Pred dvadsiatimi rokmi Ružomberok druhý raz dobyl Európu

Bol štvrtok, 6. apríl 2000. Basketbalistky SCP Ružomberok v nervydrásajúcom stretnutí, v domácej Koniarni, po dvojnásobnom predĺžení, obhájili titul najlepšieho tímu na starom kontinente.

Po nečakanom triumfe v Brne, v apríli 1999, kedy Ruža po prvý raz získala titul klubového majstra Európy, prišiel pred novou sezónou za odmenu darček. V apríli 2000 bude maličké mesto na severe Slovenska hostiť turnaj veľkej štvorky ženskej basketbalovej Európskej ligy.

Sebavedomie zbierali aj s americkou reprezentáciou

„Usilovali sme o Final Four aj v predchádzajúcich ročníkoch. Ale veľmi sme v to ani nedúfali. Boli sme maličký klub, v malom meste a vedeli sme, že je potrebné kandidovať viac rokov, aby sa tá šanca zvýšila. Tu prišla tá zhoda okolností, že sme boli majstri Európy, a teda športovo sme si to zaslúžili,“ spomína dnes na pridelenie turnaja ešte pred začiatkom sezóny vtedajší generálny manažér klubu Jozef Smolek.

Malé, vtedy 70-tisícové Bourges uprostred regiónu Val de Loire vo Francúzsku a ešte menší, 30-tisícový Ružomberok na Liptove. Dve mestečká veľkej Európy, ktoré ovládali na prelome milénia ženský basketbal. Francúzky turnaj vyhrali v rokoch 1997 a 1998. Ružomberok v roku 1999. Bourges hostilo turnaj práve v roku 1998.

„Áno, patrili sme spolu s Bourges k dvom najlepším klubom v Európe. Pamätám si, že FIBA (pozn. red. Medzinárodná basketbalová federácia) vždy veľmi vysoko hodnotila úroveň našich euroligových zápasov, na čo vždy dozerali vyslaní komisári. Aj to mohlo zavážiť, že nám dali dôveru,” zamýšľa sa nad pridelením finálového turnaja J. Smolek.

„Bola povinnosť dostať sa do Final Four. Vtedy to nebolo ako teraz, že hostiteľom je niekto, kto sa dostal do najlepšej štvorky. Vtedy bolo miesto finále určené vopred. Mali sme záväzok postúpiť – lebo to bolo u nás, a preto, lebo sme boli obhajca,“ spomína si trénerka Natália Hejková.

Už v príprave na sezónu 1999/2000 mal Ružomberok vďaka svojmu renomé lukratívneho súpera. V novučičkej, už basketbalovej Koniarni sa predstavila reprezentácia USA. Ruža prehrala 67:75. Pred vypredanou halou nepredala kožu najlepšiemu reprezentačnému tímu na svete lacno, píšu autori publikácie 80 rokov basketbalu v Ružomberku.

„Naša trénovanosť bola na nesmierne vysokej úrovni. Cieľom bolo hrať rýchlo, agresívne, precízne v obrane s prechodom do rýchlych protiútokov a zakončením v čo najkratšej dobe. K tomu treba enormnú kondíciu a odolnosť. V basketbale často rozhodujú posledné minúty alebo aj sekundy. Komu sa od únavy trasú ruky, nemôže trafiť do koša,“ načrtol prednosti i zbrane slávnej ružomberskej éry Jozef Smolek. Prízvukuje, že od začiatku dbali o veľké sebavedomie dievčat. Nie falošné, ale podložené ťažkými zápasmi a zvládnutím náročných herných situácií. Už na olympiáde v Barcelone 1992 hrali za Českoslovenko tri Ružomberčanky.

Cesta do finále

V základnej časti Euroligy 1999/2000 si Ruža dvakrát poradila s izraelským Ramat Hasharon, slovinskou Ježicou Ľubľana, maďarskou Gysev Ringa Šoproň, nemeckým Wuppertalom aj španielskym Vigom. Jednu výhru a prehru zaznamenala už v základnej skupine s veľkým francúzskym rivalom CJM Bourges. No a dvakrát dostalo Ružu na kolená talianske Como. Práve to zdolal SCP sezónu predtým v brnianskom finále v hale na Kráľovom poli.

