Ružomberok roku 2038

“Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu ich snov”. Také výstižné slová použila pred istým časom niekdajšia prvá dáma a veľká aktivistka v sociálnej a enviro oblasti Eleanor Roosevelt. Nedá sa mi s tým nesúhlasiť. Veď prečo by som aj, všakže.

Iné je to už však s implementáciou tohto citátu na reálie v ktorých sa nachádzame. Ani mne nie je jednoduché vidieť presne všetko, čo by som chcel. Smery, ktorými by som sa mal vydať, dvere ktoré by som mal otvárať a asi dôležitejšie tie, ktoré by som mal zatvoriť.  Na dnešné nedeľné čítanie som si však pripravil úvahu, ktorá sa bude opierať o tento citát a bude ho používať v našom domácom prostredí obrazom, ktorý ,trúfam si tvrdiť, veľa ľudí nahlas ešte nespomenulo.

Predstavte si nasledovnú situáciu. Slnkom zaplavený Čebrať nám robí spoločnosť počas cesty z práce. Bol tam stovky a tisícky rokov pred nami, predpokladám, že s nami ešte pár rokov zotrvá. Alebo skôr my s ním. Cestu z práce si o dvadsať rokov predstavujem jednoduchšiu než býva dnes zvykom. Predstavujem si, že budeme menej unavení. Naše pracovné povinnosti budeme zdieľať s inteligentnými strojmi, ktorých budeme viac menej už len dohliadať. Elon Musk, možno staršej generácií stále neznámy to človek povedal, že ak nás raz nahradia stroje – mali by platiť dane rovnako ako my. Celkom progresívna myšlienka, súhlasím. Pre to očakávam, že stroje nás ešte o dvadsať rokov nenahradia. Predovšetkým nie v našom malom meste.

Z hľadiska veľkosti mesta nečakám, že sa to o dvadsať rokov zmení. Množstvo ľudí bude stále preč. Rovnako ako ja teraz, myšlienky a spomienky na domov budú písať tisícky kilometrov od miesta narodenia.  Snáď keď sa budú vracať, pomôže im v tom diaľnica. Bude úplne nová. Teda nie že by iná, Len pár rokov po jej dokončení.

Zdravotníctvo by malo byť niekde úplne inde. Veď si len vezmime ako sa zmenilo za posledné dve dekády. Práve tá zmena zdravotníctva nám predpovedá, že život by mal byť dlhší a menej bolestný. Iným a zjednodušeným pohľadom si myslím, že v roku 2038 nebude mať Ružomberok viac než štyridsať tisíc obyvateľov. To číslo sa oproti dnešnému zvýši nie ani tak počtom narodených detí, ale skôr zväčšením územia, kde sa bude môcť stavať. Tento sektor nášho mesta doslova zaspal na mieste. Nestavia sa, skôr sa búra a potom prestavuje, pristavuje, obstavuje…

Bývanie, ako tomu už naznačili posledné vety predošlého paragrafu bude iné. Územie bývalého sóla sa zmení na obytnú zónu. Stavať tam budú ľudia, ktorí chcú bývať v meste a nie v obci. Rovnako areál bývalého Texikomu dostane svoju obytnú zónu, pretože skôr či neskôr si uvedomíme, že rokmi zabudnutá cenná industriálna pamiatka bude už príliš zhnitá na to, aby tam niekto robil miesto na svoj podnik prípadne príliš bezcenná na to, aby tam vzniklo múzeum textilnej výroby v našom regióne. Neuvedomíme si, že miesto z ktorého sa skoro dvesto rokov dozadu vyviezli textílie na objednávku britskej kráľovskej rodiny je pre nás dostatočne cenné na spomienku vo forme múzea. Málokto o tom vie dnes a nikto o tom už nebude vedieť potom. V tomto sa nezmeníme.  Domy a záhrady tam (a vlastne všade inde) budú menšie, ekologickejšie. Opäť nie však pre to, lebo budeme žiť viac s prírodou. Dôvodom bude cena. Iným slovom, budeme viac rozumieť vzťahu medzi našou peňaženkou a platením účtov. Zaplatíme viac za dobré okná, lebo sa nám vrátia v konečnom účte. Príroda nám ostane ukradnutá.

