(Takmer) zabudnutá história slávnej vily spod Čebraťa

V ďalšom článku venovanom „zabudnutej histórii“ Ružomberka, by som sa rád pristavil pri vile, ktorú väčšina Ružomberčanov z videnia určite pozná.

Poznajú ju aj vodiči, ktorí prechádzajú cez štátny most ponad Váh na Oravu. Všimnúť si ju môžu aj cestujúci, ktorí cestujú vlakom z Ružomberka smerom na západ. Dobre viditeľná je v mieste pravotočivého ohybu Váhu, pred ktorým vlak spomaľuje. Okrem základných informácií, ktorými som predtým disponoval, som ani nevedel, aký zaujímavý príbeh vila ukrýva.

Reč bude o Kuskovej vile (iné zdroje ju uvádzajú ako Vilu Seefried), ktorá sa týči na juhovýchodnom výbežku Čebraťa obmývanom Váhom. V článku by som rád zhrnul doterajšie známe poznatky, ktoré by som sa pokúsil rozšíriť o informácie získané zo zahraničných zdrojov.

Začiatok príbehu vily sa datuje do roku 1876, kedy sa predseda ružomberského súdu Dr. Porubský rozhodol na malej slnečnej vyvýšenine v úpatí Čebraťa postaviť svoju vilu. Zámer sa mu podarilo úspešne zrealizovať a na viac ako 20 rokov sa stala jeho sídlom. Podrobnejšie informácie k tomuto obdobiu vily sa mi zatiaľ nepodarilo získať. Rád by som ich preto časom doplnil.

Vila Seefried  (1900 – 1910)

Významný medzník v dejinách vily nastal v jubilejnom roku 1900, kedy vila zmenila svojho majiteľa. Od Dr. Porubského ju odkúpil mladý šľachtický pár z Viedne. Novými majiteľmi sa stali vnučka cisára Františka Jozefa I. – princezná Alžbeta (Mária Augusta) Bavorská spolu so svojím manželom grófom Ottom Ľudovítom Filipom zo Seefried-u a Buttenheim-u. Mladý pár sa po ročných prípravách na sťahovanie do vily nasťahoval až o rok neskôr. Čitateľov bude určite bude zaujímať o koho išlo, a preto by som rád v krátkosti priblížil tieto významné osobnosti a ich príbeh, ktorý sa viaže k vile.

Princezná Alžbeta sa narodila 18. januára 1874 v bavorskom Mníchove ako prvé dieťa rodičom arcikňažnej Gizely Rakúskej (Gizela bola dcérou Františka Jozefa I. a cisárovnej „Sissi“) a princovi Leopoldovi Bavorskému. Spolu so svojimi mladšími súrodencami – princeznou Augustou Máriou Bavorskou a dvomi bratmi – princom Jurajom Bavorským a Konrádom Bavorským žila striedavo vo svojej mladosti medzi Mníchovom a Viedňou.

Alžbetin manžel – gróf Otto sa narodil 26. septembra 1870 v bavorskom Bamberg-u. Jeho pôvod, vzdelanie a výchova ho viac-menej predurčovali k povolaniu vojaka. Nemecké zdroje uvádzajú, že bol najstarším vnukom bavorského generála a ministra vojny Henricha Kristiána von Schmaltz-a (Heinrich Christian von Schmaltz, *1787 – 1865) a pravnukom grófa generála Ľudovíta von Deroy (Ludwig von Deroy, *1786 – 1864). Zatiaľ sa mi nepodarilo zisť kde presne sa zoznámili, ale ďalší vývoj udalostí, ktorý nasledoval, bol skutočne zaujímavý.

Mladý pár sa aj napriek tvrdošijnemu nesúhlasu Alžbetinho otca – princa Leopolda a najmä starého otca – cisára Františka Jozefa I. tajne zosobášil 2. novembra 1893 vo vtedy talianskej Ženeve.  Nesúhlas rodičov k sobášu ovplyvnilo aj to, že Otto pochádzal z protestanskej rodiny, čo u katolíckych Habsburgovcov vtedy neprichádzalo do úvahy. Dodatočne požehnanie manželskému páru dal cisár František až po naliehaniach Alžbetinej matky Gizely. Určite bol ale dlho nahnevaný, keď  sa ešte aj dva roky po svadbe (v januári 1895)  vyjadril o mladom Seefriedovi ako o bledom blonďavom mladíkovi, ktorý navonok pôsobil nezdravo (Praschl-Bichler: Gott gebe, das Glück andauere). Po čase ale cisár ukázal aj svoju vľúdnejšiu tvár, keď mladomanželom ponúkol na ubytovanie zámok pri Viedni. Napäté vzťahy v rodine a pravdepodobne aj hádky zapríčinili to, že sa mladý pár čoskoro z Viedne odsťahoval. Najskôr prechodne do Opavy (kde sa im narodila najstaršia dcéra Gizela) a po pár rokoch na sever Horného Uhorska – do priemyselného Ružomberka, kde od roku 1901 do roku 1910 striedavo manželia bývali. Prečo sa gróf s grófka rozhodli pre Ružomberok nie je ťažké si domyslieť. Okrem ďalekej Viedne a okolitej krásnej prírody to bolo aj priame železnične spojenie. Bonusom boli aj rozkvitajúce kúpele na Lúčkach a v Korytnici, ktoré koncom 19. a začiatkom 20. storočia početne navštevovali hostia z Budapešti a z Viedne.