„Bolo dôležité, aby sme obsadili v osemčlennej skupine prvú alebo druhú priečku. To automaticky garantovalo vo štvrťfinále rozhodujúci tretí zápas, ak by naň došlo, na domácej palubovke. Bola to veľká výhoda,“ vysvetľuje dôležitosť skupinových bojov Smolek. Našťastie, napriek tomu, že Como vtedajšieho európskeho šampióna dvakrát zdolalo, našlo iných premožiteľov, čo Ružomberok udržalo na 2. priečke.

„Narazili sme na francúzske Valenciennes. Ono sa to nezdá, ale dva roky predtým sme práve cez nich nepostúpili do Final Four, takže to nebolo také jednoznačné a jednoduché, dostať sa do najlepšej štvorky,“ vysvetlila športové pomery kapitánka vtedajších „žabiek“ Iveta Bieliková.

A skutočne. Vo štvrťfinále SCP Ružomberok zvíťazil 2:1 na zápasy. Vo Francúzsku prehral. Tretí rozhodujúci domáci zápas sa ukázal ako kľúčový.

Klubové majsterky Európy z roku 2000. Zdroj foto – 80 rokov basketbalu v Ružomberku.

Iba víťazstvo

Ružomberské Final Four bolo pre klub už piatym za osem rokov. V rokoch 1993, 1996 a 1997 však Ruža neprešla prvým, semifinálovým zápasom. V roku 1999 senzačne v Brne vyhrala prvý titul. To však ešte nikto nečakal. Teraz, pod Čebraťom, na Poľnej ulici, si nikto nepripúšťal nič iné, len víťazstvo.

„Tomu sa nedalo predísť. Ten tlak od médií, rodiny, známych, to by sme sa museli zbaliť a odísť na mesiac, aby sme sa mu vyhli. Mali sme skúsenosť z predošlého roka. A tím už bol dosť psychicky odolný. A myslím si, že aj my, ako realizačný tím sme k tomu prispeli. Nedávali sme nijako najavo, že sme nervózni, a to dievčatám tiež určite pomohlo,“ smeje sa dnes Natália Hejková pri dvadsaťročných spomienkach.

„V Ružomberku sa nič také, ako skrývanie, nedalo realizovať. Nemohli sme odísť s družstvom do iného prostredia, lebo sme pripravovali celý turnaj. Vtedy väčšia polovica družstva pomáha s prípravami a organizáciou. Dievčatá chodili pomedzi ľudí, a tí sa, samozrejme, pýtali, povzbudzovali, oslovovali. Nedalo sa tomu zabrániť. Boli sme si toho vedomí, ale zároveň aj bezbranní,“ spomína si Smolek.

„Zvyčajne sme napríklad triedili lístky alebo podobné ľahšie práce. Smolek nás takto vždy zapriahol do práce pre klub, aby sme s ním žili a prišli aj na iné myšlienky. Samozrejme, vždy tak, aby neohrozil tú športovú časť prípravy na zápasy,“ konkretizuje Iveta Bieliková, ako taká pomoc hráčiek pri organizovaní vyzerala.

Ružomberok v semifinále zdolal nováčika vo Final Four Gambrinus Žabovřesky Brno. V zápase dlho presvedčivo viedol. No v 2. polčase aj prehrával. V posledných piatich minútach sa vyfaulovali ukrajinská legionárka Marenčíková aj Bieliková. Dve hráčky, medzi nimi kapitánka. To sa tímu takmer nestávalo. Nie v tak dôležitých zápasoch.

„To sme museli hrať hrozne, keď sme sa takto vyfaulovali,“ smeje sa dnes pri pohľade na štatistiku legendárna kapitánka s číslom 4. „Veľmi dobre nás ale nahradili mladé dievčatá a dotiahli to do víťazného konca. Bol to tímový výkon. Dievčatá, ktoré hrali menej, tak vedeli zobrať zodpovednosť, vedeli, čo majú hrať, boli sebavedomé a zvládli to. A to bolo práve vďaka tej príprave, tréningu a programu, kde každý dostal šancu už v príprave a aj v ťažkých zápasoch,“ vraví Iveta Bieliková.

197 cm vysoká moldavská pivotka Natália Sviščovová bola hviezdou finále. Zdroj – reprofoto Denník Šport/Štartfoto.

