Ak máte radi tanec, prekážkou nie je ani odkázanosť na vozíček alebo poškodený zrak.
Ich hobby je tanec. A neprekáža tomu ani zrakové či pohybové postihnutie. Dokázali to účastníci prázdninovej šou integrovaných tancov vo Veľkej dvorane.
Telesne hendikepovaní ľudia zo siedmich krajín opäť raz predviedli, že spojenie človeka a postihnutia nie je len o hendikepe. „Pred dvadsiatimi rokmi som zistil, že ľudia s hendikepom pri tvorivej činnosti nie sú natoľko determinovaní alebo obmedzení, ako si mi nepostihnutí myslíme“, vysvetľuje Andrej Mičúnek, prezident bratislavského Tanečného klubu Danube, ktorý šou v Ružomberku zorganizoval.
Postupne začal s hendikepovanými, ktorí mali záujem hýbať sa, vymýšľať choreografie a pilovať náročný pohyb na kolesách v rytmoch tanga, rumby či polky. „Pri tréningoch jazdím na vozíku, tak, ako oni, to je nevyhnutné. My zdraví sme rýchli v chodidlách, takže ja som tiež na začiatku mal predstavy, že to všetko ide šup-šup, až kým som si do toho vozíka nesadol a nezistil ako to funguje. Samozrejme, nevymýšľam nové zostavy, len tie súčasné adaptujem na potreby integrovaného tanca,“ dopĺňa Mičúnek.
Sem-tam sa šmykne parket
Dnes sú integrovaní tanečníci súčasťou jeho klubu. Aj Kristína Rácová, ktorá je zdravá a Martin Dait, ktorý s ňou tvorí tanečný pár, napriek tomu, že je na vozíčku. „Mám rád výzvy a toto je jedna z najväčších. Pritom je to jeden z najťažších športov, aké vôbec poznám,“ zdôvodňuje Martin, prečo pred 18 rokmi podľahol túžbe tancovať na vozíku.
Sympatická dvojica, ktorá nemá problém rozprávať o citlivej téme odľahčene. Kristína reaguje na otázku, že sa nemôže na Martina nikdy nahnevať, lebo na nohu jej zrejme neskočí: „Práve naopak, ak by mi po nej prešiel vozík, tak by som sa hnevala ešte viac. Ale odkedy spolu tancujeme, ešte sa nám to nestalo. Maťo je vzorný a skvelý partner a som rada, že ho mám. Takže moje nohy sú úplne v poriadku.“
Martin vie, že k takejto nehode je neraz blízko, no vždy to zatiaľ ubrzdil. „Sem-tam sa šmykne parket, teda že ja síce zabrzdím, ale napriek tomu idem ďalej. Vtedy sa stane, že sa troška ťukneme, ale zatiaľ to nemalo žiadne následky, že by som partnerke prešiel po nohe alebo tak. Skôr sa nám stáva, že sa zrazíme dvaja vozičkári, a vtedy aj iskry lietajú,“ smeje sa Martin.
Obaja tanečníci majú za sebou účinkovanie na medzinárodných súťažiach a víťazstvá v otvorených majstrovstvách Dánska a Belgicka.
Tango na vozíčku
Ďalším obdivuhodným párom sú Dagmar a Erik. Obaja sú na vozíku, obaja tancujú. „Na vozíku som päť rokov, tancujem pár mesiacov. Najobľúbenejšie je tango, lebo je svižné, temperamentné, jednoducho pekné,“ rozplýva sa Dagmar Sváteková, účastníčka ružomberskej šou a členka klubu Danube Bratislava.
Najťažšia na tanci je asi synchronizácia, zhodnú sa všetci, ktorí to skúšali v párovom tanci. „Najťažšie je asi mať synchrón, aby sme išli rovnaký pohyb, narovnako otočky, cúvanie. Toto sa naučiť trvá veľmi dlho,“ ozrejmil Dagmarin partner Erik Vavrinec.
Titulná fotografia – MTR/Kristína Rácová a Martin Dait