Pokojný rodinný život, aký si gróf s grófkou určite zrejme želali, ale netrval príliš dlho. Odchod z Viedne pravdepodobne viacerým členom kráľovskej rodiny prekážal, pretože už v roku 1904 bol Alžbetin manžel – Otto na príkaz cisára delegovaný v hodnosti poručíka k 1. cisárskemu regimentu do sliezskej Opavy. V roku 1908 sa Ottovi podarilo získať do dedičnej držby zámok Stiebar, ktorý sa nachádza v meste Gresten v Dolnom Rakúsku, a ktorý je dodnes rodinným sídlom.

Viacerí autori uvádzajú, že aj napriek prekonaným ťažkostiam (a možno práve preto) bolo manželstvo páru veľmi šťastné. Narodilo sa im 5 detí. Prvorodená dcéra Gisela, ktorá sa narodila v Opave žiaľ zomrela len dva týždne po pôrode (*4. januára 1895 – 19. januára 1895). Druhá dcéra Alžbeta Mária sa narodila 10. júna 1897 v juhomoravskom Znojme. Zomrela 4. augusta 1975 vo veku 78 rokov vo Viedni. Tretia dcéra Augusta (Mária Gabriela) sa narodila 20. júna 1899 rovanko v Znojme. Zomrela 21. januára 1978 v Mníchove. Štvrtá dcéra Mária Valéria sa narodila 20. augusta 1901 taktiež v Znojme. Zomrela 23. marca 1972 vo Vancouveri v Kanade. Najmladší zo súrodencov – syn dostal meno po starom otcovi a otcovi František Jozef (Otto Mária). Narodil sa 29. júna 1904 v maďarskom Boconáde, Heves (geni.com). Wikipédia však  uvádza, že sa narodil 29. júla 1904 v Ružomberku. Zomrel 15. mája 1969 ako 64 ročný na následky autonehody v španielskom Madride. Rodičia si dali záležať na výchove svojich detí. Alžbetine deti spolu s deťmi jej tety Márie Valérie navštevovali okrem iného aj hodiny tanca a jazdectva.

10 ročné obdobie (1900 – 1910) počas ktorého manželský pár vlastnil ružomberskú vilu, by som zhodnotil ako ich šťastné. Manželia dosť často cestovali. Najmä Alžbeta s deťmi za manželom do Opavy. V roku 1904 sa im (v Ružomberku?) narodilo ich posledné dieťa – syn František Jozef. Podľa mňa vila nepredstavovala len letné rodinné sídlo (to platí najmä po roku 1908, keď Seefieldovci získali zámok Stiebar a pravdepodobne sa tak často v Ružomberku už nezdržiavali), ale predovšetkým útočisko a domov, ktorý po odchode z Viedne hľadali. Urovnanie rodinného sporu a získanie nového rodinného sídla v Rakúsku boli pravdepodobne dôvodmi, kvôli ktorým gróf s grófkou vilu v roku 1910 predali Františkovi Kuskovi. Obaja manželia sa dožili pomerne vysokého veku. Gróf Otto zomrel 5. októbra 1951 vo veku 80 rokov na rodinnom zámku Stiebar. Princezná Alžbeta zomrela 4. marca 1957 vo veku 83 rokov na tom istom mieste ako jej manžel.

Je treba dodať, že k vile patril aj udržiavaný záhradný park, ktorý ju obklopoval a zdôrazňoval jej krásu. Domáci, ale aj pozvaní hostia, sa mohli poprechádzať po udržiavanom anglickom trávniku, ktorý pretínali chodníky obsypané drobnými bielymi kamienkami. V záhrade, o ktorú sa staral záhradník, rástli japonské sakury a ďalšie cudzokrajné stromy.

