Vyzerá ako veľká turistická atrakcia regiónu. Jeden z prvých na Slovensku, určite prvý v Liptove. Za domom na strome v Liptovských Sliačoch sa skrýva tvrdo odpracovaný sen dvoch mladých ľudí.
Za Martinskými hoľami zapadá slnko. Na červeno sfarbenej oblohe vidieť Rozsutec v Malej Fatre, na severe dominuje Choč a v nastupujúcom šere od východu sa ešte rysuje Liptovská Mara, Západné Tatry, aj obrysy Kriváňa. Len pokochať sa je málo.
Spoločný sen
Keď slnko celkom zapadne, z útulnej terasy s hojdacou sieťou, ktorá poskytla tieto výhľady, sú to len tri či štyri kroky do príjemného jednoizbového domčeka s petrolejovou pieckou, poschodovou manželskou posteľou, stolom a stoličkami a komodou. Všetko v dreve.
Na stole sú rozložené spoločenské hry, popri nich večera a dobrá nálada pri sviečke či petrolejke. Za dvierkami sa ešte nachádza malá suchá toaleta a umývadielko s nádržou na vodu. To všetko niekoľko metrov vo vzduchu – na strome.
„Ako chlapec som si staval rôzne posedy v lese na stromoch. Neskôr som sledoval Discovery Channel, kde bežal seriál o domoch na strome v USA,“ rozpráva o pôvode myšlienky Samuel Dvorštiak.
Dlho nehovorí, lebo o slovo ho pripraví čerstvá manželka Linda: „Neradi sa nudíme, stále niečo musíme robiť. Samo je pri našich dobrodružstvách kreatívnejší, a keď sme ešte študovali na vysokej škole, vymyslel dom na strome.“
Obaja okamžite vedeli, že idú do spoločného projektu. Popri štúdiu Samovej strojáriny a Lindinej chémie šesť liet neúnavne brigádovali v zahraničí.
„Vždy, keď sme sa vrátili zo školy alebo neskôr z práce domov na Liptov, energiu a pokoj sme naberali v prírode. A videli sme, že po tom tužia mnohí ľudia. Neváhajú precestovať stovky kilometrov, aby si dva dni niekde oddýchli a ušli zo stereotypného zhonu a hluku. Povedali sme si, že aj my sa pokúsime takúto oázu ponúknuť. Bez elektriny, len sami so sebou, rodinou, spoločenskými hrami a časom jeden pre druhého,“ dopĺňa ďalší dôvod Linda.
Spadne vám to
Miesto hľadali v Ružomberku, odkiaľ je Samo. No napokon ho našli v rodnej obci Lindy. „Stavili sme na výhľad. Na Slovensku medzičasom vyrástli nejaké domy na strome, ale nemajú výhľad,“ dôvodí Linda, prečo práve Liptovské Sliače, priamo nad povestnými travertínmi.
Lokalitu dôverne poznali zo spoločných výletov. Nepoznali však slovenskú byrokraciu. Potrebné povolenia im zabrali viac ako rok. „Pre ľudí na úradoch to bolo niečo nové, nedívali sa na celý projekt príliš pozitívne,“ opisuje prekonané peripetie Samo. Priznáva, že bol aj vo fáze, keď sa chcel na všetko vykašľať.
„Vtedy som vyhlásila, že ja mu ten dom postavím, aj keby čo bolo. On ho vysníval, dokonca ho chcel sám stavať. Nemohli sme sa vzdať. Veľmi nám pomohol súčasný starosta obce, ktorý bol celej myšlienke naklonený,“ dopĺňa ho energická Linda.
Keď už vyhrali boj s úradmi a s radosťou i slzami v očiach pozerali, ako za dva týždne profesionáli dom na strome postavili, začali narážať na nepríjemné poznámky niektorých miestnych.
„Spadne vám to, smiali sa nám. Alebo chodili a dávali pozor, aby sme náhodou neprešli po súkromnom pozemku, čo by nám hneď vytkli,“ začne Samo, no myšlienky opäť dokončí Linda.
„Ľudia sú naozaj rôzni. Dosť to zamrzí, keď vidíte neprajníkov, ktorí by boli najradšej, keby sa to nepodarilo, lebo závidia alebo za tým vidia len biznis. Veľmi som sa preto potešila, keď sa začali objavovať aj priania úspechu a uvedomenie si, že naozaj je za tým kus obety, práce a snahy jednoducho si splniť sen.“
Najprv k domu, potom do práce
Dom na dvoch stromoch si vyžiadal len spílenie niekoľkých konárov, nijakým iným spôsobom stromy nepoškodili. Nie je v nich ani jeden klinec. „Dendrológovia aj stavebná firma musia každý rok prísť skontrolovať stromy aj stavbu,“ približuje Samo odbornú starostlivosť o živý dom.
„Máte najkrajší dom na svete,“ číta Linda jednu z viet v knihe návštev a teší sa. „Pre toto sa to celé oplatilo. Keď vidíte, ako ste ľudí urobili šťastnými. A ešte ma teší, keď neprídu na Liptov len kvôli pocitu prespania na strome, ale navštívia aj Vlkolínec, Brankovský vodopád alebo čokoľvek iné, a my sme len súčasťou ich väčšieho výletu,“ dodáva lokálpatriotisticky.
Pozitívne referencie však nevznikajú len vďaka výhľadom či pocitu dobrodružstva. Ráno o pol siedmej nosia nocľažníkom raňajky. Zavesia ich na kladku, aby ich nezobudili, a potom upaľujú do práce. Večer, keď sa vrátia, zväčša treba ísť upratať, vymeniť obliečky, oprať, pripraviť dom pre nových klientov. Len cez víkend si pospia a raňajky prinesú až okolo ôsmej.
Sliačanský dom na strome stojí ako jediný na Slovensku na ihličnatých stromoch. Ostatné sú zväčša na duboch. A nachádza sa v Národnom parku Nízke Tatry, čo tiež nie je bežné.
„Dosiaľ žiaden nemá až päť lôžok. Obaja sme z päťčlenných rodín, a tak sme chceli dnu dostať päť postelí. Preto je manželská poschodová a k nej je ešte zasúvacia prístelka. Aby sme ušetrili miesto, ale zároveň vytvorili možnosť prenocovania aj väčším rodinám,“ ponúka praktické zdôvodnenie mladomanželka.
Prvá noc nepatrila im
Dom dostavali v júli. Pre verejnosť ho sprístupnili v auguste. Prvú noc v dome na strome dopriali iným. Sami si ho vyskúšali až koncom septembra. „Naša prvá noc na strome bola až svadobná. Až vtedy sme reálne vyskúšali, aké to je,“ vraví Samuel.
„Bolo poriadne chladno, vonku boli len tri stupne, vnútri možno sedem. Ale keď máte dobré oblečenie a periny, dá sa to vydržať. Navyše, odvtedy pribudla aj petrolejová piecka,“ dopĺňa Linda Dvorštiaková.
Dom tak môžu prevádzkovať aj v zime. Ak bude záujem. „Necháme to na ľudí. Hlavne, aby našli pokoj a radosť, boli v prírode, cítili sa dobre a oddýchli si,“ želá si Linda.
Titulná fotografia – Samo a Linda Dvorštiakovci v dome na strome. Foto – autor.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 10/2019.
Foto – autor, nastrome.sk
