Stretnutie so Svetozárom Mydlom

Tak sa totiž menuje publikácia – kniha, ktorá sa na Lazaretskej v Galérii 19 v Bratislave v pondelok 17. júna 2019, dostala k jej prvým čitateľom. O krst knihy sa postarali Dano Hevier a Stano Štepka. Je o výtvarnom umelcovi Svetozárovi Mydlovi, ktorý by sa dožil 10. júla tohto roku svojich 71 narodenín.

Na stranách knihy nájdete stopu po Svetozárovi, (Ružomberčanovi kým neodišiel do Bratislavy) ktorá zostala v mysliach jeho kamarátov z fachu výtvarného, spisovateľského a divadelníckeho. Tridsaťpäťka autorov, ktorí sa pripájajú vrátane manželky Mileny, detí Martinky a Peťky a vnuka Sveťka je prierezom práce a spomienok na Sveťa. 

„Ďakujeme ti za to, že si bol, a že si stále. S nami, medzi nami v nás.  Za všetkých Tvojich priateľov“ – uzatvára to takýmito slovami na zadnom bielom obale knihy Dano Hevier.

V spomienke na Sveťa, v bratraneckých vzťahoch s jeho mladším bratom Miroslavom a Dušanom,  (1949, 1951) si pamätám na veľa stretnutí na Sládkovičovej 31, či na Thomasovej 7 – dnešnej ružomberskej ulice Jelence. Už učiteľ Cigáň na vtedajšej III. OSŠ zistil, že Sveťo má maliarske a umelecké vlohy, a že by mohol študovať na umeleckej škole. „Je po starom otcovi Viktorovi, sochárovi” – tak to občas padlo u Mydlov či u Kontúrov, mysliac tým na starších z oboch strán výchovnej barikády. 

Behal na pravom krídle so sedmičkou, keď sa hrali majstrovská základných ružomberských škôl vo futbale na Lazinách v roku 1963. Vtedy to bol škvárový Slovan, ako mu miestni hovorili. Ako rodina na Sládkovičovej sme boli vtedy v karanténe po starom otcovi pre žltačku. Ale aj tak som ušiel a spoza plota som sa díval na Sveťa, veď reprezentoval i moju školu, kam som chodil ako záklaďák . Od hráčov dostal prezývku Pena, a tak mu povedal niekedy aj učiteľ telocviku Petrášek.  

Dnes je to budova Gymnázia sv. Andreja, kde končil svoju deviatku, aby odišiel na strednú umelecko-priemyselnú školu do Bratislavy a ďalej už svoje vlohy uplatnil na Vysokej škole výtvarných umení.

Mladší Ružomberčan ho už poznať nemôže, spomínať už môžu len jeho spolužiaci, blížiaci sa vekom k sedemdesiatke. Niektorí z jeho triedy sa tiež  presídlili do Bratislavy, kde aj Sveťo, zapustil svoje liptovské korene, oženil sa tam a zostal tam natrvalo. Naposledy už v jeho poslednom bydlisku v blízkom Bernolákove.

Práve jeho meno bolo spomenuté na 700-vke výročia založenia jeho mesta kde sa narodil v roku 1948 a ako umelecká osobnosť bol vyznamenaný pamätným listom primátora mesta v piatok 26. októbra minulého roku. Ocenenie, (in memoriam) sediac pri jednom slávnostnejšom stole v sále Kultúrneho domu A. Hlinku s jeho konškolákom Stanislavom Dutkom (športovým redaktorom a komentátorom RTVS) som poverením od rodiny prebral za Sveťa ja. Vtedy si Stano ešte spomenul na ich spolužiačku – speváčku Zuzku Homolovú. 

Ale nechajme teraz hovoriť iných, a tých, ktorí Sveťa poznali profesionálne a ľudsky hlbšie. Kniha STRETNUTIE so SVETOZÁRom MYDLOm tak v tomto príspevku dáva aspoň pár vetami uverejniť to, čo povedali literatúre a slovenskému umeniu známi ľudia a Sveťovi kamaráti. A aj takto sa dá pre Ružomberčana priblížiť a opísať Svetozár Mydlo. Tu sú niektorí z nich :

Magdaléna Baloghová – Galéria otvorená každý deň  

„…Svetozár Mydlo mal hevierovskú šibistrunku, a ešte  tisíc iných struniek. Taký je register jeho nápadov, zvyčajne bleskových a najčastejšie dobrých, a tak si potom tí menej invenční mysleli, že nerobí“…. Darila sa mu práca okolo Ceny Dunaja Prix Danube, bol dvorným výtvarníkom  Radošínskeho naivného divadla, podpísal sa pod nejedny výmyselné dvere a steny v knižnici v Piešťanoch, pracoval pre iné vydavateľstvá”. …