Kuskova vila (1910 – 1948/89/2010)

F. Kuska, po ktorom získala vila meno, bol prvý Slovák – dentista na Slovensku, vtedajšom Hornom Uhorsku. Zaujímavá je príhoda ako sa F. Kuska stal zubárom. Dalo by sa povedať, že svoju úlohu tu zohrala aj šťastná náhoda. Koncom 19. storočia storočia bol na liečení v blízkych kúpeľoch Lúčky cisársko-kráľovský zubár Mathé Domonkos. Počas liečebného pobytu sa mu ale pokazila zubárska vŕtačka. Zhodou okolností sa o tom dozvedel F. Kuska, ktorý vŕtačku nielenže opravil, ale dokonca ešte vylepšil. Keď Domonkos videl, že Kuska je šikovný a má výrazný technický talent, vzal ho so sebou do Budapešti, aby sa u neho vyučil za zubára. Po vyučení zostal Kuska pravdepodobne ešte nejaký čas v Budapešti, aby si našetril. Určite sa mu darilo, pretože si v roku 1910 mohol dovoliť kúpiť šlachtickú vilu. Po kúpe vily sa mladý zubár v Ružomberku už usadil. Narodili sa mu tu štyria synovia a jedna dcéra. V medzivojnovom období slúžila vila ako rodinná zubná klinika, v ktorej ordinovali okrem otca Františka aj traja jeho synovia.

Ako asistent vo vile pracoval aj Františkov vnuk pán Ján Kuska, ktorý pomáhal svojmu starému otcovi a otcovi. Z jeho rozprávania sa dozvedáme čo sa stalo s rodinnou profesiou po komunistickom prevrate. Po februári 1948 donútili ružomberskí komunisti Jánovho otca zrušiť rodinný podnik a namiesto toho musel nastúpiť o cca 2 km ďalej ako závodný zubný lekár do Bavlnárskych závodov v Rybárpoli. Ján sa rovnako ako jeho starý otec a otec túžil stať doktorom – zubárom. V roku 1949 sa ako študent v piatom ročníku medicíny pridal ku svojim spolužiakom z ružomberského gymnázia do protikomunistickej skupiny, ktorú odhalili a odsúdili. Súd prebiehal v roku 1950 v Bratislave. Jána odsúdili z úkladov proti republike na rok väzenia, ktorý si odsedel v Leopoldove. Odvolací súd, ktorý sa uskutočnil v apríli 1951 v Prahe len potvrdil platnosť predchádzajúceho rozsudku. Kedže Ján si rozsudok už odsedel, 2. mája 1951 ho oficiálne prepustili. Tým sa jeho skúsenosť s režimom neskončila, ale naopak len začala. 2. novembra toho istého roku ho povolali na výkon služby do Pomocného technického práporu (PTP) do Mimoni na severe Čiech. Až po tomto výcviku mohol nastúpiť do práce na okresnú hygienickú stanicu v Ružomberku. Dokončiť štúdium medicíny však nemohol. Pán Kuska získal čestný doktorát z medicíny až dodatočne po zmene režimu v roku 1992. Sám to vníma ako určitú satisfakciu za tie dlhé roky, počas ktorých mu režim nedovolil vykonávať povolanie dentistu. Profesiu, ktorú vykonával jeho otec a starý otec.

Po roku 1948 síce vila aj naďalej oficiálne patrila rodine pána Kusku, ale za viac ako 40 rokov veľmi schátrala. Údržba vily prebiehala len v procese najnutnejších opráv.  Komunisti sa Kuskovcom neustále vyhrážali jej znárodnením. Po roku 89. dochádzalo stále častejšie k vnútornej demolácii a rozkrádaniu toho, čo tam ešte ostalo. V súčasnosti už vila nepatrí Kuskovcom. Nový majiteľ ju po rekonštrukcii znovu ukázal v plnej kráse a prinavrátil jej zašlú dôstojnosť. Takú, ktorú si určite zaslúži. Tiež by sa dočkali prinavráteniu zašlej krásy aj ostatné kultúrno-architektonické pamiatky v meste…

Zdroje

Martha Schadt: Kaiserin Elisabeth und ihre Töchter. München : Piper Taschenbuch 2012. 208 s.

Gabriele Praschl-Bichler: „Gott gebe, dass das Glück andauere“. Liebesgeschichten und Heiratssachen im Hause Habsburg. Amalthea. 288 s.

http://www.wikiwand.com/de/Elisabeth_Marie_von_Bayern

https://www.geni.com/people/Princess-Elisabeth-Marie-of-Bavaria-Countess-of-Seefried-and-Buttenheim/6000000004964748670

http://www.ruzomberok.sk/nav/kam-ist/historicke-pamiatky/kuskova-vila

https://peraskova.blog.sme.sk/c/293835/Kam-s-detmi-pocas-prazdnin-Modry-Kamen.html

http://www.zivot.sk/clanok/9345/zubarska-muciaren-navstevnici-sa-hrozia-zubari-sa-usmievaju

https://myliptov.sme.sk/c/5133641/chcel-byt-zubarom-ako-cierny-baron-sa-vyucil-za-murara.html

Zaujímam sa o históriu. Rád cestujem a čítam knihy s výpovednou hodnotou. Občas si vyšlapem na niektorý z okolitých vrchov Ružomberka. Článkami z regionálnych dejín sa snažím čitateľom priblížiť menej známe osobnosti, či udalosti z dejín dolného Liptova.