K „erazmákom“ nepatria, ale nie sú ani domácimi študentmi. Veľa z nich komunikuje v slovenčine na veľmi dobrej úrovni, ich „východnejší“ pôvod však vie prezradiť prízvuk. I keď občas nepatrný.
Na denné štúdium na KU každoročne nastupuje aj čoraz viac mladých ľudí z Ukrajiny. Dominika Cheipesh už dosiahla plnoletosť, no aj s priateľkou, s ktorou sedíme v kaviarni, vyzerajú oveľa mladšie. Alkoholické nápoje by im bez občianskeho preukazu dozaista nepredali. Svoj mladistvý vzhľad si veľmi dobre uvedomujú a robia si z neho žarty.
Rodáčka z Mukačeva sa hneď ospravedlňuje, že ešte nevie veľmi dobre po slovensky. Pred príchodom do Ružomberka sa síce učila štyri mesiace slovenčinu, ale na hladké splynutie v novej krajine to nestačilo.
„Veľmi som nerozprávala, bála som sa, že urobím veľa chýb. Keď sa ma niečo pýtali, bola som ticho,“ hovorí o počiatočnej jazykovej bariére. Teraz, keď tu študuje angličtinu-taliančinu už druhý rok, je to výrazne lepšie, no ešte stále vníma svoje rezervy.
Oceňujú úroveň výučby
O KU sa dozvedela od kamarátky, ktorá tu študuje, a dala na jej odporúčanie. A dnes už aj sama adresuje univerzite pochvalné slová.
Vyzdvihuje úroveň výučby. „Angličtinu nás vyučuje učiteľ priamo z Holandska, taliančinu zas Talianka. Na Ukrajine by nás učili ľudia, ktorí nemajú takú skúsenosť s jazykom,“ porovnáva Dominika, ktorá by sa chcela živiť ako učiteľka alebo prekladateľka. Vie si predstaviť, že by ostala aj na Slovensku, magisterský stupeň už však zvažuje v Bratislave.
Kladne rozpráva aj o slovenských spolužiakoch, ochotných pomôcť. Zvlášť spomína dve slovenské kamarátky, s ktorými chodievajú na „kofeínové posedenia“ a tiež pomáhajú, keď treba.
Zatiaľ čo medzi univerzitou a mladou Ukrajinkou zafungovala chémia hneď, Ružomberok ju na prvýkrát veľmi neoslovil. Malé mesto s malými možnosťami. Postupne sa však dievčine dostalo pod kožu a teraz ho už nazýva „svojím mestom“.
„Je tu vždy ticho, pokojne. Môžem tu chodiť bez obáv, ľudia sú ku mne priateľskí. Zvykla som si tu,“ odôvodňuje obrat Dominika, ktorá na zoznam pozitív nezabúda priradiť ani „overenú klasiku“ – Hrabovskú a Čutkovskú dolinu.
Spomína však aj negatívnu skúsenosť v súvislosti s vybavovaním potrebných dokumentov na cudzineckej polícii v Žiline. To testuje trpezlivosť, ale aj imunitu nejedného zahraničného študenta, ktorý si potrebuje zariadiť prechodný pobyt.
„Celý deň aj noc sme museli čakať pred budovou na ulici. Bolo to hrozné, ešte sa aj rozpršalo. Jedni Slováci nám neskôr ponúkli, aby sme prečkali v ich aute,“ hovorí mladá študentka. Trochu ľudskejší rozmer vniesla do celej situácie Slovenka, ktorá všetkým, približne dvadsiatim Ukrajincom doniesla kávu.
Krásna príroda. Ale málo roboty
Z okolia Mukačeva, konkrétne z obce Bilky, pochádza aj Dima Kostrab. Mladý Ukrajinec tu už tretí rok študuje jednoodborovú históriu. Ružomberská univerzita nebola jeho prvou voľbou. Ani nevedel, že taká existuje.
Predpokladal, že bude študovať na väčších univerzitách, v Košiciach či Prešove. Napokon sa cez agentúru dostal do mesta pod Čebraťom.
„Stačil mi rok, aby som sa presvedčil, že je to v pohode, moderná univerzita s kvalitnými prednášajúcimi. Celkovo som spokojný,“ hodnotí Dima, ktorý sa rozhodol pre štúdium v zahraničí z pragmatického dôvodu – hodnota diplomu.
„Diplom európskeho vzorca má oveľa vyššiu hodnotu, než ten ukrajinský, ktorý sa neakceptuje nikde v Európe a ani v Ukrajine veľmi nepomôže uplatniť sa,“ vysvetľuje a dodáva, že človek sa takisto oboznamuje s novým prostredím a učí sa samostatnému životu.
