So spisovateľkou Alenou Sabuchovou som sa stretla ešte v čase, keď sme si mohli obliecť šaty a tenké pančušky aj bez drkotania zubov. Posledné hrejivé lúče babieho leta utkali pri šálke kávy inšpiratívny príbeh tvorivej Ružomberčanky.
„Vôňu kníh poznám od detstva,“ začína svoje rozprávanie 29-ročná Alenka. Už ako malá neustále čítala, zaujímali ju najrôznejšie príbehy. „Bola som veľmi zvedavá. Veľa som počúvala ľudí, až som tie veci začala v sebe ukladať, filtrovať a dávať von cez vlastné príbehy.“
S úsmevom spomína na svoju tetu Tonku, ktorá mala množstvo kníh a vždy bola ochotná vyrozprávať dávne zážitky. Alenka z nich čerpá doteraz.
Počas štúdia Gymnáziu svätého Andreja v Ružomberku začala s blogovaním. V tom čase blogy zažívali veľký boom. „Brala som to ako taký denník a priestor na vlastnú reflexiu. Čítala som vtedy Virginiu Woolfovú, preto boli moje texty dosť ovplyvnené jej myšlienkami,“ spomína si na stredoškolské roky, po ktorých ju to zavialo do hlavného mesta.
V Bratislave študovala na Vysokej škole múzických umení filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu. A hoci je Ružomberok pre ňu už len polodomovom, vždy sa sem rada vracia. V metropole dolného Liptova má svoju rodinu, teší sa na lesy a prírodu okolo, vždy si tu dobre oddýchne.
„Na Ružomberok mám pekné spomienky. Neviem si však predstaviť, čo by ma prinútilo vrátiť sa. Uplatnenie v kultúrno-umeleckej sfére by som tu nenašla,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie ostať žiť v Bratislave.
Milovníčka kníh
Ak sa začnete s Alenkou rozprávať o knihách, ihneď sa ponoríte do sveta veľkej literatúry. Jej rukami prešli knihy od Kompaníkovej, Švantnera, Fedora Gála, Salingera či beatnikov.
Myslí si, že v Tolstého románe Vojna a mier je povedané všetko. Knihu pokladá za čitateľský základ, pretože hovorí nielen o živote, smrti, láske či moci, ale aj o egu človeka.
Ružomberská rodáčka je zároveň veľkou fanúšičkou hororov, ale aj reportážnej literatúry z vydavateľstva Absynt. Hovorí, že tieto knihy popisujú udalosti, ktoré by sme mali mať v živej pamäti a nedopustiť, aby sa znova zopakovali.
„Občas mám pocit, akoby sme strácali pamäť a zabúdali na chvíle, ktoré sa nestali až tak dávno a z ich následkov sme sa dodnes poriadne nespamätali. S tým súvisí aj narastanie agresivity, nenávisti, extrémizmu či nacionalizmu,“ kriticky reaguje na spoločenské trendy.
„Nielen z domácej politiky je panoptikum diletantstva a trestnej činnosti. Zomierajú tu mladí ľudia kvôli článkom. Neexistuje miera sebareflexie a zodpovednosti tam, kde by mali stáť na prvých miestach,“ znepokojene hovorí o aktuálnej situácii.
Spomína si aj na stretnutie so svojim vysokoškolským pedagógom a slovenským prozaikom Dušanom Dušekom, ktorý jej raz povedal: „Alenka, všetko môže byť, len nech vojna nie je.“ Obsah týchto slov si dnes uvedomuje oveľa intenzívnejšie. Desí sa, kam až to môže zájsť.
Kritická je aj k nastaveniu autorského prostredia na Slovensku. Tvrdí, že sme krajinou grafomanov. „U nás ľudia vo všeobecnosti viac píšu ako čítajú. Všetci si trochu myslíme, že máme čo povedať. To však nie je až taký problém. Skôr sa vynára otázka, či to máme komu povedať,“ uvažuje Alenka.
Vzápätí vysvetľuje, že v predminulom roku vyšlo na Slovensku vyše 200 pôvodných kníh s medzinárodným štandardným číslom knihy ISBN. „Bolo by skvelé, keby všetky spĺňali nejakú kvalitatívnu úroveň, no obávam sa, že je to nereálne. A vtedy sa treba spýtať, pre koho píšeme a či naozaj aj existujú čitatelia, alebo si iba myslíme, že rastú úmerne s počtom vydaných kníh. Ja si to nemyslím.“
Na budúci rok pripravuje ďalšiu knihu
Ružomberská rodáčka v súčasnosti pracuje ako dramaturgička a scenáristka na voľnej nohe. Jej bežný pracovný deň závisí od druhu rozhlasového či televízneho projektu, na ktorom aktuálne pracuje.
„Zvyčajne sa stretnem s kolegami a vymýšľame, brainstormujeme, diskutujeme, píšeme a editujeme,“ opisuje svoju prácu a dodáva, že najviac ju baví to, že jej činnosť je rôznorodá a dni tak nie sú monotónne.
K označeniu blogerka, scenáristka a dramaturgička pred dvoma rokmi pribudol ďalší. Alena Sabuchová na jeseň v roku 2016 vydala knižný debut s názvom Zadné izby. Nachádza sa v nej súbor textov, ktoré vznikali niekoľko rokov.
Všetky príbehy však majú niečo spoločné – priestor v rôznych podobách. Vydala ich spolu so Zuzanou Trstenskou z vydavateľstva AMMA ako konceptuálnu zbierku poviedok s grafikami Terezy Denkovej.
Spisovateľka prezradila aj to, že poviedky neboli písané s cieľom, že raz z nich bude ucelená kniha. „Príbehy sa odohrávajú vo fyzických priestoroch domov. Častokrát sú to periférne miestnosti ako zadné izby, povaly, ale aj dom smútku. Súčasne odkazujú na pomyselné zadné izby, ktoré si nosíme v sebe,“ predstavuje svoju knižnú prvotinu. Dodáva, že ide o priestory, kde si nechávame veci, ktorých sa nechceme alebo nevieme zbaviť, hoci by sme mali.
Zadné izby neostali v literárnej komunite bez povšimnutia – v kategórii Mladý tvorca získala Alena Sabuchová Cenu Ivana Kraska aj Cenu Nadácie Tatra banky.
Na budúcu jeseň vyjde vo vydavateľstve Artforum už jej druhá kniha. A hoci o nej ešte nechce hovoriť, prezradila, že materiál zbierala spolu s dokumentárnym fotografom Robom Tappertom na poľsko-bieloruskom pohraničí.
Titulná fotografia – Archív Aleny Sabuchovej
