Miroslav Saniga je známy prírodovedec, ktorého krásy slovenských hôr fascinujú už dlhé roky. Svojimi aktivitami sa toto nadšenie snaží prebudiť aj v ostatných ľuďoch.
V útlom veku sa s prírodou zoznamoval svojpomocne. „Nik ma nevzal za ruku a neukázal mi medvedí brloh alebo murárika, ako hniezdi. Musel som bádať celkom sám, čo bolo náročné. Aj preto sa to dnes deťom, ale aj dospelým či starším ľuďom snažím uľahčiť,“ vysvetľuje hneď na začiatku nášho stretnutia.
Cez murárika našiel nebo
„Každý máme svoju betlehemskú hviezdu – niekto sa vydá, ožení, teší sa z rodiny… Mňa Pán Boh zvláštne navštívil a katapultoval do neba už v šiestich rokoch. Práve vtedy som si uvedomil, že som mimo planéty Zem,“ spomína s úsmevom.
Všetko sa začalo na Troch kráľov v roku 1971. Po škole si šiel šesťročný Mirko s kamarátmi zahrať hokej a vtedy si všimli operenca, ktorého ešte nikdy nevideli.
„Odvtedy som doma stále rozprával o vtáčikovi s červenými krídlami a že som bol v nebi. Našim sa to, prirodzene, zdalo choré, a tak ma otec liečil remeňom. Silou-mocou mi to chceli vybiť z hlavy, no márne,“ vysvetľuje rodák z Liptovských Revúc.
Dlho sa snažil zistiť, o akého vtáčika ide. Článkov a kníh o prírode však vtedy nebolo veľa. Podľa opisu operenca nespoznal ani učiteľ na lesníckej škole, kde v tom čase študoval jeho starší brat.
„Tápal som, stále som o ňom rozprával, kreslil som ho do všetkých zošitov, z čoho zase neboli nadšení učitelia. Až keď som bol piatak, našiel som ho na zadnej strane časopisu Život. Zistil som, že sa volá murárik červenokrídly a žije v Tatrách,“ opisuje úspešné pátranie.
Tento poznatok ho ešte väčšmi navnadil. Rozmýšľal, ako je možné, že ho videl v krutej zime v Revúcach. Keďže už vedel, že ho treba hľadať v skalách, zamieril na Čierny Kameň, jeden z najkrajších vrchov Veľkej Fatry. Tam sa s ním opäť stretol.
„Tento vtáčik ma celkom pripútal k prírode,“ priznáva Saniga, ktorého dodnes neomrzeli perokresby murárika. Vytvoril ich už približne päťsto.
Foto – autorka
Postupne sa dozvedal, aký špecifický život má jeho obľúbený operenec. „V auguste sa so samičkou začnú nenávidieť, hoci by si mohli povedať, že vychovali tri mláďatá na Salatíne a od septembra do marca môžu ísť dovolenkovať na Spišský hrad alebo na Kľačno. Murárik je však jediný hmyzožravý vták, ktorý si aj v zime musí nájsť larvu alebo pavúka,“ približuje Saniga.
Keby na jednom mieste zimovali obaja, vyzbierali by si všetku dostupnú potravu a do Štedrého dňa by zomreli. Preto sa rozdelia, no po zime sa k sebe opäť vrátia.
„Keď toto spoznáte, uvedomíte si, aký je Boh veľký a my maličkí. Ak mu necháme priestor, aj nás môže viesť tak, ako murárika, a to by nás malo tešiť,“ zamýšľa sa zanietený prírodovedec.
Vtáčia záhrada priťahuje ľudí z rôznych častí sveta
Od zoznámenia s murárikom chcel mať vtáčiky stále pri sebe. Pred rodičovským domom preto urobil prvé kŕmidlo, vzápätí druhé. „Keď rodičia slabli a ja som bol mocnejší, pribudli ďalšie dve, a keď už otec celkom zoslabol, tak aj ostatné. Kedysi sme rodičov museli poslúchať,“ ozrejmuje, ako vznikala vtáčia záhrada, v ktorej je dnes šesťdesiat veľkých kŕmidiel a stotridsať vtáčích búdok.
Foto – autorka
Toto unikátne miesto už upútalo viacerých zvedavcov. Bežne sa stáva, že na dvor pána Sanigu niekto zavíta.
„V lete tu boli Kanaďania, v knihe návštev sú aj Japonci a Číňania. Prišli tiež návštevníci z Taiwanu, ktorým sa tu najviac páčila tma, pretože u nich na uliciach stále blikajú reklamy,“ rozpráva o vzácnych návštevách v záhrade, kde tiež pravidelne organizuje rôzne podujatia.
Stretnutia s medveďmi
Sanigov deň sa vždy začína prechádzkou, niekedy štartuje už o pol jednej nadránom. „Namiesto strečingu, mávam zoznámenie s prírodou a potešenie,“ objasňuje.
Nočný pobyt v lese ho nedesí, vraj sa viac bojí na hlavnej ceste, kde ho môže zraziť auto. „V horách, aj keď za tmy, a mnoho ráz v hmle, sa cítim najbezpečnejšie. Možno je vtedy so mnou aj medveď, ktorý sa tmy bojí a v mojej prítomnosti je mu lepšie,“ usmieva sa Saniga.
V prírode zažil aj dve kritické situácie, no priznáva, že si ich privodil sám. Keďže zvykne monitorovať brlohy medveďov, vybral sa raz v októbri jeden skontrolovať. Všetko nasvedčovalo tomu, že je opustený, no akonáhle doň zasvietil baterkou, vyrútila sa medvedica.
„Stihol som vyliezť na bučok, ktorý bol asi dvadsať metrov opodiaľ. Triasol som sa a medvedica zúrila. Nohy mi stŕpli tak, že som ich vôbec nevedel ovládať. Aj Miro Saniga, ktorý sa tvári ako majster sveta, sa v tej chvíli správal ako náhodný turista. Medvedica sa nakoniec vrátila k mladým a mne sa podarilo zliezť.“
Druhá nebezpečná situácia sa pritrafila, keď sa vracal z podujatia pre deti, ktoré organizovali vo Zvolene. Povedal si, že z Banskej Bystrice pôjde domov peši po lesnej ceste. Zrazu zbadal niekoľko metrov pred sebou medveďa. Nezľakol sa, práve naopak.
Rozhodol sa, že sa schová za strom a počká kým medveď prejde. Ten ho však zavetril a vyhodnotil, že je ohrozený. Skočil za ním do húštiny, na čo Saniga opäť vyliezol na neďaleký strom. Domov sa vrátil s roztrhanými nohavicami a bez topánky.
„Znova to však bola moja chyba. Medveď bol ďaleko, keď som si ho všimol. Keby som vtedy zatlieskal alebo zakričal, ťahal by preč,“ vysvetľuje.
Kam na dovolenku?
„Príroda je jedno veľké divadlo. To, čo napíše život, je to najkrajšie, najúsmevnejšie, niekedy aj vážne,“ hovorí Saniga, ktorý už mnohé príhody, aj od svojich priaznivcov, zozbieral do niekoľkých kníh.
Verí, že aj vďaka nim si čo najviac ľudí nájde cestu k prírode. „Mnohí si neuvedomujú, aké krásy máme hneď za humnami. Zaujíma nás viac Chorvátsko či dokonca Maledivy, ale my máme jeden veľký div, a tým je náš Liptov,“ uzatvára znalec nášho kraja.
Titulná fotografia – cas.sk
