Pre nás ich Pán Boh nestvoril. Na hubách len pytliačime

Kristína Urbanová je profesionála mykologička. Huby vyštudovala a venuje sa im celý život. Okrem vyučovania na Katedre biológie Katolíckej univerzity vedie od septembra na škole aj verejnú mykologickú poradňu.

Fotiek plných košíkov a šťastných zberačov sú plné médiá i sociálne siete. Vraj je to dobrý rok. Huby rastú ako po daždi, nájde ich aj ten, čo nehľadá.

Chutná muchotrávka

„To je mýtus,“ odvetí rázne mykologička Urbanová a pritom sa zasmeje. „Huby nikdy nerastú len preto, že je teplo a práve napršalo,“ vysvetľuje, zatiaľ čo sa pustí do kríkov vo vysokej tráve. Normálne ich obídete, veď kto by tam lozil, ale hubár vraj musí ísť práve tam, kde rastú.

„A ako je to s tým dažďom,“ zaznie otázka z bezpečnej vzdialenosti. Pre túto taktiku je košík autora po asi hodinovej prechádzke lesom bezpečne ľahký, rozumej – prázdny.

„Huby potrebujú správny čas, obdobie výskytu, vlhkosť ovzdušia, lokalitu s kvalitnou skladbou drevín. Najlepšie nenarušený zmiešaný les. A určite nevyrastú z večera do rána, ako sa traduje. Potrebujú aspoň deň, dva. Skúsení hubári si vo svojich utajených lokalitách rastúci hríb neraz nechajú, lebo vedia, že zajtra bude väčší,“ vysvetľuj externá spolupracovníčka Katedry biológie na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Z húb číta, ako keby bolo na nich niečo napísané. Pozrie a vidí. Hovorí o „horčiakoch“, ktoré si ľudia mýlia a jedia. Zhorkne im však celé jedlo. Naopak, prekvapuje informáciou o chutných muchotrávkach.

„Golierik muchotrávky červenkastej je ryhovaný, to znamená, že ide o jedlú, výbornú hubu. Ak je rovný, je jedovatá,“ vysvetlí a v tom momente prevládne pocit, že okrem striedania dňa a noci nemôže byť na svete nič samozrejmejšie.

Národný šport

Sebavedomie hubárskeho panica vzápätí narastie. „Nikto nepozná všetky huby. To sa jednoducho nedá. Môže ich vedieť zaradiť do rodu: to je plávka, toto rýdzik. Ale v rámci rodu môže byť aj tristo druhov. A tam sa už treba zamyslieť, porovnať. Ak treba, pod mikroskopom pozorujeme vysypaný výtrus. Každý druh má špecifickú veľkosť, farbu a tvar výtrusu. Tak sa dajú huby rozpoznať.“

Presnému počtu druhov sa bráni. Napokon povie, že ich je možno aj 1,5 milióna, ale aj tak stále všetky nepoznáme.

„Huby sú len plody väčších organizmov skrytých pod zemou. Tam je telo huby. Často to voláme podhubie, ale je to huba. Keď sú vhodné podmienky, tak rodí – má plody. Keď podmienky nie sú, tak nemusí vyrásť nič. Z jedného organizmu rastie len jeden druh. Plesne sú tiež huby, ale nemajú plody,“ odpovedá mykologička, zatiaľ čo prihadzuje do košíka jeden úlovok za druhým.

V lese ich je dnes naozaj neúrekom. Lenže ten je červivý, tamten jedovatý, ten pod stromom sa nezbiera, a to, čo by už-už mohlo pribudnúť do prázdneho redakčného košíka, je vraj zase staré. Nikto ten hríb včas nenašiel. A vraj hubačka je zábava.

Žltá a červená v lese je podľa mykologičky varovný signál aj pri hubách. Foto – autor.

„Je to národný šport. Česi a Slováci chodia na huby húfne, ale aj od nás ďalej na východ. V západnej Európe sa dali už len na pestované,“ odvetí zaháňajúc sklamanie príležitostného hubárskeho partnera.

„Prečo ich zbierajú? Huby majú vlákninu, vitamíny, bielkoviny, cukry a množstvo špecifických mikroprvkov, ktoré nenájdeme ani v ovocí ani v zelenine. Ale toto ľudia neriešia. Zbierajú ich najmä pre špecifickú chuť a vôňu. A tiež pre prechádzky v lese,“ analyzuje odborníčka.

„Pre nás ich aj tak Boh nestvoril. Na hubách len pytliačime,“ povie vážnym hlasom, zatiaľ čo jej košík začína byť nechutne plný. Aspoň pri myšlienke následného čistenia.

„To nemám rada ani ja. Raz som bola aj s deťmi, na chvíľu som si sadla a postavila som sa, až keď sme odchádzali. Len behali a nosili. Stodeväť sme ich vtedy doniesli domov. Všetky som na mieste počistila, ale vôbec som si ten výlet neužila,“ priblíži, aká je realita hubárov.

„A pre koho ich teda Pán stvoril?“

„Pre slimáky, veveričky, srnky, myši, lesnú zver. Rozpoznaných je aj zhruba 70 druhov hmyzu, ktoré kladú vajíčka len do húb. Ich životný cyklus sa deje v hubách,“ poučí mykologička a vzbudí nečakanú hrdosť na prázdny košík v rukách. Na počet húb bez hmyzu dnes určite vyhrám.

Najlepšie sú všetky

Huby rastú krátko na jar – májovky a tak. Počas horúčav je útlm a znovu prichádzajú až koncom leta a na jeseň. Sezóna trvá až do prvých nočných mrazov.

„Hubár musí poznať kalendár výskytu. Rovnako tak vie, ktoré chce zbierať a ktoré nie,“ zaujme informáciou, že ani tie jedlé sa nezbierajú všetky.

„Niekto rád varí polievku len z plávok. Iný chce iba kozáky, ďalší suchohríby alebo modráky. Preto sa nedá povedať, ktorá huba je najlepšia a najvhodnejšia na varenie a prípravu. Každému podľa chuti,“ vysvetľuje Kristína Urbanová.

Čuduje sa však, že ľudia nepoznajú či neuznávajú niektoré naozaj „zázračné“ účinky húb. „Napríklad hlivy a šampiňóny majú protirakovinové účinky. Takisto extrakt zo spomínaného horkáča alias podhríbu žlčového. Alebo uchovec bazový. Ten je výborný na prípravu a chuťovo rovnaký ako tie čierne čínske huby z dovozu, ale málokto o tom vie,“ prezradí mykologička.

Zaujímajú nás aj tie nedopovedané hubárske legendy. Vraj rastú lepšie, ak je spln. Strieborná lyžička sčernie pri jedovatých hubách alebo ak je hríb ožratý od zvierat, určite je jedlý.

„Vplyv splnu sa vedecky zatiaľ nepodarilo dokázať. To s lyžičkou je mýtus, rovnako tak s obžratými hubami. Pre zvieratá nie sú huby jedovaté, nikdy sa toho nedržte,“ ozrejmí mykologička, za ktorou aj vo voľnom čase chodia susedia, aby im prebrala košík s hubami.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 9/2019.

Foto – autor.

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.