Rodina Puškovcov pracuje, aj koncertuje. Rada by si raz zahrala na ružomberskom jarmoku.
Skupina Gipsy David z Ružomberka funguje už pätnásť rokov. Anton Puška hrá na gitare, jeho manželka Božena spieva druhý hlas. Ak vystupujú viacero dní, mamu zvykne vystriedať dcéra Martina. Spolupracujú aj s klávesákom Lukášom Pompom.
Najdôležitejším členom je však syn Dávid Weiss, ktorý hrá na varhanoch a spieva prvý hlas.
Prečo sa syn Puškovcov volá Weiss? Puška je v Ružomberku a jeho okolí veľmi známe rómske priezvisko. Celá rodina má síce stále zamestnanie, ale kvôli menu sa im nehľadalo ľahko. „Preto sa syn rozhodol pre manželkino priezvisko, nechcel, aby mal v budúcnosti on alebo jeho deti problémy s prácou,“ objasňuje Božena.
Nacvičujú v byte
Nadanie sa u Dávida začalo prejavovať, keď mal štyri roky. „Spieval, podupkával si nohou a predstieral, že hrá na klavíri alebo na gitare. Kúpili sme mu malé klávesy a neskôr väčšie. Učil sa sám, postupne sa zdokonaľoval. Často som ho pri hraní sprevádzala, on spieval prvý hlas a ja druhý. Jedného dňa muž zavelil: ,Tak, a ideme niečo robiť!´ Kúpili sme aparatúru a odohrali prvú akciu. Dávid mal vtedy štrnásť rokov,“ spomína Božena.
„Hrávame polky, valčíky, tangá, aj naše cigánske pesničky, vieme sa prispôsobiť rôznym vekovým kategóriám či národnostiam. Volajú nás na kultúrne podujatia, koncerty, aj plesy,“ vysvetľuje Dávid a Božena dopĺňa, že reprezentačný ples v Hubovej odohrali štyri roky po sebe.
Dnes už síce nácviky nie sú na dennom poriadku, ale celkom to nejde ani bez nich. S priestormi je to komplikovanejšie. Kedysi mali k dispozícii pivničnú miestnosť na základnej škole na Dončovej, neskôr o túto možnosť prišli a tak trénujú doma.
„Susedia vedia, že hrávame, tak už si na to aj zvykli. Samozrejme, musíme cvičiť bez ozvučenia,“ dodáva Dávid.
Spoločné skúšky nebývajú vždy idylické. „Keď trénujeme, nefungujeme ako klasická rodina, je to o hudbe a vtedy chcem, aby mi rodičia vyšli v ústrety. Niekedy sú kvôli tomu aj hádky. Či si lezieme na nervy? Ako kedy,“ usmieva sa Dávid.
„Ale ideme si na nervy, poviem pravdu,“ skočí mu do reči mama Božena a smeje sa. „On sa hudbe rozumie viac ako my. Otcovi aj mne povie, ako máme čo zahrať alebo zaspievať, niekedy je dosť direktívny. Hnevá nás tým, lebo by to malo byť naopak, ale radšej zatneme zuby.“
Zahrajte tie vaše
Z každého vystúpenia má rodina radosť, teší ich najmä pozitívna spätná väzba. Ich repertoár zahŕňa rôzne štýly, väčšinou však hrávajú skladby z Repete alebo od Senzi Senzus.
„Ľudia hovoria, že niektoré nám idú a niektoré zasa nie. Väčšinou si potom vypýtajú naše temperamentné rómske piesne, tie nám vraj idú najlepšie. Páčia sa im najmä pesničky od Kmeťoband alebo Gipsy čáve.“
Skladby zvyknú preberať od rôznych autorov, no produkujú aj vlastné, dokonca modernejšie. Nezabúdajú ani na cudzojazyčné, aj keď výslovnosť a prízvuk im robia ťažkosti. Pesničky poriadne natrénujú, zájdu do nahrávacieho štúdia a spravia si vlastné cédečka.
„Mali sme jeden väčší úspech,“ prezrádza Dávid. „Zahrali sme si so známou maďarskou speváčkou Nótár Mary, bola to skvelá skúsenosť. Úspechom je pre nás aj keď ideme hrať do vzdialenejších slovenských miest – do Prešova či Vranova nad Topľou. Chodíme tiež do Čiech, najďalej sme boli v Sokolove.“
Rodina má aj vyššie ambície. Božena si myslí, že by sa im podarilo preraziť dobrým videoklipom a modernejšou pesničkou. Doteraz však nenašli nikoho, kto by ich plány finančne a organizačne podporil.
Hraj, ako počuješ
„Od mestského úradu sme zatiaľ podporu nedostali. Nepopierame, mnohí Rómovia sú vypočítaví, a preto ako komunita nemáme dobrú vizitku. Ale sú tu aj poctiví Rómovia,“ zdôrazňuje Božena s tým, že nechcú len prijímať, ale aj dávať. „Radi by sme niečo urobili pre naše mesto – napríklad vystúpili na jarmoku alebo iných podujatiach v rámci Dní mesta Ružomberok.“
Dávid zdôrazňuje, že vedia prísť vo väčšom obsadení. Nepotrebujú žiadne noty a hrávajú aj cimbalovú hudbu – Dávid je harmonikár, Anton huslista.
„Otec chodil chvíľu na hudobnú školu, ale inak sme samoukovia. Na harmonike som sa naučil hrať za dva mesiace. Ovládam aj bicie a basgitaru,“ dopĺňa Dávid.
Hudobnej činnosti sa venujú popri zamestnaní, za ktorým dochádzajú do Liptovského Hrádku a Dolného Kubína. Ani pracovné a rodinné povinnosti ich však neodrádzajú od spoločnej záľuby.
Kapela sa možno časom rozrastie o nových členov. Hudobné sklony sa totiž podľa Boženiných slov prejavujú aj u vnúčat. Najmä päťročný Fabricio spieva bez jediného falošného tónu, vie chytiť správny rytmus a zaujali ho dokonca už aj klávesy.
Titulná fotografia – Marek Hasák