Finále, ktoré nevymyslíš

Koniareň zažila veľa veľkých, emotívnych, dramatických aj víťazných zápasov, po ktorých sa športovým dušiam zaiste tlačili do očí slzy. Nemusíme chodiť ďaleko. Ponúkla ich aj aktuálna, už nedokončená sezóna. Ale najväčší je vždy len jeden. Pre Ružomberok už 20 rokov tento!

„Bola to obrovitá ťarcha. Bolo to najťažšie Final Four, aké som z tých šiestich počas kariéry zažila. Ľudia boli plní očakávania. Túžili, čakali, boli presvedčení, že sa to znova podarí. To bol neskutočný tlak. Deň voľna počas turnaja, keď sme čakali na finále, to bolo ťažké zvládnuť, udržať to napätie, ktoré človek nazbiera. Asi každému z nás sa uľavilo, keď ten zápas už konečne začal,“ otvára svoje pocity, dojmy a zážitky Iveta Bieliková.

„Nemali sme šancu uspokojiť všetkých záujemcov o stretnutie. Preto sme urobili v tom priestore, kde je teraz pizzeria Concordia veľkoplošnú obrazovku, kde to bolo enormne zaplnené. Tam pozerali televízny prenos,“ spomína si Smolek.

Vypredaná Koniareň sledovala drámu, ktorá nechcela skončiť. Iveta Bieliková prvou a jedinou trojkou v zápase pätnásť sekúnd pred koncom riadneho hracieho času vyrovnala na 52:52, čím posunula zápas do predĺženia.

„Jediné, čo si pamätám, že keď padla tá trojka, tí ľudia akoby vyleteli. Bol to ako gejzír šťastia a radosti, to bola neskutočná eufória z toho koša,“ vybavuje si dnes moment, ktorý udržal Ružomberok v hre.

„Mala som aj iné dôležité koše, ale toto bolo finále Európskej ligy, úplný vrchol, kam to môžete v klubovej kariére dotiahnuť. Ale bol to stále len udržiavací kôš, síce v tom momente hodný zlata,“ odpovedá I. Bieliková na výzvu zamyslieť sa nad jeho dôležitosťou.

„Naša odolnosť a sebadôvera zohrali veľkú úlohu. Také dramatické finále v histórii Euroligy nebolo. A možno ani nebude. Pamätám si z finále na situáciu, keď som chcela zasiahnuť do obrany, ale dievčatá ma presvedčili, že ony to ubránia. A ubránili,“ smeje sa dnes Natália Hejková na jednom z detailov, ktoré skladali mozaiku basketbalovej nesmrteľnosti.

Aj prvé predĺženie dopadlo nerozhodne. Bola to opäť Bieliková, kto dvomi šestkami vyrovnával na 59:59 a zosunul Ružu druhý raz z hrobárovej lopaty.

„Vnímala som to stále tak, že ideme vyhrať. Tam nebol počas zápasu stres alebo strach či nejaká neistota, že čo ak nevyhráme. Jednoducho sme tomu verili, akoby to bola jasné, že to môže dopadnúť len dobre. Išli sme si to užiť,“ spomína si na dramatické momenty Martina Vrťová, za slobodna Godályová.

Veľkou hrdinkou stretnutia bola Moldavčanka Natália Sviščovová, autorka 27 bodov a deviatich doskokov v zápase. V závere druhého predĺženia zbierala fauly a premieňala jednu šestku za druhou, vybudovala vďaka tomu trojbodový náskok, ktorý žabky už z rúk nepustili.

Druhý Euroligový titul bol doma.

Natália Hejková oslavuje v Koniarni. Zdroj – reprofoto Dennik Šport/TASR/Jozef Ďurník.

Dnes je to 20 rokov odkedy basketbalistky dobyli Európu

Stratený pohár aj rozbitá váza

Tlak, ktorý bol, zrazu povolil. Koniarňou vytryskli veľké oslavy. Organizátori museli zároveň pripraviť všetko na záverečný ceremoniál a vyznamenanie najlepších.

