Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Najmä školopovinné deti si namiesto obyčajného rozhovoru zvykajú používať na dorozumievanie sa takzvanú esemeskovú komunikáciu, v ktorej dominujú výrazy ako „jj“, „ee“, „ok“, „wau“, „jaj“, „joj“, „hehe“, „haha“, „super“, „hm“, „aha“, „jo“, „v podode“, „cc“, „hihi“ atď.
S byľkou nadsadenia by sme mohli povedať, že na komunikáciu s pomocou týchto „zvukov“ celkom stačí prvá signálna sústava. Tá je charakteristická pre zvieratá, keďže pomocou signálov reagujú na zvuky, svetlo, vône atď.
Človek sa líši od zvieraťa tým, že je „vlastníkom“ aj druhej signálnej sústavy, ktorá mu umožňuje okrem iného aj abstraktne myslieť a tvorivo reagovať na slovo. Používa ju na tvorenie ucelených viet a súvetí, vyjadrovanie sa opisom, cez metaforu, na mapovanie viacvýznamovosti slova.
Väčšina našej školskej mládeže toto už nezvláda. Odúča sa logicky jazykovo uvažovať, rozvíjať myšlienku, neschopná je pochopiť ju a zmysluplne vyrozprávať. Radšej teda používa primitívne výrazivo.
Vyzerá to tak, že viacerí fanúšikovia takejto komunikácie sa pomaly ale isto vracajú na stromy. Tam „esemeskové“ zvuky budú prebohato stačiť. Už treba len úradne vyčleniť zalesnenú plochu, takú pokrytú signálom všetkých telefónnych operátorov, kde sa bude nový kmeň pohybovať, a prideliť mu meno.
Mohol by sa volať Huhu.
Vyšlo v zbierke Iba tak V. (2014).
Ilustračná fotografia – zive.sk, zdroj – Dreamstime