Cestovanie by malo byť viac orientované na ekológiu. Viac energie z iného zdroja. Opäť ale láska nad prírodou nebude toho dôvodom. Skôr zvýšené dane za dieselový pohon, ktoré už dnes sú realitou vo veľkých svetových metropolách.

Začne sa meniť kolorit vidieka. Ani si možno neuvedomujeme, ale naši otcovia a starí otcovia boli skutočne skvelí gazdovia. Obrábali si svoje políčka, v spoločnosti s našimi starými rodičmi ak ešte tu boli. Naši starí rodičia však boli orientovaní inak. Obrábali rovnako, ale poznali aj chotáre a iné polia. Denne chodili desiatky kilometrov, aby domov priniesli seno, drevo a všetko potrebné zbožie. Prežili vojnu, dostali dar života s ktorým sa neradno už viac zahrávali. Naši rodičia už boli orientovaní iným spôsobom. Drevo už nevláčili, už si ho kupovali. No stále celé, pretože narezané bolo príliš drahé. Vôbec im to nezazlievam, životný chlebík bol na Slovensku drahý vždy. My už nebudeme ani to. Tí, čo v roku 2038 budú v domoch už kúriť budú inak. Iným slovom, väčšina z nás, ktorí mali rodičov gazdov (alebo minimálne záhradníkov) vyštudovala a sadla si do mesta. Poznám to na sebe. Na záhrade som len, keď grilujeme. Sekať drevo už nepôjdem, pretože okrem ceny dreva, my si už rátame aj cenu za hodiny tvrdej driny. Iným slovom, vieme zaplatiť sami seba. Sociálne udalosti ako zabíjačka už budú na tej istej úrovni ako pálenie Moreny. Pamätáte si? Potom si už nebudeme.

Kultúra v roku 2038 bude iná. Mnohé združenia, ktoré nám dnes robia v meste spoločnosť už nebudú existovať. Niektoré sa zlúčia iné prirodzene vymrú. Snáď nám o nich zostane dostatok literatúry a záznamov. Verím tomu, že sa začneme viac orientovať na zachovanie tradície a pamiatok. Napríklad taký kaštieľ Sv. Žofie. S trpkosťou si priznáme, že sme to zničili. Priznáme si a ukážeme prstom na jednotlivcov, ktorí kolaborovali s každým iným, len nie s mestom ako takým. Priznáme si urážku a obrovské zneuctenie nás všetkých. Ochvíľu, a možno tí istí, prídu za nami, so slovami: “Pozrite, predalo sa bola to chyba. Ale môžeme to kúpiť naspäť. Bude nás to stáť…..” Popravde, na tom možno aj sám zbohatne. A my stratíme. No verím, že nájdeme dosť odvahy pomenovať veci správnym menom a ľudia čo za tým stáli, budú za to obviňovaní. Obviňovanie ako forma pomsty? V žiadnom prípade. Konzekvencia. Čiže Žofia bude doma. Drahá, no naša. Snáď nás to naučí.

