Ružomberok oslavuje 700. narodeniny. Zrodili nás nemeckí kolonisti

Jadro villa Rosumbergh, teda osady Ružomberok, bolo na miestach dnešného Námestia A. Hlinku.

Najstaršia písomná zmienka, v ktorej sa spomína villa Rosumbergh, pochádza z roku 1318. Ide o výsadnú listinu, ktorú presne 26. novembra v Budíne vydal ostrihomský arcibiskup Tomáš na žiadosť zvolenského župana magistra Donča, ktorý sa osobne zúčastnil tejto udalosti.

Územie Liptova, ako aj Orava, Turiec a severná časť Tekova v tom čase totiž patrili do Zvolenského komitátu.

„Pôvodné sídlisko vybudovali kolonisti (hostia) nemeckej národnosti, ktorí sa sem prisťahovali pravdepodobne zo Spiša a z Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupče. Usadili sa na vŕšku západne od miesta, kde ústi riečka Revúca do Váhu (v priestore dnešného Námestia A. Hlinku),“ píšu autori Monografie mesta Ružomberok o vzniku villa Rosumbergh.

Aj keď „rodný list“ Ružomberka pochádza z 26. novembra 1318, k samotnému zrodu osady došlo nesporne už niekoľko rokov predtým.

Ružomberok sa dotiahol na Ľupču

Čo vlastne znamenalo udelenie výsadnej listiny? Ružomberskí mešťania a hostia vďaka nej získali rovnaké výsady a práva ako mešťania a hostia v tom čase významnejšej Nemeckej Ľupče. Mohli slobodne voliť richtára, ktorý mal aj súdnu právomoc nad miestnymi obyvateľmi, rovnako mohli voliť farára, ktorý sa zodpovedal ostrihomskému arcibiskupovi, pod ktorého Ružomberok patril.

„Taktiež im župan Donč prostredníctvom tohto privilégia priznal vlastníctvo mestského chotára (…), získali právo slobodne poľovať v lesoch na území mesta a tiež právo loviť ryby v riekach, s výnimkou rieky Váh. Medzi výsadami figuruje aj trhové právo, ktoré bolo v stredoveku jedným zo základných atribútov mesta,“ približujú autori mestskej monografie obsah výsadnej listiny, ktorá sa napriek svojmu významu nezachovala. Jej obsah však poznáme z neskorších prepisov.

Už dvadsať rokov na to sa Ružomberok posunul na vyšší level – vymanil sa spod právomoci župana vtedy už samostatnej Liptovskej stolice. „Na základe privilégia zo 14. novembra 1340 udeleného uhorským kráľom Karolom Róbertom z Anjou získava Ružomberok rozsiahlejšie práva a nadobúda status kráľovského mesta.“

O udelenie výsad osobne požiadal kráľa, ktorý sa v tom čase zdržiaval v Slovenskej Ľupči, prvý známy ružomberský richtár Hannus a s ním dvaja mešťania – Peter a Kunchul.

Poddanské dediny

Na základe rozhodnutia Karola Róberta z Anjou bolo do ružomberského chotára včlenené aj územie zaniknutej osady Revúca, ktorá sa prvýkrát spomína v donačnej listine kráľa Ondreja II. už v roku 1233, teda takmer storočie pred vznikom Ružomberka.

Presnú polohu Revúcej sa historikom nepodarilo identifikovať. Sú však presvedčení, že im slúžil kostol Všetkých svätých (dnešná Ludrová – Kút), ktorý postavili koncom 13. storočia. Po vzniku Ružomberka sa však väčšina obyvateľov Revúcej presťahovala do novej lokality a osada zanikla.

V listine z roku 1340 sa spomínajú aj územia neskorších poddanských obcí Ružomberka – Biely Potok, Villaludrová, Černová a Vlkolínec.

„Všetky štyri poddanské obce (media pars ville Rudlow, Bieli Potok, Wilkoninecz, Crnaw) a tiež osada Čutkov (Czutkuow), ktorá ležala v 15. storočí v dolnej časti rovnomenného potoka pri Černovej a neskôr zanikla, sa spolu uvádzajú ako obce existujúce v chotári Ružomberka v roku 1461,“ píše sa v Monografii mesta Ružomberok s tým, že naše mesto ako jediné na Liptove vlastnilo poddanské dediny, ktoré mu museli platiť daň.

Pôvodné osídlenie mesta sa v nasledujúcich desaťročiach neustále rozširovalo. „Vzniklo predmestie, pre ktoré sa od roku 1376 používa výraz sub monte (pod horou, Podhora),“ dodávajú autori monografie.

Foto – ruzomberok.sk

Vyštudoval som dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium som absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, píšem pre internetový denník Postoj.sk a pre médiá komentujem dianie v cirkvi.