S publicistom a komentátorom Ľubomírom Jaškom sme sa rozprávali o živote v Ružomberku, jeho kňazskej minulosti aj o slovenskej literatúre.
Posledné desaťročie žijete v Ružomberku, ale nie ste miestnym rodákom.
Nie som síce Ružomberčanom, ale som Liptákom, keďže pochádzam z Ľubele. Dodnes tam žije môj starší brat s rodinou.
Predpokladám, že strednú školu ste absolvovali v Liptovskom Mikuláši.
Áno, na prelome režimov som chodil na tamojšie Hodžove gymnázium. Na konci školy som sa rozhodol prihlásiť do kňazského seminára v Spišskej Kapitule.
Pochádzali ste z veriacej rodiny?
Zvykne sa tomu vravieť tradičná katolícka rodina. Otec neznášal komunistov, doma sme počúvali Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Pritom ja som si už na základnej škole z knižnice požičiaval Marxov životopis či základy vedeckého ateizmu.
Čo vás k tomu viedlo?
Bol som taký hĺbavý typ. Nestačilo mi počuť o tom, že socializmus je zlý, ale chcel som si o tom čosi naštudovať. Poznať svojho nepriateľa (smiech).
Prečo ste sa rozhodli stať kňazom?
Silný vplyv mala na mňa moja zbožná mama, ako aj náš vtedajší kňaz a terajší ružomberský dekan Alojz Kostelanský, pri ktorom som miništroval. Pomerne rýchlo si dokázal vybudovať dobré meno v prostredí, ktoré bolo nábožensky vlažné a konfesijne zmiešané. S novou omietkou na kostole mu nemali problém pomôcť evanjelici ani ateisti. Populárnymi boli aj jeho detské omše. Popri tom som mal kontakt s tajnými rehoľníkmi – saleziánmi.
Napokon ste sa kňazom aj stali, ale dlho ste nevydržali.
Za kňaza som bol vysvätený v roku 1997. Predtým som absolvoval niekoľkotýždňovú diakonskú prax v Ružomberku. Z kňazstva som odišiel po štyroch rokoch kvôli známosti, ktorú som si našiel. V pastorácii som pôsobil v podstate len rok, ďalšie tri roky som v Prahe študoval publicistiku.
Čím ste sa živili? S teológiou sa vám asi pracovné uplatnenie nenachádzalo ľahko.
V tom čase v Čechách rozbiehali probačnú a mediačnú službu, kde prijímali aj absolventov teológie. Aj preto v tejto oblasti pôsobí viacero odídených kňazov. Najprv som pracoval v meste Svitavy na česko-moravskom pomedzí, potom vo Zvolene a posledných desať rokov v Dolnom Kubíne, kam denne dochádzam z Ružomberka.
Ako sa vám tu žije?
Z Ružomberka nemám veľmi pozitívny pocit. V tomto sa musím pridať k iným kritickým hlasom. Pritom keď som tu v druhej polovici 90. rokov pôsobil ako diakon, zdalo sa, že v ružombersko-liptovskomikulášškom súboji začína mať Ružomberok navrch. Ale napokon je všetko ináč.
Okrem nedostatku pracovných a bytových možností mi vadí architektonický chaos, ktorý si všimne každý návštevník mesta. Mám pocit, že nedostatok vkusu a estetického vnímania majú aj bežní obyvatelia. Stačí im to, čo je lacné, povrchné, nedokonalé… Sú pasívni, apatickí, nad všetkým len myknú plecom a ide sa ďalej.
A čo sa týka občianskej vybavenosti?
Súvisí to s tým, čo som povedal pred chvíľou. Poskytovateľov tovarov a služieb nezaujíma kvalita, ale len cena. Zdá sa mi, že ešte aj hypermarkety sú v Ružomberku horšie zásobené a zorganizované ako v okolitých mestách. Zo svojej praxe čosi viem o fungovaní polície, prokuratúry a justície, čo sú samé osebe konzervatívne prostredia, ale v Ružomberku to platí dvojnásobne.
V jednom z čísel Ružomberského magazínu sme sa pýtali viacerých respondentov, či je v Ružomberku dostatok príležitostí pre kultúrne vyžitie. Aký je váš názor?
Na prvý pohľad áno, kultúrna ponuka je pomerne bohatá, ale opäť v nej chýba vyššia kvalita, vsádza sa len na osvedčené mená a formáty. Situáciu zachraňuje Panoptikum či Galéria Ľudovíta Fullu. Ružomberok je aj univerzitným mestom, ale študentov v živote mesta necítiť. V dobrom aj v zlom je to mesto zahľadené do minulosti.
Dennodenne sa pohybujete na trase Ružomberok – Dolný Kubín. Ako by ste porovnali tieto dve mestá?
Vo vedení Dolného Kubína sú ľudia dynamickejší a zapálenejší pre svoju prácu. Spolupracujem najmä s ľuďmi zo sociálnej oblasti a v tejto sfére Dolný Kubín funguje prekvapivo moderne. Zároveň je to neporovnateľne čistejšie, ale takisto aj názorovo otvorenejšie mesto. Je to asi dôsledok konfesionálnej zmiešanosti.
Pohybujete sa aj vo svete literatúry. Koľko kníh za rok prečítate?
Asi 80 až 100, keďže píšem pravidelné knižné recenzie, ale aj kratšie upútavky pre denník SME, Magazín o knihách a portál Aktuality.sk.
Dnes sa veľa hovorí o tom, že ľudia málo čítajú. Máte aj vy ten pocit?
Žiaľ áno. Dospelí sú príliš zavalení starosťami o každodennú existenciu a na čítanie im potom neostáva vnútorná energia. U mladých zasa nad knihami víťazia sociálne siete. Poctivé čítanie musí trochu aj bolieť a to dnešní ľudia už nepoznajú.
Aký zmysel má, aby sa človek trápil s literárnym textom?
V každej knihe čitateľa čaká množstvo prekvapení a zážitkov, ktoré ho môžu vnútorne naplniť, rozširujú a obohacujú jeho vnútorný svet, formujú postoje, robia ho vnímavejším, citlivejším a otvorenejším. Niekedy nám to všetko nedokáže poskytnúť ani reálny život. Jednoducho, knihy menia človeka k lepšiemu. Aj keď priznávam, že to nemusí platiť vždy. Poznám ľudí, ktorí sú sčítaní a napriek tomu veria rôznym konšpiráciám a nezmyslom, nenávidia iné kultúry a podobne.
Vy knihy nielen čítate, ale dokonca aj rozhodujete o tom, čo vyjde.
Áno, v súčasnosti som členom jednej z odborných komisií Fondu na podporu umenia pre oblasť literatúry. Pri jednotlivých výzvach rozhodujeme o poskytnutí finančnej podpory pre vydávanie rôznych literárnych diel, ako aj o tvorivých štipendiách pre autorov.
Je z čoho vyberať?
Určite áno. Popri osvedčených menách ako sú Pavel Vilikovský či Dušan Mitana sa objavuje veľa nových autorov a v poslednom čase aj autoriek. Či už je to Monika Kompaníková, Svetlana Žuchová alebo Elena Eleková. So slovenskou literatúrou na tom nie sme vôbec zle.
Foto – Marek Hasák
