Nových Kuciakov potrebujeme vo všetkých mestách a obciach. Aj v Ružomberku.
Guľka do hlavy a srdca Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej znamenajú, že rok 2018 sa – rovnako ako iné osmičkové roky – zapíše do dejín našej krajiny.
Nebola ta obyčajná vražda. Bola to chladná poprava. Pokus zahubiť pravdu.
Pravdu o tom, v akom stave je naša krajina. Pravdu o prepojení tých, ktorí nám vládnu, s tými, ktorí nás okrádajú. Pravdu o ľuďoch, pre ktorých sú peniaze vzácnejšie ako ľudský život.
Slovensko najprv prekvapene stíchlo, aby vzápätí v uliciach pozdvihlo svoj hlas, že chce byť slušnou krajinou.
Chápadlá chobotnice, ktorú odhalil prenikavý dôvtip Jána Kuciaka, nesiahajú len na vrchné priečky politiky, ale aj na župné, okresné, mestské a obecné poschodia.
Vo všetkých kútoch Slovenska žijú tisíce slušných obyvateľov, policajtov, podnikateľov, sudcov či starostov. Ale rovnako sa všade nachádzajú aj takí, ktorí rečami o spoločnom dobre zakrývajú svoje zištné záujmy.
Aj preto potrebujeme Kuciakov nielen v bratislavských newsroomoch, ale tiež v malých redakciách regionálnych a lokálnych médií. Lebo korupčné prepojenie starostu a nečestných podnikateľov v Hornej Dolnej bude len ťažko odhalené z druhého konca republiky. Odhaliť a zastaviť to musia miestni – novinári, blogeri, aktivisti, jednoducho, slušní ľudia.
Ľahké to však nebude. Aj my v Ružomberskom magazíne sme počas našej krátkej existencie už museli čeliť rôznym tlakom a zastrašovaniu. Takéto konanie má ale často presne opačný efekt.
V rozhovore, ktorý nájdete v tomto čísle, ho popísal Ružomberčan Tomáš Kyseľ, ktorý bol novinárskym kolegom zavraždeného Jána Kuciaka: po prirodzených počiatočných obavách vás naplní nové odhodlanie nepoľaviť a pokračovať vo svojej práci.
Bremeno boja za pravdu však nemôže zostať len na pleciach niekoľkých. Vzájomne sa potrebujeme. Slovensko a Ružomberok budú lepšie len vtedy, keď za slušnosť nebudeme iba na námestiach, ale aj v každodennom živote.
Foto – Tomáš Mlynárik
