Tolstého prebýval viac v Rusku ako na Slovensku, neskôr ochorel na škvrnitý týfus, k čomu sa pridali ďalšie zdravotné komplikácie. Oporou sa preňho stala Matrena Konstantinovna Orechovová, ktorá pracovala v jeho lekárskej ambulancii a počas choroby sa oňho starala. Obaja ľudsky zblížili a vzali sa.
Tragický koniec
Manželský pár sa čoskoro rozhodol opustiť Rusko a vrátiť sa do Ružomberka. Keďže Dušan Makovický po rokoch života v cudzine nemal v rodnom meste silné zázemie, do svojho domu na Podhore ho prichýlil brat Peter.
Monografia Rody a osobnosti uvádza, že bolestivé dozvuky prekonanej choroby a neschopnosť nájsť si po návrate domov nové miesto v spoločnosti, spôsobovali Dušanovi Makovickému veľké súženie. Situáciu sa rozhodol riešiť najtvrdším spôsobom – 12. marca 1921 spáchal samovraždu.
Tragickosť tohto okamihu zvýrazňuje skutočnosť, že krátko nato prišla na svet jeho jediná dcéra Anna. Posmrtne vyšli aj jeho Jasnopolianske zápisky – najprv v Moskve, neskôr v Prahe a zásluhou synovca Dušana aj na Slovensku.
Telo Dušana Makovického spočíva na ružomberskom cintoríne v hrobke rodiny Makovických, ktorá pripomína zmenšenú Štefánikovu mohylu a ktorej autorom je slávny architekt Dušan Jurkovič.
Na dome, kde Dušan Makovický prežil posledné mesiace svojho života a kde si aj siahol na život, odhalil Miestny odbor Matice slovenskej v roku 1992 pamätník s bustou nedoceneného ružomberského velikána.
Reprofoto – Marek Hasák
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 12/2018.
