Spomienka na výročie

Udalosti pripomína v cintoríne pamätník a na mieste tragédie pamätná tabuľa. Foto: redakcia

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

Černovská masakra v roku 1907 upozornila celý svet na to, že vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku žije aj slovenský národ – surovo utláčaný, ktorému sa popierajú akékoľvek práva na existenciu.

Pri príležitosti deväťdesiateho výročia tejto udalosti sa v Černovej uskutočnila veľká spomienková slávnosť, na ktorú sa dostavili tisícky ľudí z celej republiky. Desiatky autobusov a stovky osobných áut zahatali všetky prístupové cesty a do dediny prichádzali zástupy s vlajkami a transparentmi, účastníci sa ozdobili slovenskými trikolórami.

Do obce si dobehli prihriať svoju polievku aj politici. Mnohí predtým nemali ani šajnu, že existuje nejaká Černová a že sa v nej kedysi strieľalo do bezbranného davu. Chceli sa iba popretŕčať na tribúne, povedať prejav pred kamerami a mikrofónmi, aby národ videl, akí sú vlastenci.

Na pódium sa trepali vtedajší koaliční aj opoziční politici. Obecenstvo pod tribúnou tlieskalo alebo pískalo, podľa toho, k akej politickej strane cítilo sympatie. Občas boli tie prejavy poriadne nekultúrne, pričom to snímali kamery a nahrávalo sa pre rozhlasové stanice. Nezainteresovaný divák, registrujúci takéto správanie, si iba s nechuťou odpľuje a pomyslí si o zhromaždení svoje.

Keď na tribúnu s pomocou svojich prívržencov vystúpil opozičný politik, aby vzdal úctu obetiam masakry (neskôr sa stal predsedom vlády), „národne“ ladené obecenstvo, väčšinou staršie ročníky, začalo pískať. Čakal som len, kedy začnú povetrím lietať francúzske barly, umelé chrupy a použité pampersky. Predo mnou stáli dve dôchodkyne v parochniach, rozzúrené dvíhali päste, mávali kabelkami a vykrikovali na opozičníka:

„Sviňa! Sviňa!“

Mrzelo ma to. My Černovčania sme kultúrna obec, máme vynikajúce ochotnícke divadlo, chrámový spevokol, kapelu, pravidelne sa vraciame k zvykom našich starých otcov a materí, zachovávame aj kalendárny aj rodinný obradový folklór. Takúto reklamu pred miliónmi divákov nepotrebujeme.

„Prosím vás, nevykrikujte!“ povedal som rozvášneným dôchodkyniam. „Ja som z Černovej a naši ľudia sa takto nesprávajú.“

Ako hrach na stenu.

„Sviňa! Sviňa!“

Zvýšil som hlas:

„Nepočujete? Prestaňte!“

Obrátili sa ku mne:

„Sviňa! Sviňa!“

Bol som napálený:

Počúvajte, vy dve, as ste sa práve odviazali, vráťte sa k válovu alebo sa choďte napásť!“

Znova sa otočili k tribúne:

„Sviňa! Sviňa!“

Znechutený som odišiel nabok k vysunutej predzáhradke jedného domu. Neskutočné! Taká hanba!

Vedľa mňa stál môj bývalý študent, nedávno sa oženil, no manželku nechal doma, čakala malé dieťa, tak aby sa jej v tlačenici náhodou niečo neprihodilo. Poznal ma, videl mi nespokojnosť nielen na tvári.

„Čo ste taký nahnevaný?“

„Pozri na tie dve sprosté totky!“

„Ja som si ich tiež všimol,“ priznal sa. „Sú smiešne.“

„Idem radšej domov,“ bral som sa preč. „Nebudem to počúvať.“

„Počkajte!“ zdržiaval ma. „Niečo urobím, aby nekričali.“

„Som zvedavý… Len aby ti netresli dákou barlou po hlave.“

Pretláčal sa davom, nešlo to jednoducho. Ale bol urastený (pravidelne kradol drevo z hory a sám si ho vždy aj nahotovil) a k dôchodkyniam sa dostal.

Z múrika na predzáhradke som zazrel, ako sa postavil za ne, a keď boli v najväčšom „švungu“, bleskurýchle im strhol z hlavy parochne a šmaril ďaleko dopredu.

Vybľakovanie stíchlo.

Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).

Titulná fotografia: Pamätník černovských martýrov. Foto – Anna Šenkeríková

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.