Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Minule som vydal knihu Iba tak (pre bezbožníkov). Názov bol viac-menej marketingový, smerujúci k tomu, aby po nej siahli jedni aj druhí: veriaci kvôli domnienke, či neponúkam podnety, ako by mohli účinnejšie prehlbovať svoju vieru, ateisti zo zvedavosti, sami seba vopred skalopevne uisťujúci, že tých pár krátkych príbehov ich určite neobráti.
Texty, už predtým publikované, som vybral rôzne. Viaceré sa nesú na humornej vlne. Prvý príbeh je o tom, ako sme, dvanásťroční miništranti, naliali pred pohrebom do svätenej vody atramentu a pokropené tetky mali potom namodro bodkované tváre a sviatočné šatky.
K napísaniu a výberu textov do knižky ma inšpirovalo konanie a slová pápeža Františka o tom, že viera v Boha sa šíri hlavne cez lásku k ľuďom, cez úsmev a spontánnu radosť z Pánovej existencie. Čiže nie cez útrpne vystrúhané ksichty. Z takých mám vždy dojem, že ich nositelia vieru nežijú, len sa ju na svoj spôsob, tak ako ju chápu, tvária. Aby všetci videli, akí sú oni zbožní.
Lenže Pán stvoril predsa všetkých pre radosť svoju i našu. Aby sa ľudstvo radovalo z Jeho darov. Veď aj v Biblii sa píše, že človek, ktorý nemá zmysel pre humor, je ďaleko od Hory blahoslavenstiev.
Viaceré texty reagujú na praktický život, upozorňujú na to, čo systematicky devastuje človeka, postupne ho ohlupuje a znekultúrňuje, vytvára z neho obeť konzumu a neserióznej politiky neserióznych politikov.
Ďalšie podávajú svedectvo o Božej prítomnosti všade naokolo – mnoho ráz je veľmi zreteľná, týči sa ako varujúci prst, alebo nás jednoducho s láskou pohládza.
Príbehy nechcú poúčať, chcú iba podčiarknuť pripomínajúce odkazy Boha zapísané v denníku ľudskej duše. Knižka a jej obsah nie je určený vyslovene pre ateistov. Môže po nej siahnuť naozaj hocikto.
Ináč, potichu som tušil, že sa o knihu budú zaujímať i poniektorí farári…
A tak aj bolo…
Ilustračné foto – Andrej Lojan
