Možno áno, nakoniec podnetov ku estetizácii životného prostredia je v meste dosť.
Po mojom 55-tom blogu v Ružomberskom magazíne, som dostal od niektorých Ružomberčanov na moju adresu aj takéto vety:
„A čo tak zamyslieť sa nad spustnutými objektmi a priestormi mesta! Možno že by bolo zaujímavé vyprovokovať poslancov k takémuto riešeniu: Každý súkromný priestor alebo objekt ktorý získal súkromník od mesta (napr. parkovisko pri Poliklinike, zdevastovaný objekt „Auparku“, Žofia, či iné, by mal byť podľa VZN zaťažený pokutami, pokiaľ sa o neho vlastník starať nebude a nebude ho udržiavať v náležitom poriadku. Mal by byť zaťažený pokutami a pokuty vypočítať tak, aby sa toho pozemku radšej zbavil. Alternatívne takýto vlastník by mal možnosť odpredať ho späť mestu za cenu za akú ho kúpil, plus priemerný úrok za roky ktoré ho mal v držbe. A to preto, aby nenariekal, že bol okradnutý. Keby sa toto právne ošetrilo, možno by to išlo a mesto by vyriešilo to hrozné množstvo hnusných a zanedbaných miest o ktoré sa nikto nestará.“
Skutočne zaujímavý názor občana, bohužiaľ, však v meste neexistuje akýsi štandardný etalón predstavy, vizualizácie či čistoty nehnuteľného majetku, ako by taký objekt mal vyzerať. A to tobôž nie, keď je v stave právneho vákua. Medzi ľuďmi alebo subjektmi (má dať a dal) však existuje aj iný prístup k veci, teda jednoducho povedané ekologické a právne vedomie, teda upratať si po sebe.
To iné vedomie – „represívne“ je nadmieru aktívne vtedy, keď treba vybrať pokutu za parkovanie. A stačí, aby ste ponáhľajúcemu sa rodinnému príslušníkovi odviezli a odniesli ťažký kufor ku železničnému perónu a o 5 minút sa vrátili späť k autu na parkovisko, aby ste odtiaľ naštartovaním auta ihneď odišli. Ak ste zabudli na to, čo máte urobiť najskôr, potom sa pritrafí, že dostanete pokutu, ak si nezabezpečíte parkovací lístok (čas beží a vlak vášmu príbuznému možno ujde) čo je nakoniec správne, veď Mestská polícia si plní len svoje povinnosti (a aj voči domácemu Ružomberčanovi).
Vráťme sa späť k téme, možno už otrepanej o poriadku, (keď sa aj pár členov OZ Ružomberok chystá koncom marca uskutočniť upratovaciu brigádu na autobusovom nádraží mesta (pozrite www.ozruzombercan.sk).
V čase ružomberskej jari 2019 by bolo potrebné pozametať dlhé parkoviská najjužnejších ulíc mesta, kde kefa technických služieb mesta už niekoľko rokov neúradovala. Samozrejme, s odtiahnutím áut po vyhlásenú dobu upratovania. To musí dostať do krvi svoje auto parkujúci občan mesta a príslušná komisia mesta pre tento účel zriadená, a cyklicky takúto operáciu aspoň raz za rok uskutočňovať. Nezametať každý týždeň to, čo je už do nemoty čisté do omrzenia okolo parku Š. Hýroša, ale s mechanizmami zájsť do okrajových častí parkovísk mesta.
Osekať konáre ihličnanov zasahujúcich do parkovacích priestorov ulíc produkujúcich živicu padajúcu na sklá motorových vozidiel. Prinajhoršom cez orgány životného prostredia mesta vyzvať majiteľov takýchto stromov, aby si po sebe (aj na cudzom objekte za záhradou) aspoň raz za dva týždne spady ihličí a bombardujúcich šišiek poupratovali.
V čase zvýšenej prašnosti mesta a zápachom, ktorý sa stal hracou kartou mediálne bojujúcich strán a mestských tlačovín o víťazstvo nad ich likvidáciou, sa stačí pozrieť do južných ciest mesta. Pred prvou signálnou križovatkou z prichádzajúceho juhu pred Kauflandom je „čílsky” dvoj či trojročný 70 metrový ostrov prachového sedimentu. A koľko je ešte takých v meste.
Pri zašrafovaných trojuholníkoch v tesnej blízkosti brzdiacich plne naložených náklaďákov s kmeňmi drevnej guľatiny vidíte, ako sa ten prach víri a valí nad mestom. Rovnako špinavé krajnice Bystrickej cesty k jeho estetizácii neprispievajú. Navyše, keď pri nej sa už stavia a „trávnik“ medzi chodníkom a cestou hýzdia kolesá ťažkých mechanizmov.
Nadišiel čas aby sa prebral z letargie polomŕtvy mestský úradnícky pavúk, našiel peniaze, ochotu urobiť mesto krajším a čistejším, a adresne oslovil ľudí spolupracovať. A našiel aj pomoc štátu, VÚC-ky a inak zmýšľajúcich občanov mesta ako to urobiť.
Hlavne však – neprichádzať poväčšine s odpoveďou: „to nejde, my za to nemôžeme, my ho (ich) nedonútime, je to súkromný majetok, mestu to nepatrí …”.