Klára Bočkayová – Milý spolužiak, Svetozár Mydlo 

… „Sveťo bol jedným z mojich milých spolužiakov rovných desať rokov. Chodili sme do rovnakej triedy na ŠUP-ke, kde nás učil hlavné odborné predmety profesor Rudolf Fila, pokračovali sme na VŠVU u profesora Dezidera Millyho (v prípravke) a u profesora Petra Matejku (na oddelení voľnej maľby). Sveťove kresliarske eskapády neskôr napĺňali ilustráciami mnohé knižky vydavateľstva Mladé letá, kde bol dlhé roky redaktorom“. …

Peter Ďurík 

„…Vekovo neidentifikovateľný, večné dieťa, v žiadnom prípade však naivný. Jeho ideálnou ríšou boli farby a kresba s množstvom tém, množstvom nápadov a myšlienok, tvoriacich vtipné, až komediálne ilustrácie. Asi aj preto sa stal dvorným grafikom Radošincov“. …

Ľubomír Feldek – Ešte dlho ho budeme mať pred očami

… „Zomrel Sveťo Mydlo – správa ktorá obletela 29. novembra mobilné telefóny jeho priateľov, aj redakcie médií, nebola neočakávaná – tento vynikajúci slovenský výtvarník (10. 7. 1948 – 29.11. 2014) dlhé roky zápasil s ťažkou chorobou. No hoci víťazstvo tej choroby stále hrozilo, zasiahlo ako bolestné prekvapenie nielen jeho najbližších, ale aj široký okruh jeho spolupracovníkov a priaznivcov, dospelých aj deti.“ …

Kornel Foldvári – Výpravy proti srsti so Svetozárom Mydlom

…“Pre nezasväteného je Svetozár Mydlo (1948) veľká neznáma slovenského kresleného humoru. Ako karikaturista vystupuje z ilegality len občas – na kolektívnych výstavách či v príležitostných publikáciách. A práve vďaka tejto sviatočnosti vždy zažiari jeho originalita a neošúchanosť, ktorú plodnejší kresliari neraz musia obetovať nenásytnému molochovi periodickej tlače“. …

Margita Galová – (Mestská knižnica mesta Piešťany)

…“Mestská knižnica mesta Piešťany už má za sebou jubilejný, desiaty ročník festivalu rozhlasových rozprávok – ZÁZRAČNÝ ORIEŠOK 2018. Kniha v rozhlase – rozhlas v knihe, ktorého súčasťou boli prezentácie tvorby ilustrátorov. Jedným z nich býval aj pravidelný hosť našej knižnice, náš veľký priateľ, vynikajúci ilustrátor a skvelý človek Svetozár Mydlo“. …

Daniel Hevier – Rozprávka o maliarovi Mydlovi

… „Keď som ho raz prišiel večer navštíviť, pred stojanom s obrazom stáli jeho dve dcéry Martinka a Petra a jeho žena. „Kde máte tatka?“ spýtal som sa ich. „Tatka máme nevieme kde,“ povedala malá Petra, ktorá bola zo škôlky naučená odpovedať celou vetou. „Tatko Mydlo je v obraze,” povedala Martinka. „To má z tých vašich bláznivých výmyslov,“ povedala jeho žena a vyčítavo na mňa pozrela, akoby som ja mohol za to, že sa maliar Mydlo túla kdesi vo vlastnom obraze.“ …

Martin Kellenberger – Humor a človečina

… „Strávil som s ním aj pár rokov v legendárnej výtvarnej redakcii vydavateľstva Mladé letá. Bol rýchlik, rýchlo chodil, rýchlo jedol, rýchlo fajčil, ale kreslil výborne.“ …

Ľubomír Longauer – O Svetozárovi Mydlovi

… „Keď Sveťo zomrel, požiadal ma Daniel Hevier, aby som za výtvarníkov povedal niečo o ňom na jeho pohrebe, hoci ma tým nijaký výtvarnícky spolok nepoveril. Zrejme si to priala Sveťova žena Milena, a to som nemohol odmietnúť, lebo ju poznám skoro tak, dlho ako Sveťa, od roku 1963. Neboli sme však len priatelia, sme aj veľmi vzdialení príbuzní, lebo aj ja pochádzam z donovalských Mydlovcov. …Ružomberčania na šupke ho volali Artur – podľa strýka. V prvom ročníku býval na izbe č.50 (?) ktorej si osadenstvo, už neviem prečo, udelilo nové mená. Takže spočiatku som si myslel , že sa volá Adam. Ja som ho volal Sapún (skomolenina z maďarčiny – szappan), lebo tak označovali starí Donovalci mydlo a v rodine sme volali Mydlovcov Sapúni.“…

Dezider Tóth – Vtip v rakve vtipkovania  (Brno Židenice 2018)

… „V sedemdesiatych rokoch hrával za futbalový klub Slovan Bratislava v útoku Lajo Cvetler. V mnohom bol podobný Mydlovi. Počas zápasu v neustálom pohybe, aj vtedy, ak bola hra mimo neho. Stávalo sa, že len čo dostal loptu, nečakane sa rozutekal, no nie smerom k súperovej bránke, ale k rohu až k zástavke. Tu sa prekvapujúco otočil a prudkým kopom poslal loptu vysoko nad hlavami spoluhráčov nad hlavy súpera. Všetci znehybneli. Iba osamotená futbalová lopta, z výšky, náhlym pádom skončila v hornom rohu bránky. Góóól! 

