Sekerou vyrúbali ľadové kryhy a plavili sa nimi až do Černovej

Do Rybárpola sme sa v rámci nášho spoznávania ružomberských častí vybrali aj do tretice. Na pravom brehu rieky Váh, pod vrchom Čebrať, stojí niekoľko domčekov s príznačným názvom Malé domky. Aj tu nás miestni privítali a vyrozprávali nám príbeh tejto malej ulice. 

Výstavba bavlnárskych závodov koncom 19. storočia zmenila kedysi pokojný život osady Rybárpole. Do fabriky potrebovali dostať zamestnancov z celého Slovenska a tak im museli zabezpečiť bývanie.

Za dnešnou Textilnou ulicou, smerom do mesta, sa na nemalej ploche rozprestieral močiar. Robotníci ho zasypali odpadom, vybudovali izoláciu a postavili niekoľko malých domčekov, ktoré tvorili fabrickú kolóniu. Svoj domov tu na niekoľko rokov našli českí majstri.

Ulica sa však ani po desiatkach rokov nemá kam rozrastať. Pôvodnú architektúru domov narušili len nové fasády či prístavby pôvodných domčekov.

Povodne aj zábava

V Malých domkoch kedysi bývalo viac ako sto ľudí. V každom dome žili štyri rodiny. V niektorých príbytkoch neraz prenocovali aj zamestnanci z ďalekých miest. V tom čase bola ešte šesťdňová pracovná doba a tak sa za svojimi rodinami dostali až v nedeľu.

Dnes by ste tu narátali len asi tridsiatku obyvateľov. V jednom z domčekov sa narodil aj 65- ročný Ivan Laco, býva v ňom až doteraz. „Prežil som tu pekné detstvo. Do školy sme chodili do Rybárpola, keď bolo treba pomôcť, pomáhali sme všetci,“ spomína si na dávne časy.

Rád zbiera dobové fotografie a pohľadnice Ružomberka a okolia a tak nám ukázal aj nejeden záber Malých domkov.

Kedysi bol na ne iný pohľad ako dnes. Váh sa cez Ružomberok lial bez regulácie a tak sa neraz stalo, že príbytky ľudí zostali zatopené. „Zažil som jednu povodeň, druhá nás našťastie obišla, no voda bola už na poslednom schodíku. Ľudia sa báli chodiť cez most. K rieke pribili kolíky a sledovali, či Váh klesá alebo stúpa,“ opisuje pán Laco vrtochy počasia.

Z rozprávania starších si pamätá, že povodeň v roku 1958 brala všetko a plávali v nej aj utopené zvieratá. Oproti Malým domkom smerom k nemocnici bolo kedysi aj prístavisko pre plte.

Ako mladí chlapci zažili prúd Váhu aj na vlastnej koži. Keď prišla tuhá zima, vzali sekery a už aj stáli na zamrznutom ľade. „Vysekali sme si obrovské kryhy ľadu a pomocou palíc sme korigovali plavbu až do Černovej. Domov sme sa potom museli vrátiť pešo. Ako deti sme vo Váhu chytali aj ryby, raky zasa v potokoch, ktoré pramenili z Čebraťa,“ prezrádza dôchodca zážitky z detstva.

Vlaky nad domami

Kúsok za Malými domkami, smerom do mesta, sa popri Váhu rozprestierala rovinka, ktorú strážili vŕby. Pre deti z okolia to bol športový areál. Cez leto tam hrávali futbal a volejbal, v zime zase obúvali korčule. Aj medzi deťmi platili pravidlá. Kto sa nezúčastňoval na tvorbe ľadu, nemohol sa potom korčuľovať.

V tom čase ešte fungovala stará plaváreň, ktorá sa nachádzala pod nadjazdom na Dolný Kubín. Práve tu sa Ivan Laco naučil ako 10-ročný plávať. „Starší ma hodili do najhlbšej vody a ja som preplával až ku okraju bazéna. Potom sa ma spýtali, prečo som doteraz neplával, veď to viem,“ smeje sa dnes už 65-ročný pán.

Keď bol malým chlapcom, vrch Čebrať nebol natoľko zalesnený ako dnes. V horách sa často hrávali na partizánov a tak poznali všetky chodníčky a skrýše. S prútenými košmi chodili aj na drevo.

Hoci povyše premávajú vlaky, miestni hovoria, že im to už neprekáža. Kedysi pri železničnom priechode stál rampár, ktorý ručne točil železným kruhom, aby rampy zdvihol a ľudia mohli bezpečne prejsť.

„Keď ku mne prídu na návštevu vnučky z Prahy a započujú vlak, už sú aj nalepené na okne. Ja si to pritom už ani nevšimnem,“ hovorí 90-ročná pani Elena, ktorá sa do Ružomberka dostala spolu so svojím manželom a deťmi pred päťdesiatimi rokmi.

Strastiplná cesta na Liptov

Čiperná dôchodkyňa sa narodila na východnom Slovensku v obci Šarišské Jastrabie. Dlho sa tam však neohriala. Keď mala 18 rokov, s celou rodinou sa presťahovala na Ukrajinu. „Po vojne sa tam uvoľnili domy. Bývali v nich Česi, no tí sa presťahovali na Sudety, odkiaľ vyhnali Nemcov. Prišli sme tam teda my, dostali sme dom aj pole,“ spomína dnes už hrdá prababka Elena.

Potom však vznikli kolchozy a rodina prišla o celý majetok. Na Ukrajine prežila spolu s rodičmi a dvomi mladšími bratmi 22 rokov. Našla si tam muža zo Slovenska a ako 40-ročná sa s tromi deťmi vrátila na Slovensko.

„Viem slovensky, rusky, ukrajinsky, rusínsky, česky, a keby na to prišlo, tak by som sa dohovorila aj poľsky,“ vyratúva znalosť jazykov pani Elena.

S manželom si v Ružomberku našli aj prácu. Ona pracovala v bavlnárskych závodoch, on zase v papierňach. S cestovaním však neskončila. „Starší brat počas vojny skončil až v ruskom prístavnom meste Murmansk pri Fínsku. Domov sa už nevrátil, našiel si tam ženu. Išli sme za ním z Ružomberka 36 hodín vlakom do Moskvy a potom ďalšie dve a pol hodiny lietadlom do Murmanska,“ opisuje cestovateľský zážitok.

Obyvatelia Malých domkov majú po ruke malý obchod, ale aj kostol svätej Rodiny. Na jeho výstavbu sa vtedy skladali po dve koruny nielen Ružomberčania, ale aj obyvatelia z iných kútov Slovenska.

Titulná fotografia: Ivan Laco ukazuje, kde strávil ako malý chlapec svoje detstvo. Foto: autorka

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.