„Pri oceňovaní dáva FIBA hlavný, 25 kilový putovný pohár, ale ten odovzdáva len na tú chvíľu dekorovania. Víťaznému tímu zostáva menšia, 15 kilogramová replika. Oba poháre mali byť pripravené na stolíku na odovzdanie, keď zrazu ten menší pohár chýbal. My sme presne taký istý mali vo vitríne z predchádzajúceho roka. No a jeden funkcionár, ktorý bol za to v tom momente zodpovedný si myslel, že tento pohár niekto vyniesol na ten stolík, tak ho kázal odložiť do kancelárie a zamknúť. Ceremoniál sa nemohol začať, kým sme nenašli toho človeka, aby ho odomkol a pohár znova doniesol,“ vybavuje si na dramatické chvíle aj po skončení zápasu a turnaja Jozef Smolek.

Šťastný koniec mal aj príbeh rozbitej vázy Natálie Hejkovej.

„Nechali sme vyrobiť vázy, do ktorých sa vkladala krištáľová basketbalová lopta. Mali sme ich presne, pre každého člena tímu jednu. Bola to spomienka na toto Final Four. Dielo akademického maliara Jána Kudličku,“ začína rozprávanie druhého príbehu z osláv J. Smolek.

„Podpredseda vlády Ľubomír Fogaš nás prišiel dekorovať, a keďže som už mala plné ruky, položila som tú vázu na zem. Hovorím mu, aby dal pozor, že je tam váza. Povedal, že dá a v tom do nej kopol a rozbil ju,“ hovorí opäť so smiechom, ako prišla o pamiatku na finále Natália Hejková. Našťastie, v sklárňach v Lednických Rovniach jej potom vyrobili rovnakú náhradu.

Iveta Bieliková strihá sieťku na znak víťazstva. Zdroj foto – 80 rokov basketbalu v Ružomberku.

Domáce Slovenky, fenomén diváci a veľké srdcia

Srdce tímu, túžba vyhrať, sebadôvera a snaha dať darček fantastickým ľuďom. Tak opisuje Natália Hejková hlavné dôvody a silu, ktorá poháňala družstvo za víťazstvom.

„Atmosféra na Eurolige bola v Koniarni vždy. A aj keď bol zápas väčšinou v televízii, tak ľudia chodili do haly kvôli tej atmosfére z celého Slovenska. Fanúšikovia boli od ďalekého východu po krajný západ. Bol to fenomén a bolo to úžasné,“ hovorí dnes trénerka niekoľkonásobného českého majstra USK Praha, držiteľka piatich euroligových titulov a členka Siene slávy FIBA Natália Hejková.

„Atmosféra bola úžasná. Ale to v každom zápase Euroligy. To mi zostalo v pamäti, čo všetko dokázali vytvoriť fanúšikovia. V tej hale to žilo,“ potvrdzuje Martina Vrťová.

„V tíme boli všetko Slovenky a iba dve zahraničné hráčky. To isté platilo v celej Eurolige, maximum boli dve zahraničné hráčky v tíme. Najlepšie hráčky zo Slovenska boli u nás v klube. Dnes si to ľudia už ani nevedia predstaviť, ale tú súdržnosť a podporu zo strany fanúšikov vidím v tom. Oni sa chodili dívať na domáce dievčatá. Výchova hráčiek bola na ďaleko lepšej úrovni, ako je dnes,“ opisuje ďalší z dôvodov, prečo Ružomberok vyhral, patril k najlepším a ľudí šport tak veľmi bavil.

„Zdôrazňujem, že to nepadlo z neba na zem. Ani sa to nestalo náhodne. Najdôležitejšie, najkrajšie a aj najťažšie bolo, že sme disponovali kádrom, kde boli hráčky z Ružomberka, blízkeho okolia alebo hráčky, ktoré tu prišli vo veľmi mladom veku a dochovali sme si ich na špičkovú európsku úroveň. Vždy sme mali len dve cudzinky – zväčša podkošové, vysoké, lebo u nás sa také nerodili. To je cenné, a to aj zapríčinilo, že tá identita hráčok a fanúšikov bola jasná. Obmena bola minimálna, čo umožňovalo súhru a zvyšovanie kvality,“ dopĺňa vysvetlenie Jozef Smolek.

Oslavy (zatiaľ) nebudú

Generálny manažér pri rozhovore o apríli 2000 menuje aj ľudí, bez ktorých by celé podujatie nebolo možné zorganizovať. Hovorí o organizátoroch, často nadšencoch, pomocníkoch, ktorí prispeli k zdarnému organizačnému priebehu Final Four. Aj z ich pracovného nasadenia a túžby byť pritom vyplýval tlak a snaha dievčat, splniť im prianie a obdarovať ich slastným pocitom víťazstva.

