Smutné dni ZŠ Dončovej

“Uvidíš, raz toto bude tvoj najkrajší čas,” vravievala mama, ktorá by v zúfalosti nad mojou ne-potrebou učiť sa či písať domáce úlohy použila každý možný argument na to, aby mi zmenila môj vtedajší pohľad na svet. V tej chvíli ho nezmenila. 

Pre desaťročného človiečika bolo vždy dôležitejšie hrať futbal než učiť sa na dejepis či chémiu… Taký som veru bol, no nebol som sám. Boli sme na tom mnohí rovnako. Nakoniec sme všetci skončili strednú školu, mnohí z nás aj univerzitu.

Pamätáte si na sochu Koménia, ktorý nás vítal na vstupe do školskej haly? Neviem či tam je do dnes ale verím, že tam bol už v čase keď tam chodila moja stará mama a neskôr moja mama. Aj ony sa prechádzali cez veľkú prestávku nezmyselne dookola v dvojiciach pokiaľ týždenníci drhli tabuľu veľkou žltohnedou špongiou. Taká bola naša škola, učila generácie našich rodičov na to aby raz okrem iného mohli správne vychovávať svoje deti. Nás, ktorý sme sa do tej istej školy vrátili učiť sa podobné, no pravdepodobne už modernejšie veci.

Rmagazín, médium kam píšem i tento blog, sa vo svojom poslednom vydaní venoval problémom našej školy. O problémoch Dončovej sme mnohí vedeli už krátko po tom ako sme sa stal absolventi (ja rok 2004). Mnohé sa šuškalo, iné sa už ani nešuškalo, čo bolo znakom smutnej reality. Nechcem tu uberať Rmagazínu vietor z plachiet, a tak namiesto menovania problémov vás odporučím prečítať si spomenutý článok.

V tomto blogu by som sa ale spoločne s vami chcel zamyslieť nad tým, aké neúctivé správanie sa našej najstaršej škole dostáva. Škola, ktorej už len architektúra budovy je pre naše mesto nesmierne cenná sa bije rok čo rok aby dostala pár drobných. Tých pár drobných je možno pätina z toho, čo dáme na omnoho nezmyselnejšie veci z hľadiska budúcnosti. A to je smutné. No nemalo by to ostať len tak.

Postaviť sa za našu školu je pre nás morálna povinnosť. Pre nás všetkých, ktorým táto škola dala základ do života, vztýčila oporné piliere na ktorých sme si vybudovali neskôr strednú potom vysokú školu. Je to predsa miesto, kde sme sa naučili rozoznávať dôležité od nedôležitého a rozumné od nerozumného. Aj keď napriek tomu robíme občas nedôležité a nerozumné veci, vieme aspoň, že i to je ľudské.

Verím tomu, že sa podarí autonómiu školy obnoviť a v budúcnosti už problémov viac mať nebude, no bude to chcieť bojovnosť a odvahu. Odvahu od ľudí, ktorým je chlebodarcom rovnako ako aj od ľudí, ktorí jej majú za čo ďakovať.

Po závere

Na záver, nedovolí mi nespomenúť aspoň tých, na ktorých si do dnes spomínam. Na moju pani triednu učiteľku Birkovú z prvého stupňa rovnako ako na pani triednu učiteľku Schmidovú. Učiteľa Hanka z dejepisu či Gálika z telesnej, učiteľku Gáboríkovú z nemčiny či samotného prvého riaditeľa (ktorý tam bol v mojich rokoch) Pažítku. Učiteľku Krepopovú z výtvarnej, Bubelíniovú z prírodovedy či Kudličkovú z etiky, počas ktorej sme čas trávili aj čítaním zo Slepačej polievky pre dušu. Od vtedy si tú knihu pamätám. Mrzí ma, že si na viac mien už nespomeniem no moje poďakovanie právom patrí všetkým menovaným či nemenovaným. Asi nik z menovaných tam už nepôsobí ale čas veruže už nezastavíme. A samozrejme ďakujem aj za tie päťky, ktorým sa chlapec z políka nie vždy vyhol. Veď aj o tom je škola 🙂

Študoval som na katedre histórie a katedre ošetrovateľstva na Katolíckej Univerzite v Ružomberku. Počas štúdia som vo voľbách dostal dvojnásobný mandát v Akademickom Senáte KÚ. Po úspešnom absolovaní štúdia na fakulte zdravotníctva som viedol a moderoval ranný blok vysielania v Rádiu Rebeca a neskôr som pôsobil ako riaditeľ projektu Rádio YTB. V domácich podmienkach som do roku 2016 pôsobil v Komisií pre kultúru a média pri MSÚ Ružomberok, keď som na vlastnú žiadosť odstúpil a presťahoval sa do Veľkej Británie. V súčastnosti sa venujem detskému psychiatrickému ošetrovateľstvu v jednej z najväčších psychiatrických nemocníc v Európe - St. Andrews Hospital