Milovali sme ho. Milovali sme jeho spôsob, akým dokázal obísť súperových obrancov, jedna kľučka, oklamanie telom, ďalšia kľučka, vylákanie brankára z brány, a keď ho už Cvetler prekabátil a rútil sa naproti prázdnej bránke, napálil loptu s takou radosťou, že sa vzniesla vysoko nad hornú žrď, frajersky hore k pánubohu. Čo to bolo proti tomu, že tá tutovka neskončila gólom? Svetozár Mydlo bol pre mňa Cvetlerom slovenskej maľby.“ …

Stanislav Štepka – Smiešny svet alebo Svet na smiech vo svete Svetozára Mydla

„Bol to – a stále je to krásny, pestrofarebný, rozhýbaný, veselý a nádherne pojašený svet, ten neuchopiteľný svet v očiach Svetozára Mydlu. … Mydlova hlava je doslova včelín a jeho ruky aj nohy sú dvadsaťštyri hodín na pretekoch s časom. … Pokým podaktorí vysedávajú v kaviarňach a obhajujú svoje svetové koncepcie, prípadne celý život dokážu tárať na tému „čo kde letí“, Svetozár Mydlo zatiaľ – povedzme – obchádza našu Radošinu a nazerá do obývačiek s výšivkami, vychádza na pôjdy a vchádza do kôlní, aby odtiaľ mohol vyhrabať tie najbanálnejšie veci a z nich stvoriť – prepytujem – poéziu zabudnutého času . … Za jeho gurmánskeho autorstva – otcovstva a v jeho spoľahlivej réžii ožívajú polená, metly, lopaty a rámy, nálepky, výstrižky, bandasky, hokejky, vešiaky, ale aj staré ploty a brány, špagáty, praky a balíky.“ …

Igor Minárik – Sveťo Mydlo – šupkár a bigbiťák

„Sveťo Mydlo bol mojím spolužiakom na ŠUP (Škola umeleckého priemyslu) v rokoch 1963 – 1967 vo výstavníckom oddelení u obdivovaného maliara profesora Ruda Filu. Ako Ružomberčan býval v internáte vedľa Pohrebného ústavu (!) pri Kostole sv. Ladislava. Idúc do školy popod naše okná pískal Chačaturianov Šabľový tanec a na tento signál som zbehol zo schodov a pripojil sa k spolužiakom, ktorých Sveťo premenoval. Bol to záhadný obranný manéver, ktorému nikto nerozumel, ale bol akceptovaný. Marián R. bol Cyril, Laco Sz. Aladár, Slávo N. Kálman, Vlado R. Matúš, Marián Ž. Filip, Ondrej P. Félix a sám Sveťo Adam.“ …

Deti Martinka, Peťka

„Náš tatinko bol úžasný človek. Skrátka naučil nás veľa vecí, no tou najpodstatnejšou je, že život nikdy nemôžeme brať iba čiernobielo. Jeho život bol plný farieb a humoru. A tak ho učil žiť aj nás… preto dnes vieme, že po daždivom dni vždy uvidíme farebnú dúhu a po sychravom období vždy zasvieti zlaté a hrejivé slnko.“…

Vnuk Sveťko – Môj dedko, môj najlepší kamarát

„Dedo Svetozár. Nielenže bol môj dedko a menovec, ale môj najlepší kamarát. Prežili sme spolu 14 rokov, ktoré krásne ohraničujú moje detstvo a hoci som ho nemal šancu poznať tak dlho a tak dokonale, ako jeho kamaráti, ktorí o ňom píšu v tejto knihe, predsa si myslím, že tých 14 rokov je dosť na to, aby som vám o ňom niečo povedal. A to z takých uhlov pohľadu, z akých som ho poznal ja. Zhrnul som to do štyroch bodov a každý ho vykresľuje inak.“ …

Ako bratranec Sveťa (okrem pár fotografiií vybraných z knižky pre možného čitateľa a hlavne Ružomberčana, ktorý ho ešte poznal), našiel som vo svojom albume dve rodinné ktoré pripájam. (Jedna z nich v rodinnom kruhu je asi z roku 1971 s jeho dvomi bratmi, jeho matkou a budúcou manželkou Milenou v rodinnom dome Viktora Mydlu na Sládkovičovej 31, kde Sveťo určite fotil. Druhá je z jeho svadby v Bratislave 2. apríla 1972).

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.