„Výrazne nám však pomohlo mesto s vtedajším primátorom Jurajom Čechom a, samozrejme, vtedajšie SCP, ktoré prostredníctvom majiteľa Milana Fiľa dalo extra dotáciu, nad rámec rozpočtu klubu, na organizovanie Final Four,“ vysvetľuje Smolek.

Práve dnes, 6. apríla 2020 je to 20 rokov, odkedy Ružomberok po druhýkrát dosiahol nateraz najväčší slovenský, kolektívny, klubový úspech na medzinárodnej scéne. Ani takéto označenie však zatiaľ nevyvolalo nijakú verejnú potrebu pripomenúť si ho. Korona kríza nie je výhovorka, pretože ani pred ňou nebolo nič v pláne.

„Mesto za tie roky nevyužilo tieto úspechy na dostatočnú propagáciu a reklamu. Keď už nie v zahraničí, aspoň na Slovensku. Nepodarilo sa to ani teraz. Myslím si, že nemáme v Ružomberku zase až toľko vecí, ktorými by sme sa mohli aj medzinárodne chváliť. A to, čo môžeme, nevyužijeme. Nejde o glorifikáciu. Ide o skutočnosť, že sme nevyužili potenciál, ktorý tieto roky priniesli – pre Slovensko, Ružomberok a samotný klub obzvlášť,“ myslí si Jozef Smolek.

„To je pre mňa nepochopiteľné. Nie je to dobrá vizitka klubu. Myslím, že v prvom rade by mali byť iniciátormi klub a mesto. Medzi dievčatami sa objavili také nápady, že stretnutie si zorganizujeme samy, keďže tu v Ružomberku sa nikto k tomu nemá,“ odvetila na poznámku o oslavách Iveta Bieliková.

„Som rada, že si to pripomínajú aspoň médiá. Dva triumfy Ružomberka, to je niečo výnimočné, fantastické. Určite je škoda, že sa to nejako nepripomenie, ale ťažko povedať. Vždy je to o ľuďoch,“ uzatvára z Prahy Natália Hejková.

Európska liga 1999/2000

Tabuľka základnej A – skupiny. Zdroj – fiba.basketball

 

Tabuľka základnej B – skupiny. Zdroj – fiba.basketball

ŠTVRŤFINÁLE

SCP Ružomberok – UV Valenciennes Olympic 72:65, 62:63, 78:49, na zápasy 2:1.

CJM Bourges – VSK Pécs 53:60, 49:44, 52:41, na zápasy 2:1.

BK Gambrinus Brno – Gysev Ringa Šoproň 81:66, 67:74, 76:43, na zápasy 2:1.

Dinamo Moskva – SG Pool Como 76:64, 66:78, 66:61, na zápasy 2:1.

 

FINAL FOUR 4. – 6. apríla 2000, RUŽOMBEROK

Semifinále, 4. apríla

CJM Bourges Basket – WBC Dynamo Moskva 58:55 (27:17)

SCP Ružomberok – Gambrinus Brno 63:55 (35:30)

SCP: Sviščovová 14, Bieliková 10, Kováčová a Marenčíková 9, Kuklová 8, Godályová 7, Žirková 6

O 3. miesto, 6. apríla

WBC Dynamo Moskva – Gambrinus Brno 66:76 (40:27)

Finále, 6. apríla 2000

CJM Bourges Basket – SCP Ružomberok 64:67 pp (27:31, 52:52, 59:59)

SCP: Sviščovová 27, Marenčíková 12, Bieliková 10, Žirková 8, Kováčová 6, Godályová 4 (Kuklová 0, Hiráková 0)

O Euroligový titul v roku 2000 sa aspoň jedným zápasom pričinili:

Iveta Bieliková, Daniela Číkošová, Slávka Frniaková, Andrea Kuklová, Renáta Hiráková, Martina Godályová, Elena Marenčíková (Ukr.), Alena Kováčová, Zuzana Žirková, Natália Sviščovová (Mold.), Silvia Janoštinová Beduová. Trénerka: Natália Hejková.

Spoločná fotografia po víťazstve v roku 2000. Zdroj – reprofoto Denník Šport/ TASR/ Pavel Neubauer

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.