Hýrošovci sú jedným z najstarších ružomberských rodov – žijú tu už päťsto rokov. Slávne meno však nikdy nie je zárukou ľahkého života.
Ján Hýroš je vyšportovaný šesťdesiatnik. Napokon, aj na diskusiu o svojom starobylom rode v Galérii Ľudovíta Fullu prifrčal na bicykli.
Býva síce v paneláku v Baničnom, ale vyrastal na Mariánskej ulici. Starší Ružomberčania si ešte pamätajú domy, ktoré obklopovali Školské schody vedúce z dnešného Mariánskeho námestia k farskému kostolu. V jednom z nich celé desaťročia bývali aj predkovia Jána Hýroša.
Jeho otec Jozef Hýroš (1900 – 1958) sa preslávil ako mestský kronikár, jednateľ Spolku sv. Vojtecha v Ružomberku, ktorým sa stal na podnet Andreja Hlinku, ale aj ako jeden z najlepších včelárov na Liptove a Orave.
Včeláriť pomáhal aj ružomberským jezuitom. Keďže po nástupe komunistickej totality v roku 1948 udržiaval tajné kontakty s jezuitmi v Ríme, ktorí mu zasielali katolícku tlač, bol prenasledovaný štátnou bezpečnosťou. Aj to sa podpísalo pod jeho predčasné úmrtie.
„Otec zomrel v októbri, len mesiac po tom, čo som nastúpil do školy. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Najstarší brat Jozef zmaturoval s vyznamenaním, ale na vysokú školu ho odmietli prijať. Pre svoj pôvod sme si museli odskákať kadečo,“ spomína dôchodca Hýroš, ktorý takmer štyri desaťročia pracoval na Supre.
Po otcovi zdedil aj jednu záľubu – zberateľstvo. Kým starý pán Jozef Hýroš v priebehu rokov vytvoril rozsiahly herbár, ktorý sa objavil aj na niekoľkých výstavách, jeho syn od základnej školy zberal motýle a chrobáky. „Už som však od toho upustil. Je ich už málo, tak mi je ľúto odchytávať ich,“ priznáva potomok slávneho rodu.
Najprv „hrisko“, dnes park
Keď sa spomenie meno Hýroš, väčšine Ružomberčanov sa vybaví Hýrošov park pred Liptovským múzeom. Málokto dnes ešte vie, že na tomto mieste sa kedysi nachádzal futbalový štadión. Ako sa však rozširovalo centrum mesta, bol premiestnený do priestoru pri štátnom gymnáziu. Súčasný futbalový štadión vybudovali až neskôr.
Hýrošov park nesie pomenovanie po ďalšom zo známych členov rodu Hýrošovcov – Štefanovi Nikolajovi Hýrošovi (1813 – 1888). Tento ružomberský rodák sa zapísal nielen do mestských, ale aj do celoslovenských dejín ako národný buditeľ, historik a katolícky kňaz. Ako farár pôsobil v Liptovskom Trnovci, v Spišskej Kapitule ako profesor cirkevného práva v tamojšom kňazskom seminári, v Hybiach a v Liptovskom Michale, kde zomrel. Pochovaný je pri miestnom kostole.
„Patril k účastníkom memorandového zhromaždenia v Martine v roku 1861, bol členom delegácie, ktorá odovzdala Memorandum národa slovenského podpredsedovi uhorského snemu Kolomanovi Tisovi a aj členom delegácie tzv. viedenského memoranda, ktorá uvedený dokument predložila Františkovi Jozefovi I.,“ pripomína Monografia mesta Ružomberok.
Š. N. Hýroš bol navyše zakladajúcim členom Matice slovenskej, Spolku sv. Vojtecha a slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. Zaujímali ho aj dejiny Liptova – v roku 1876 vydal monografiu Zámok Lykava a jeho Páni, poťahom na državie Liptov a okolie. Jeho ďalšia publikácia venovaná najstarším liptovským kostolom ostala v rukopisnej podobe.
Šľachtický rod
Dejiny rodu Hýrošovcov siahajú až do 16. storočia – v ružomberských mestských protokoloch sa mešťania s týmto menom spomínajú už v roku 1532. Rozvetveným rodom boli nielen v Ružomberku, ale žili aj v Nitrianskej stolici a v Ostrihomskej, Peštianskej, Hevešskej a Belehradskej župe.
V roku 1665 panovník Leopold I. povýšil Jána, Ondreja a Mikuláša Hýrošovcov do šľachtického stavu a udelil im erb. Kým prví dvaja žili v Nitrianskej stolici, Mikuláš býval v Ružomberku.
Počas nasledujúcich storočí boli členovia rodu, ktorí sa zväčša venovali mäsiarstvu, čižmárstvu a farbiarstvu, často volení do funkcií mestskej samosprávy – boli richtármi či senátormi. Posledným richtárom z tohto rodu bol začiatkom 19. storočia Ondrej Hýroš-Sliacky.
Viacerí Hýrošovci zastávali aj duchovné povolania. Ján Hýroš bol začiatkom 17. storočia evanjelickým kaplánom a učiteľom v Ružomberku, neskôr v Komjatnej. V 18. storočí bol známym, tento raz už katolíckym kňazom, osvetovým pracovníkom a ovocinárom Michal Hýroš a v 19. storočí Imrich Hýroš-Sliacky, ktorý bol za svoj cirkevný a spoločenský prínos ocenený rytierskym krížom Rádu Františka Jozefa.
„Na svoj rod som veľmi hrdý,“ zamýšľa sa Ján Hýroš nad svojim pôvodom, ale vzápätí dodáva: „S týmto menom sa mi nežilo ľahko. Komunisti z nás urobili buržoáznych kapitalistov, aj keď sme nemali žiadne veľké majetky. Označili nás za nepriateľov štátu, aj keď moji predkovia sa usilovali o rozvoj slovenského národa.“
Na otázku, či po Novembri 1989 dostal nejakú satisfakciu za príkoria, ktoré si musela jeho rodina vytrpieť, veľavravne odpovedá: „Pre mňa bolo najväčšou satisfakciou už len to, že komunistický režim padol a že som sa konečne dožil slobody.“
Titulná fotografia – Ján Hýroš počas diskusie so Zuzanou Hruškovou v Galérii Ľ. Fullu. Autor – Frantiśek Hanes
