Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Mal som sedemnásť rokov, keď sa mi podarilo vyhrať nejakú cenu v súťaži vypísanej televíznou dramaturgiou vysielania pre deti a mládež o námet na inscenáciu alebo film venovaný problematike mladých.
Televízia námet, ktorý vznikol pod lavicou na hodine chémie aj odkúpila a neskôr som podľa neho napísal hru s názvom Benedikt. Ale ešte predtým sa stalo, že v čase vyhlasovania výsledkov súťaže zapotrošila nejaká sekretárka v televízii moju adresu. Zapamätala si iba meno, a tak ma pomocou polície zháňali po celom Slovensku.
V Černovej boli v tom čase iba dva telefónne prístroje, jeden na vyšnom, druhý na nižnom konci dediny. My sme bývali úplne najvyššie, až v poli. Pevnú linku vlastnila naša suseda – Kamovie tetka.
Išlo o zaujímavú ženskú, dosť svojráznu. Nikdy nemohla spať pri zatvorenom obloku, či bolo vonku plus alebo mínus tridsať. Jej mužovi v hrozných januárových a februárových mrazoch trčal spod periny iba nos, hlavu mal zabalenú v hrubom vlniaku, kým tetka veselo chrápala ako dragún.
Táto originálna osoba sa stala aj terčom našich pestiev, čiže sme jej, chlapčiská z vyšného konca, sem-tam niečo vyviedli. Keď do Kamov zavolal policajt a spýtal sa, či tam niekde nebýva Anton Lauček, pretože po ňom pátrajú až z Bratislavy, tetku schvátilo nadšenie:
„Chválapánubohu, konečne ho zatvoria! Ja som to vedela, aj som ženám pred kostolom hovorila: Skončí v base! Predvčerom mi zasa opil sliepky! A zavrite aj Vlada, jeho kamaráta, lebo to určite spáchali spolu!“
Sklamaná, keď príslušník vtedajšej Verejnej bezpečnosti vysvetlil, prečo ma súrne zháňajú, ale zasa zvedavá sľúbila, že odkaz odovzdá – mám čo najskôr volať do bratislavskej televízie.
Do Bratislavy na odovzdávanie cien som sa dopravil o dva dni. Policajt zrejme sekretárke v televízii o telefonáte podrobne referoval, lebo sa ma na dramaturgii so smiechom vypytovali na susedu a jej sliepky.
Vysvetľoval som, že Kamovie kvokane nie sú len také obyčajné. Tetka ich nedrží celý deň zatvorené, vypúšťa kŕdeľ aj do poľa. Žiadne čistokrvné, je to veľmi pestrá zbastardená chasa, niektoré perličkované, iné chochlaté, ďalšie s chvostovými vejármi, najmenšie vyzerajú ako liliputky krížené s vrabcami alebo bažantmi. Nedajú sa chytiť jastrabovi, nekľaknú pod ním ako sprosté, ale sa zakaždým vyšmyknú, podletia a šibnú do najbližšieho krovia, a tam už dravec nedokáže nič.
Niekedy sme ich s kamarátom uspali, a to tak, že sme každej strčili hlavu pod krídlo a potom ich päť ráz pretočili proti smeru hodinových ručičiek. Okamžite znehybneli a takéto drichmajúce sme poukladali jednu vedľa druhej na múrik. Aj opiť ich nebol problém. Vezmete striedku z chleba, namočíte do pálenky a podhodíte operenej hávedi.
Každá kura má inú náturu, správajú sa ako ľudia. Tackajú sa, podlamujú sa im nohy, tie ľahšie lietajú po streche a stadiaľ spúšťajú vajcia, iné kotkodákajú rozhojdané v konároch stromov, slabšie nátury ležia ako mŕtve s behákmi vystretými do oblohy a zopár sa ich bije tak, že lieta perie ako z hlavnice.
Ale väčšina naháňa vydeseného kohúta…
Vyšlo v zbierke Iba tak IV. (2013).
Ilustračná fotografia – Pixabay