Celkom reálne však vidím aj rozvírenie debaty o vyššie spomínanom múzeu textilnej výroby, rovnako aj papiera. Spomenúť by sme si mali určite aj na Vojenskú nemocnicu, ktorá už síce nebude naša (podobne ako kedysi dávno Sv. Žofia) no spomínať si na ňu budeme ako na významnú dobovú inštitúciu. Čiže môj názor na rok 2038? Múzeá priemyslu a vojenského zdravotníctva. Nepredstavujme si však múzeá také ako ich máme dnes. Budú viac interaktívne a možno sa všetky tri zmestia do miestností v už existujúcom Liptovskom múzeu. Miesta tam bude dosť. A keď už sme pri tom múzeu. Bude tam určite jedna pekná sekcia o Likavskom hrade. V tej dobe už nič také existovať nebude. Zrúti sa, nám to bude jedno. Možno si z tých skál posledné gazdinky-záhradníčky z nich spravia pekné skalky na kvetinky. Sarkasticky poviem, že tie skalky budú to najcennejšie, čo nám ten hrad dal za posledné desiatky rokov. Aby som neurazil žiadneho historika, vôbec nemyslím, že by nemali inú cenu. Naopak. Hovorím len, že spôsob ako sa k nemu staviame teraz nám napovedá, že je pre nás zbytočný a bezcenný. Sláva organizáciám, ktoré sa o jeho zachovanie snažia dnes. Ich snahy ale vyjdú na zmar. Preto dovoľte mi aby som sa im poďakoval teraz a takto. Je možné, že to bude jediné poďakovanie čo sa im za ich námahu dostane. Ľudia sa nezmenia. A tí, o ktorých teraz píšem, budú jediní, čo tú expozíciu budú navštevovať. Javí sa to podľa nášho barbarstva, ktoré činíme (alebo nečiníme) za posledné desiatky rokov. A keď vymrú, zatvoria aj expozíciu samotnú. Ostane už len obraz.

Školy budú iné. Viac orientované na technológiu a jazyky. Slovenčina bude už viac zabudnutejšia ako je tomu dnes. Nebudeme to však ešte pociťovať. No v roku 2038 už deti nebudú poznať pero a na naučenie sa písania rukou budú už existovať len krúžky. Tí čo nebudú nútení drilovať svoje talenty na hudobnej či na futbale sa budú učiť aspoň písať tak ako ich starí rodičia. Bude im to síce nanič, ale nám ako rodičom to aspoň dá trochu času na oddych.  Výrazy ako kazeta, disketa… už budú tam, kde sú dnes výrazy ako pong, griffel či švec. To si predstavte sú rodinnú zábavu plnú úžasu, keď budeme našim deťom rozprávať o tom, že sme si za minútu v internetovej kaviarni platili. A že telefonovanie nebolo bolo kedysi na kábli doma a nikde inde. Ha.

Príkladov tohto typu by sa dalo napísať desiatky. Iste budeme v roku 2038 iní. Mojou úvahou som však chcel povedať, že budúcnosť aj v takom meste ako je to naše rodné si vytvárame už dnes. Chcem aby sme si tohto faktu boli viac vedomí. Aby sme sa viac pozerali na veci z hľadiska hodnôt, ktoré sa v nich nachádzajú. Aby sme sa starali o prostredie, zveľaďovali ho rovnako ako zveľaďujeme samých seba. Chcem sa ráno zobudiť, pozrieť z okna na moje rodisko a vidieť rodiny žijúce svoj život v meste, ktoré sa nám páči. A aj keď vždy bude okolo neho dosť roboty, chcem aby sme na dnešok, ktorý už budeme nazývať minulosťou nespomínali ako na čas, kedy sme zaspali a zničili aj to málo, čo sme mali. Rok 2038 bude dobrým rokom pre Ružomberok. Verím tomu. Či však bude taký aj rok 2018 a všetky po ňom dobré je už v našich silách. Mimochodom, zajtra je pondelok. Možno je čas začať.

foto: archív rodiny Mydlovej

Študoval som na katedre histórie a katedre ošetrovateľstva na Katolíckej Univerzite v Ružomberku. Počas štúdia som vo voľbách dostal dvojnásobný mandát v Akademickom Senáte KÚ. Po úspešnom absolovaní štúdia na fakulte zdravotníctva som viedol a moderoval ranný blok vysielania v Rádiu Rebeca a neskôr som pôsobil ako riaditeľ projektu Rádio YTB. V domácich podmienkach som do roku 2016 pôsobil v Komisií pre kultúru a média pri MSÚ Ružomberok, keď som na vlastnú žiadosť odstúpil a presťahoval sa do Veľkej Británie. V súčastnosti sa venujem detskému psychiatrickému ošetrovateľstvu v jednej z najväčších psychiatrických nemocníc v Európe - St. Andrews Hospital