Aj Dima absolvoval povinný jazykový kurz, ale dal sa aj na samoštúdium. Pred príchodom pozerával v slovenčine filmy, čítaval texty, učil sa gramatiku. „Keď chceš pôsobiť na akademickej pôde, počúvať prednášajúcich, tak sa do toho treba dostať,“ myslí si. Hovorí však, že závisí od človeka, na akej úrovni chce jazyk ovládať. Kto plánuje pokračovať ďalej v zahraničí, pre toho nemusí byť slovenčina prioritná.
Mladý historik zatiaľ neplánuje ostať žiť v Ružomberku. „Chcem sa ešte pohybovať, žiť taký ten kočovný život.“ Ale v budúcnosti návrat nevylučuje. „Sú tu hory, pokoj. Je mi to oveľa bližšie ako povedzme Bratislava či Košice. Je to tiché, rodinné mesto. S prírodou, čistým prostredím, ak neberieme do úvahy Mondi,“ hovorí Dima, ktorý po rokoch už pozná takmer všetky zákutia mesta a každé dva týždne sa chodieva prejsť do Hrabova cez Kalváriu, kde ho fascinuje výhľad.
„Je tu menej možností uplatniť sa, aj čo sa týka brigád. V Ružomberku si poriadne ani miestni ľudia nevedia nájsť prácu, to je pre mňa asi najväčšie mínus,“ spomína druhú stranu študent, ktorý asi mesiac brigádoval v Liptovskom Mikuláši a teraz tiež hľadá možnosť, ako si privyrobiť.
Srdcom mesta, z hľadiska medzinárodných vzťahov, je pre neho univerzita, kde sa stretávajú rôzni ľudia. „Paradoxne, viac sa kontaktujem so Slovákmi, čo tu študujú, než s Ukrajincami. Miestni študenti mi pomohli, keď bolo treba,“ hovorí Dima, ktorý už nahliada do budúcnosti. Láka ho univerzitné prostredie, kde by rád učil.
Mesto nie je pre aktívnych študentov
Valeria Masliy chcela študovať v Európe, ale cieľovú destináciu ešte nemala. Slovensko jej poradil kamarát z detstva, ktorého sem zlákalo vysokoškolské štúdium. Na rozdiel od Ukrajiny bezplatné. Valeria výber zúžila na Ružomberok, ktorý mal v ponuke jej vysnívaný odbor. Žurnalistiku.
Kamera a mikrofón sú pre 18-ročnú Ukrajinku dôverne známe, doma v Ivano-Frankivsk pracovala pol roka v televízii, rok v rádiu. Keďže nevedela dobre po slovensky, prihlásila sa najskôr na „záložný odbor“ – taliančinu, odkiaľ plánovala prestúpiť na novinárstvo, len čo sa trocha naučí domáci jazyk.
Pôvodný plán veľmi nevyšiel. Po prvom roku bola asi na takej úrovni, ako i na začiatku. Výučba prebiehala zväčša v angličtine a taliančine a skutočnosť, že v triede mala ďalších dvadsať Ukrajincov a asi päť Slovákov, jej tiež veľmi nepomohla. Jej vzťahu so slovenčinou prospela až letná brigáda v Bešeňovej, kde si aj doteraz privyrába ako čašníčka. Tento akademický rok začala konečne chodiť na žurnalistiku, mierne banuje, že ju mohla skúsiť hneď.
Prvé týždne po príchode na Slovensko bola vždy v inom meste, v mnohých si našla kamarátov. Sama sa označuje za spoločenského človeka, typického extroverta. „Pre mňa to nie je ťažké. Dobrý deň, volám sa Valéria a rada by som sa s vami zoznámila,“ so smiechom mi energické žieňa predvádza svoj postup pri nadväzovaní nových vzťahov.
V Ružomberku si medzičasom vybudovala zázemie – našla si bývanie, priateľov, prácu. Nové mesto sa jej ale spočiatku vôbec nepáčilo. „Prvé dva mesiace boli pre mňa veľmi náročné, len som čakala, kedy budem môcť ísť domov. Aj počasie bolo hrozné, bola mi zima,“ vyťahuje prvé spomienky na svoj prechodný domov. „Stále je mi chladno, ale už som si zvykla a obľúbila si to tu,“ smeje sa Valeria, ktorá o živote zahraničného študenta na Slovensku publikuje príspevky na Instagrame.
Príroda je podľa nej krásna, k mestu ako takému si však cestu veľmi nenašla. „Ružomberok je skôr mestom pre ľudí, ktorí chcú pokoj. Pre aktívnych študentov neponúka až tak veľa možností,“ hodnotí a ako protiváhu uvádza Prešov, kde sa podľa nej môžu študenti realizovať viac. Od svojich piatich rokoch spieva a pestovať si zlato v hrdle chcela aj tu. Nemá však kde a folklór ju veľmi neťahá.
Desiatky študentov zo zahraničia robia Ružomberok kozmopolitným
Článok bol publikovaný v skrátenej verzii v Ružomberskom magazíne číslo 10/2019.
Titulná fotografia – Ukrajinská študentka žurnalistiky Valeria Masliy. Zdroj: archív Valerie Masliy
