Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Ešte za federácie som napísal poviedku do pražského časopisu Zdravotnícka pracovnice. Príbeh vojaka základnej služby, ktorý sa nedobrovoľne dostal k asistencii pri pôrode. Keď som k tomuto textu zbieral materiál, moja mama, pôrodná asistentka so štyridsaťročnou praxou mi vyzradila, že v niektorých odľahlejších dedinách, ak ženy rodili doma, ich často aj opili, nech tak veľmi necítia bolesť. V takýchto prípadoch ale rodička veľmi nevnímala pokyny pôrodnej asistentky a bolo treba dieťa, aby sa nezadusilo, cez brucho dotyčnej rukami vytlačiť. Táto informácia sa objavila aj v texte poviedky. Ako miesto deja sa mi páčil názov Liptovská Lúžna a použil som aj tam často sa vyskytujúce meno Veselovská.
To som ale nemal.
Týždeň po vyjdení poviedky ma na chodbe školy pristavila naša pani upratovačka: „Čo ste to napísali o mojej dcére? Až do Prahy! Veď sa nám celá republika smeje!”
„Vy máte dcéru? Čože som napísal?”
“No, že keď rodila, tak bola opitá. Veselovská sa volá.”
Došlo mi. Snažil som sa vysvetľovať: „Teta, to nie je o vašej dcére. Meno bolo použité náhodne. Príbeh vôbec nezodpovedá skutočnosti. Je vymyslený. Ide o poviedku, nie o reportáž.”
Povedať si nedala.
„Môj zať sa príde s vami pozhovárať,” oznámila mi. “Nie je pekné, takto nás poopisovať.”
„Tu vám prisahám, že o vašej dcére počujem prvý raz. Ale veď Veselovských je v Lúžnej kopa, ako viem. Nejde ani trochu o vašu rodinu.”
„Lenže aj číslo domu, čo ste tam uviedli, sa zhoduje!”
Úplne ma vtedy odstrelila. Dohodol som sa potom s redakciou časopisu, nech uverejnia oznam, že poviedka sa nijako netýka spomenutých reálií a ani tam žijúcich občanov.
Zať pani upratovačky už, našťastie, za mnou neprišiel.
Publikované v zbierke Iba Tak, 2007.
Foto – Ilustračná foto pôrodu do vody. Zdroj – istockphoto.com
