Pri vzniku Československa boli aj Ružomberčania

Svedkami zlomových udalostiach pred 100 rokmi boli nielen Andrej Hlinka a Vavro Šrobár, ale aj Vladimír Makovický, Fedor Houdek, Ján Janček či Metod Matej Bella.

Koncom prvej svetovej vojny, v ktorej padlo takmer 260 Ružomberčanov a obyvateľov „ulíc“, opustil maďarský Czegléd známy ružomberský lekár Vavro Šrobár, rodák zo susednej Liskovej.

V predchádzajúcich týždňoch bol v Maďarsku internovaný za svoje vystúpenie na prvomájovej manifestácii v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde obhajoval požiadavku česko-slovenského sebaurčenia.

Keďže Šrobár mal cit pre spoločenské dianie a vedel byť v pravej chvíli na správnom mieste – ako ho minulý rok pre Ružomberský magazín charakterizoval historik Igor Strnisko – z Czeglédu sa urýchlene presunul do Prahy, kde sa schyľovalo k vyhláseniu samostatného Československa.

Liskovčan Šrobár je tak jediným Slovákom podpísaným pod Ohlasom Národného výboru československého, ktorým bola 28. októbra 1918 vyhlásená samostatná republika.

Ružomberčania v Martine

Dva dni po pražských udalostiach sa v Turčianskom Svätom Martine zišli dve stovky slovenských predstaviteľov, ktorí o aktuálnom dianí v Prahe ešte nič nevedeli. Počas zasadania v obchodnej sále Tatrabanky na návrh predsedu SNS Matúša Dulu, ktorý zhromaždenie zvolal, bola vytvorená 25-členná Slovenská národná rada (SNR) na čele s 12-členným výkonným výborom.

Za členov SNR aj výkonného výboru zvolili aj štyroch Ružomberčanov – katolíckeho farára Andreja Hlinku, evanjelického farára Metoda Mateja Bellu, finančníka Vladimíra Makovického a neprítomného Vavra Šrobára.

„Účastníkmi historického rokovania boli aj obchodník a národohospodár Fedor Houdek, továrnik Ján Janček st., Ján Krivoš, správca tlačiarne Lev Dušan Šulc a staviteľ Ján Burjan. Signatárom deklarácie sa stal aj katolícky kňaz Štefan Mnoheľ, ktorý vstúpil do povedomia verejnosti problematickým angažovaním sa v prospech slovenskej autonómie s podporou poľských hegemonistických síl usilujúcich sa o ovládnutie severného Slovenska,“ pripomína ďalších Ružomberčanov prítomných na stretnutí v Martine Monografia mesta Ružomberok.

Novovytvorená SNR následne prijala Deklaráciu slovenského národa, ktorej znenie navrhol evanjelický farár Samuel Zoch. Do histórie vstúpila ako Martinská deklarácia, ktorou sa Slováci prihlásili k spoločnému československému štátu.

O tom, že podobné rozhodnutie pred dvoma dňami urobili aj českí predstavitelia, sa martinskí deklaranti dozvedeli večer od Milana Hodžu, ktorý pricestoval z Budapešti.

Slovensko riadil Šrobár

Miestny odbor SNR v Ružomberku vznikol 3. novembra. Mal 23 členov a na jeho čele stál farár Andrej Hlinka. Aj keď neskôr pristupoval k fungovaniu Československa kriticky a stále dôraznejšie požadoval autonómiu Slovenska, práve on mal kľúčový podiel na tom, že spočiatku nerozhodní slovenskí predstavitelia povedali spoločnej republike „áno“.

„Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť,“ vyhlásil Hlinka ešte 24. mája 1918 počas schôdzky 25 významných slovenských politikov v Martine.

Asi 5-tisíc Ružomberčanov sa 17. novembra zišlo pred Mestským domom, kde vyhlásili, že jedinou zvrchovanou vládou je pre nich československá vláda, ktorej výkonným orgánom na Slovensku je SNR. Zároveň žiadali „vybudovať na území Slovákmi obývanom samostatný slovenský štát v rámci ľudovej republiky československých zemí“.

Vavro Šrobár (v strede) v roku 1919 v Bratislave. Foto – archív Igora Strniska

Mesiac nato zavítal do Ružomberka Vavro Šrobár, ktorého československá vláda medzičasom vymenovala za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Nadšene ho vítal aj Andrej Hlinka, no cesty oboch sa zanedlho rozišli.

„Hlinkovi prekážalo, že Šrobár si na ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska nepribral viac katolíkov. Prekážal mu aj ateizmus, ktorý razili české elity,“ uviedol pre Ružomberský magazín historik Peter Zmátlo z Katedry histórie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Napriek niektorým negatívnym javom je Zmátlo presvedčený, že Slováci boli v tom čase na českú inteligenciu odkázaní. „Niežeby na Slovensku neboli úradníci či učitelia, ale do veľkej miery boli buď maďarskej národnosti alebo boli pomaďarčení. Občianska spoločnosť bola v Čechách rozvinutá oveľa viac ako na Slovensku, keďže v rakúskej časti monarchie bola spoločenská atmosféra omnoho otvorenejšia ako v Uhorsku,“ vysvetlil historik Zmátlo.

Vojsko v Ružomberku

Ružomberku v prvých dňoch spoločnej republiky pomohlo aj to, že maďarských vojakov lokalizovaných v kasárňach v kaštieli sv. Žofie a v honvédskych kasárňach v Malom Políku, ktorí atakovali členov novovzniknutej Slovenskej národnej gardy, 17. decembra nahradil prápor Gardy slovenskej slobody z Uherského Hradišťa.

„Ružomberské vojenské sklady, kde sa v tom čase nachádzala výzbroj a výstroj pre 400 mužov, umožnili do 5. januára 1919 sformovať II. prápor medzitým ustanoveného Prvého pluku slovenskej slobody,“ uvádza Monografia mesta Ružomberok. Postupne tu vznikol aj III. a IV. prápor.

„Prvý pluk slovenskej slobody bol elitným dobrovoľníckym zväzkom rodiacej sa československej armády. Patril medzi jej najväčšie jednotky – v dobe vrcholného rozmachu početný pluk predstavoval 168 dôstojníkov a 3 124 vojakov. Tri z jeho štyroch práporov vznikli na pôde Ružomberka,“ zdôrazňujú autori mestskej monografie.

Po tom, čo v januári 1919 minister Šrobár rozpustil SNR a národné výbory, aby tým zabránil mocenskému dualizmu, sa ružomberským mešťanostom stal Ľudovít Labaj, neskorší senátor a minister. Práve on previedol Ružomberok prvými nepokojnými mesiacmi rodiaceho sa štátu.

Titulná fotografia – Ružomberskí dejatelia Metod Matej Bell, Vladimír Makovický, Andrej Hlinka, Ján Burjan a Ján Janček st. Zdroj – snk.sk 

Vyštudoval som dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium som absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, píšem pre internetový denník Postoj.sk a pre médiá komentujem dianie v cirkvi.