Presne pred 80 rokmi zomrel černovský rodák, ružomberský farár a slovenský politik Andrej Hlinka.
Vážne zdravotné problémy trápili Andreja Hlinku už niekoľko rokov pred smrťou. Aj preto 19. júna 1933 spísal závet, ktorý zahŕňal jeho poslednú vôľu.
„Patril som cirkvi a národu. (…) Videl som opustený či zanedbaný ľud, a preto som sa mu venoval,“ píše sa v závete, ktorý okrem Hlinku podpísali dvaja svedkovia – vtedajší černovský farár Andrej Scheffer a ružomberský kaplán Jozef Tylka.
Svoje obrazy, sochy a cenné veci zanechal ružomberskému múzeu, knihy fare, šaty a bielizeň prikázal speňažiť a peniaze rozdať chudobným, hmotné veci odkázal svojim príbuzným, finančnú hotovosť venoval jezuitom.
„Zaujímavé je, že náročky nezanechal politický testament. Tým postavil svojich politických dedičov do pomerne zložitej situácie,“ poznamenal pre Ružomberský magazín historik Róbert Letz.
Zomieral vo veľkých bolestiach
Napriek spísaniu závete mal Hlinka pred sebou ešte viac ako päť rokov života. Výrazne ich však poznačila postupujúca choroba – rakovina obličiek.
„Sám chorý sťažoval si už dlhší čas na žalúdočné ťažkosti a na to sa i liečil. Vlastná choroba však nebola v žalúdku, ale napadla pôvodne ľadviny a odtiaľto načínala postupne aj ostatné ústroje tela,“ napísal v denníku Slovák po Hlinkovej smrti ošetrujúci lekár Emanuel Filo.
Začiatkom roku 1934 Hlinka podstúpil operáciu žalúdka v trnavskej nemocnici, neskôr absolvoval liečebný pobyt na chorvátskom ostrove Krk, ale choroba sa naďalej zhoršovala.
Oslavu 70. narodenín v septembri 1934 preto využil najmä na bilancovanie svojho života a diela. Opakovane vyzýval na ďalší boj za slovenskú autonómiu, ktorej sa už nedožil – vyhlásená bola až po jeho smrti v októbri 1938.
Hlinkov posledný verejný príhovor zaznel 7. augusta 1938 – z balkóna ružomberskej fary prehovoril pri rozlúčke s delegáciou amerických Slovákov. Posledné posolstvo prečítali v deň jeho smrti, 16. augusta, na krajinskom zlete Slovenského Orla v Žiline.
Krátko predtým ho previezli z bratislavského Kochovho sanatória, kde sa lekárska špička usilovala zachrániť život 73-ročného pacienta. Keď videli, že je to márne, rozhodli sa ho previesť do Ružomberka, aby mohol umrieť doma, na svojej fare.
„Ružomberská fara bola posledné dni pred Hlinkovou smrťou prakticky neustále otvorená. Prichádzala sa s ním rozlúčiť nielen politická špička, ale aj množstvo obyčajných ľudí,“ uviedol historik Letz.
V posledných chvíľach pri smrteľnej posteli stál ružomberský starosta Anton Mederly, černovský farár Scheffer, poslanec Národného zhromaždenia Karol Sidor, ako aj ružomberskí jezuiti, ktorí sa pri umierajúcom modlili.
„A keď po tomto lúčení nastal asi štyri hodiny trvajúci posledný smrteľný zápas, nebolo suchého oka na ružomberskej fare. Trpel preukrutne, ale hrdinsky, odovzdane do vôle svojho Pána. (…) …keď vypovedal jedno z posledných slov: ,Už nemôžem…´ jeho zrak už nepatril lekárovi tu úplne bezmocnému, ale Ukrižovanému, ktorého bozkával, kým len ruka vládla zdvihnúť krížik. Tak umrel Andrej Hlinka – s krížom v ruke,“ spomínal lekár Filo.
Najväčší pohreb v slovenských dejinách
Hlinku pochovali päť dní po jeho smrti, v nedeľu, 21. augusta 1938. Podľa denníka Slovák, ktorý z pohrebu priniesol štvorstranovú reportáž s názvom Národ kráľovsky pochoval svojho Vodcu, išlo o najväčší pohreb v dovtedajších slovenských dejinách. Zúčastnilo sa ho 60-tisíc až 70-tisíc ľudí. Mnohí z nich pricestovali do Ružomberka už deň predtým a nocovali pod holým nebom.
Smútočnú omšu dopoludnia slúžil spišský biskup Ján Vojtaššák, kázeň predniesol kňaz a poslanec Snemu Slovenskej krajiny Karol Körper. Pohrebu sa zúčastnili aj ďalší traja biskupi (Jozef Čársky, Marián Blaha, Michal Bubnič), takmer tisíc kňazov, ako aj viaceré domáce a zahraničné štátne delegácie.
Československú vládu zastupoval predseda Milan Hodža, ktorý na pohrebe reprezentoval aj prezidenta republiky Edvarda Beneša. „Boli sme šťastní, že Prozreteľnosť dala práve jeho plachému ľudu tvrdého vodcu, ktorého národný rozhľad do tej doby bol nesený nielen rozvahou, ale tiež útočnou silou urazenej národnej dôstojnosti, prebývali v ňom revolučné sily, aké prebývajú v ľude sociálne ujarmenom, akoby len túžil po posvätení viery,“ povedal Hodža v smútočnom príhovore.
Druhý predniesol vtedajší podpredseda HSĽS Jozef Tiso. „Hlinka zomrel – veliaca ruka Vodcu ukazujúca na Československú republiku ako prirodzený domov národa svojho klesla už – stojí ale Československá republika, ktorá, dá Boh, bude skutočným vlastným domovom národa slovenského k jeho plnému rozvinutiu a suverénnemu uplatneniu,“ rečnil budúci prezident Slovenského štátu.
Po omši nasledovalo niekoľkohodinové defilé pred rakvou so zosnulým. Samotné smútočné obrady začali až podvečer, pričom z kostola nesmerovalo telo zosnulého priamo na cintorín, ale niesli ho celým mestom.
„Telo Andreja Hlinku takto ide posledný raz ulicami svojho drahého mesta. Ženy kľakajú na kolená, usedavo nariekajú, chlapi dvíhajú svoje deti aby ešte raz videli Otca a Vodcu, ruky, ktoré toľko ráz hladkali a žehnali deti Ružomberka a celého národa. Plačú dnes tie deti a plačú aj ich otcovia,“ opísal pohrebnú atmosféru denník Slovák.
Keď spustili Hlinkovo telo do jezuitskej hrobky, bol už večer. „Národ sa modlí Otčenáš. Potom ešte raz zaspieva spevácky zbor učiteľov a Hlinkovo telo spúšťajú do útrob slovenskej zeme. (…) Kvíľba tak strašná, akoby národu vytrhli srdce. Kvíľba tak bolestná, že ešte i to nebo zaplakalo a spustil sa tichý dážď,“ končil svoju reportáž denník Slovák.
Primárnym zdrojom článku bola publikácia Róberta Letza Andrej Hlinka vo svetle dokumentov (PostScriptum 2014).
Za poskytnutie fotografií z pohrebu Andreja Hlinku ďakujeme Liptovskému múzeu v Ružomberku.
