O zahusťovaní krvi časticami PM 2,5
Koncom februára Galéria Ľudovíta Fullu v spolupráci s Fotobežkou zorganizovali veľmi zaujímavé a poučné stretnutie LEP o ovzduší v Ružomberku. Žiaľ, ako zbytočné strašenie mi pripadal úvodný obrázok mračien čistej destilovanej vody z výdychov sušiacich častí papierenských strojov v Mondi. Na stretnutí sa zúčastnili nielen renomovaní odborníci z oblasti životného prostredia ale aj ekologickí aktivisti. V priebehu debaty som sa dozvedel viacero zaujímavých, podnetných, pre mňa dovtedy neznámych faktov z tejto oblasti. Stretnutie naisto splnilo účel, informovať verejnosť o problematike ŽP v Ružomberku.
Zo stoličky ma však zdvihla poznámka pracovníka SHMÚ o údajnom zahusťovaní krvi čiastočkami polietavého prachu PM 2,5. Výrok som považoval za náhly úlet a nereagoval som naň. Pred pár dňami som dostal od poslanca Mestského zastupiteľstva krátke video na ekologickú tému. A čuduj sa svete, v tomto videu sa znova, ako cez kopírák, opakuje mantra z LEPu – citujem „Vdýchnuté jemné čiastočky PM2,5 sa dostanú do pľúc do alveol, z alveol do krvi a krv nám zahusťujú, až príde k infarktu“, tvrdí pracovník Centra pre trvalo udržateľné alternatívy. Je to jasné, ničím nepodložené strašenie verejnosti, presná kópia vyjadrenia zástupcu Štátneho hydrometeorologického ústavu.
V súčasnosti prúdi cez internet záplava rôznych informácií, pravdivých i zavádzajúcich. Vždy je dobré overovať si zdroje a neveriť všetkému. Niekedy aj z úst odborníka môže pochádzať nezmysel tak, ako sa to stalo v týchto dvoch prípadoch.
Nie som lekár a ani odborník v danej problematike, ale chemik. Aby bolo jasné, vôbec netvrdím, že polietavý prach PM2,5 či PM10 je neškodný a nemôže obsahovať karcinogénne alebo inak nebezpečné komponenty. Zarazil ma len ten fyzikálny efekt pár mikrogramov čiastočiek, ktoré majú spôsobiť zahustenie krvi a infarkt.
Dospelý človek má v svojich cievach približne 5 litrov krvi. Urobíme teda pokus, ktorého výsledok je dopredu jasný. Vzal som päťlitrovú uhorkovú fľašu a naplnil som ju čistou vodou, ktorá mala imitovať krv v tele človeka. Pozrel som sa na stránku SHMÚ a zistil som, že dnes máme na Riadku 50 µg (mikrogramov) prašných častíc v 1 m3 vzduchu. 1 gram dajme tomu piesku je zhruba množstvo tak na špic noža. Miligram je tisícina tohto množstva. A mikrogram je tisícina miligramu, čiže prakticky skoro nič. Nabrať 50 mikrogramov prachu z cesty by sa asi ťažko podarilo, tak vezmem milónkrát viac prachu, plnú čajovú lyžičku. Tento prach nasypem do fľaše s vodou a rozmiešam. A div sa svete, voda zostáva riedka, síce mierne kalná ale vôbec sa nezahusťuje. Druhý pokus urobím s pohárom čistej vody, ktorý vyložím do záhrady, nech do nej napadá tých 50 µg prachu. Po cca dvoch hodinách pohár vypijem, pričom voda zostáva normálne tekutá. Výsledok týchto pokusov bol samozrejme dopredu jasný, slúžili len na ujasnenie množstevných pomerov. Teda pár mikrogramov prachu i keby cez ochranné mechanizmy prenikli do krvi, krv asi nezahustia.
V ľudskom organizme môžu byť podmienky iné ako v uhorkovej fľaši. Dospelý človek pri jednom bežnom vdychu vdýchne asi pol litra vzduchu. 1 m3 vzduchu predstavuje približne 2000 takýchto pollitrov, teda vdychov. To znamená, že pri každom päťdesiatom vdychu sa do pľúc dostane JEDNA 2,5 mikrogramová čiastočka z päťdesiatich. A s výdychom zhruba každá druhá zas vyletí von. A preniknúť polopriepustnou membránou pľúcnej alveoly nie je zďaleka tak jednoduché. A navyše na tieto čiastočky striehnu v alveolách obranné bunky, ktoré značnú časť z nich pohltia a transportujú s hlienom z tela von. Porovnajme si to s fajčiarom, kde s dymom z cigarety do pľúc vnikajú desaťtisíce či státisíce podobných čiastočiek obsahujúcich navyše ako bonus kancerogénne látky. A krv sa asi ani dlhoročným fajčiarom nezahusťuje. Nuž, pouvažujte.
A na záver ešte jeden šplech z iného kanála. Koronavírus údajne neznáša sírne zlúčeniny, TRS, merkaptány. To by mohlo byť príčinou menšieho počtu nakazených v Ružomberku.
Verte – neverte.
