Také malé a také užitočné

Marián Nemček z Liskovej je nielen zručný stolár, ale aj zanietený včelár. Jeho záľuba ho neopúšťa ani po vyše dvadsiatich rokoch.

K miestu, kde má Marián svoje úle, vedie hotový „tankodrom“. Teda cesta, ktorá je v o kúsok horšom stave, než sme na Slovensku bežne zvyknutí. Vo vzduchu je cítiť povestnú vôňu repky olejnej. Tá lemuje ľavú stranu rozbitej, zaprášenej asfaltky. Po niekoľko sto metroch stúpania zastavujeme.

Spoza stromov na pravej strane je vidno vlečku s úľmi. Tak, ako si nos zvykal na repku, si teraz uši chvíľu privykajú na neutíchajúci bzukot.

Za ten čas 37-ročný Marián vysvetľuje, ako sa dostal k včelárstvu. „Kedysi som to mal plné, momentálne je tam dvadsať úľov,“ ukazuje na príves obďaleč. „Zdedil som ho po starom otcovi, ktorému som so včelami od pätnástich rokov pomáhal. Vtedy tu nemal jednu vlečku, ale tri, takže mal trojnásobok roboty. Začalo to tak, že mi ho bolo ľúto, pretože musel na všetko stačiť sám. Nakoniec ma to chytilo.“

Spúšť po medveďovi

Mariánovi sa z pamäte doteraz nevytratili mladícke časy, keď sprevádzal starého otca na včelárskych kočovkách. Vychytili sa do Veľkého Krtíša na agát, do Liptovského Hrádku na malinu či na slnečnicu do Michaloviec.

„V piatok som prišiel zo školy, vyrazili sme a vrátili sa až v nedeľu večer. Dakedy bolo kočovanie rozšírené, na niektorých miestach sa nás zišlo aj tridsať,“ usmieva sa.

„Vtipné príhody?“ opakuje našu otázku a vzápätí dlho premýšľa. Tak, ako väčšina ľudí, ani jemu napochytre žiadna nemôže zísť na um. Zasmeje sa len pri spomienke, ako sa v Krtíši nevedeli ubrániť komárom a určite sa niečo zábavné udialo aj pri večernom táboráku.

Nebezpečný zážitok ho ale dlho premýšľať nenechá. „Raz som kočoval v Ľupči, starký bol vtedy už nebohý, a zavolali mi, že jeden z dvoch vozov, čo zostali doma, napadol medveď. Vravel som si, že to musí byť ten drevený, lebo do železného, ktorý tu mám dodnes, by sa nedostal.“

Nakoniec to však bolo presne naopak. „Ten beťár si strhol elektrický drôt, cez oje sa dostal nad železo a vošiel dnu,“ opisuje, ako si maco našiel cestu a ukazuje na časť včelej ubytovne, ktorá má kvôli opravám iný odtieň dosiek.

Škody boli veľké – povytŕhané úle a prázdne rámy nachádzal Marián aj sto metrov od voza. Medveď si na sladkom poklade zgustol, nevynechal žiaden úľ.

Takmer sa udusili

Nebola to však jediná nepríjemná situácia, ktorá sa mladému včelárovi pritrafila. Kočovky si často vyžiadali obrovské stresy. „Predstavte si, že idete s dvoma vozmi a traktorom cez mesto a nedajbože dostanete defekt,“ vzdychne si.

„Pri Ľupči mi raz zadrelo ložisko na spojke, a tak som tam prestál celú noc, kým som zohnal niekoho, čo mi zoberie včely. Hrozilo totiž, že sa vnútri zadusia,“ spomína na kritické okamihy.

Včely sa s vychádzajúcim slnkom stále vehementnejšie pýtali von, no Marián ich nemohol vypustiť, keďže by sa zalietali a trvalo by dlho, kým by sa vrátili. Nakoniec sa však podarilo nájsť odvoz a včely znepokojivý výlet prežili.

Kočovky sú už v súčasnej dobe rarita. Sprísnené dopravné podmienky prinútili aj Mariána, aby predal traktor a túto kapitolu života uzavrel.

„Policajti vyžadujú, aby sa na ´estekáčku´ prišlo s prázdnym vozom, čiže by som mal včely vyložiť von, čo sa však nedá. Dnes už nekočuje skoro nik. Niektorí chodia len autom a vzadu na vozíku si v platniach prevezú desať úľov,“ hovorí o dôsledkoch zmien.

„Dávnejšie sa včelárstvom dalo aj uživiť, ale teraz medu nie je toľko, ako kedysi. Keď sme chodili na kočovky, vytáčali sme aj každý týždeň,“ dodáva.

Najzdravší je horský med

Roboty pri včelách je však stále dosť. V súčasnosti pomáha Mariánovi s jeho záľubou aj manželka. Bol by rád, aby v budúcnosti v jeho šľapajach pokračoval aspoň jeden zo synov.

Starostlivosť o včely vyžaduje veľa času. Marián chodí k svojím úľom nad dedinou trikrát za týždeň. Obvykle pri nich trávi víkendy a stredy. Jeho med sa rýchlo rozchytá, aj napriek tomu, že ľudia repkový až tak neobľubujú, keďže je tuhý a biely ako bravčová masť. „Niektorí ho zvyknú pastovať, aby mal konzistenciu ako paštéta,“ hovorí.

„Keď je dobrý rok, vytáčame aj tri-štyrikrát. Ročný priemer na naše podmienky je zhruba dvadsať až tridsať kilogramov z jedného úľa,“ spresňuje Marián, ktorý bol donedávna predsedom základnej organizácie Slovenského zväzu včelárov v Ružomberku. V súčasnosti už pôsobí len ako tajomník.

Najlepší med je podľa neho agátový, ktorý netuhne, je zlatistý a číry. Zdraviu najprospešnejší je tmavý horský alebo medovicový med, ktorý obsahuje najviac minerálov. Jeho zdrojom však nie sú kvety.

„Medovicu produkuje voška medonosná. Tá na ihličí vylučuje tekutinu, ktorú získala z listov a včely ju následne zbierajú,“ približuje netypický pôvod tohto druhu. Dopĺňa, že je ho najmenej, pretože je závislý od prírodných podmienok a počasia.

Prežili by sme bez včiel?

Prepracovaná spolupráca včelieho spoločenstva má pre svet obrovský význam. Albert Einstein dokonca vyhlásil, že keď vyhynú včely, do piatich rokov čaká rovnako tragický osud aj ľudstvo.

U nás to snáď zatiaľ nehrozí. „V okrese máme 170 členov a asi dvetisíc včelích rodín. Väčší včelári majú štyridsať až päťdesiat úľov, ale je tu aj hodne začínajúcich mladých včelárov, ktorí majú len jeden alebo dva,“ približuje Marián situáciu na dolnom Liptove.

„Ak chce niekto získať dotáciu od štátu, musí splniť určité podmienky, ktoré mnohých odradia, a tak sa veľká skupina ľudí venuje včelárstvu aj neoficiálne,“  uzatvára s tým, že záujem o včelárstvo v našich končinách, chvalabohu, stúpa.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne č. 5/2018.

Foto – autorka

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.