Šport a futbal v ňom bývajú vďačnými témami komentátorov. Tí hľadiaci čisto na hru aktérov na trávniku a nie na politiku, však niekedy tak trochu zavadia aj o politiku.
Dali by sa o tom písať futbalové historky. Dávno predtým, keď ZSSR odmietol nastúpiť na štadióne v Santiago de Chile v r. 1973 na kvalifikačný zápas o postup na MS v Mníchove proti Čile – „na štadióne pokropenou krvou čílskych vlastencov” bojujúcich vtedy proti fašistickému generálovi Pinochetovi, ako zvykli písať vtedajšie socialistické tlačové agentúry, došlo k prvým športovo-politickým lastovičkám. Prvý štát socializmu a proletárskej revolúcie tak prišiel o účasť zahrať si na trávniku v Mníchove a sám sa z moci vtedajšieho moskovského Politbyra diskvalifikoval.
O letných olympiádach v Moskve 1980 a 1984 v Los Angeles by mohli hovoriť tí, ktorí sa na ne tešili, aby ich neskôr prepásli. Držať výkonnostnú formu osem rokov nedokáže hocikto, a Beamon by tam ani nemusel byť, aby ho v skoku do diaľky od roku 1968 neprekonali.
V Európe dokázala bývalá futbalová Juhoslávia s rozbitím republík toho viac. Po smrti Slobodana Miloševiča zahryzla poriadne aj do „športovej politiky” Uefy, keď teraz sa futbalovému Kosovu na reprezentačnej úrovni darí.
Malý klub KF Feronikali Glogovac, ktorý dostal po vypadnutí v Lige majstrov bratislavský Slovan, trafil politikou na hlavy dvoch futbalistov Srbska, a dokonca aj trénera Slovana, ktorý má srbský pôvod. A Slovensko so Slovanom v konflikte Srbsko verzus Kosovo, je skutočne nevinným prizerajúcim sa klubom k téze „politika sa nemá miešať do športu a šport do politiky“. Izrael a štyri bývalé republiky ZSSR však geograficky „bez politiky“ patria do Ázie, no okupujú futbalové tabuľky a štatistiky Európy, no geopolitike to akosi nevadí.
Ešteže takýto chaos nepostihol futbalovú Ružu, majúcu na súpiske jedného hráča zo Severného Macedónska. V žrebe, aj keď prvom a poslednom pre súťaž Európskej ligy pre sezónu 2019/20, dostala bulharskú Sofiu. Dobre, že Bulharsko susedí len so Srbskom a nie s Kosovom, a tak sa miestni športoví komentátori mohli zamerať len výlučne na futbal. Popri hre si niektorí všimli toho viac.
Od jedného z nich prišla aj klesajúca štatistika domácej návštevnosti: Everton – 4752, Brann Bergen – 4487 a Levski Sofia 3695 miest. Na ružomberský futbal sa možno pozerať viacerými očami komentátorov v domácich médiách Ružomberského hlasu, Spoločníka, Ružomberského magazínu vo webovej forme a bulletinu Ružagól, ktorý dostanete po prekročení brány štadiónu.
Dávno a nenávratne sa do futbalových análov MFK zapíšu tie časy, keď sa tu na hru za čias Slovákov Hyravého, Hazuchu, Mikuláša a ďalších, chodilo pozerať bežných 7 a pol tisíca po ligovom futbale bažiacich divákov z Ružomberka a jeho okolia. Kto si o dva roky spomenie na Bosniaka Tandira, od júla 2018 – kanoniera, ktorý v Ružomberku neodohral ani jednu futbalovú sezónu? Futbalista, ktorého bolo niekedy vidieť sedieť aj na lavičkách VIPu MBK ako basketbalového fanúšika.
O hanbe, sklamaní a snahe píše Ružomberský hlas č. 14 a v podtexte príspevku z 20. júla t.r. aj o hanbe na tribúnach. Zmieňuje sa o obecenstve, ktoré nedokázalo za domácu hru s Bulharmi ani poriadne zatlieskať, o predčasnom neúctivom odchode fanúšikov zo zápasu. Všíma si fakt neobsadených miest štadióna a pri prijateľnom vstupnom 10 eur a naznačuje, že niečo nie je v klube v poriadku. Správny je postreh redaktora, že v záberoch televízneho prenosu zle pôsobia prázdne rady sedadiel, tie dve spodné, čo sa na tribúnach často neobsadzujú.
V tomto kontexte by si divák povšimol taktiež neodpratanú tréningovú bránku „za bránkou“ tam v rohu, do ktorej občas letí krížna nevydarená strela futbalistu, nainštalovanú čatu odetých hasičov v zbroji s ich tradičným vylešteným červeným autom zasiahnuť prúdom vody proti možným nespratníkom. Trochu, (ak nie dosť) miestny fanúšik si už na takéto dlhodobejšie konštantné pohľady zvykol, veď za bránkami to stále vyzerá ako na dedinskom futbalovom štadióne, bez tribún. A futbalový prenos ranku európskeho by si ich už zaslúžil, aby štadión vyzeral ako úplne dobudovaný. Zatiaľ si televízny divák z kamier v Ružomberku Pod Čebraťom musí uvedomiť, že nie je v hľadisku štadióna Borussie Dortmund či Espaňolu Barcelona.
Ružagól č. 208 z nedele 21.júla, keď predstavoval prvo-kolového súpera Fortuna ligy pre sezónu 2019/2020 z Nitry, píše o minulom zápase s Levski Sofia ako o zápase, ktorý sa odohral vo výbornej atmosfére. Píše o sympatickom vstupe do stretnutia, radosti tribún, ktoré sa predčasne radovali, z gólu Tihomira Kostadinova neuznaného pre ofsajd.
V kratšom príspevku (aj keď už po odvete s Levski) pripomína fanúšikovskú atmosféru, príkladné povzbudzovanie ocenené aj na pozápasovej konferencii. Vypredaný sektor fanúšikov Levski a odhodlaný klub Concordie 1906, fandiť aj za nepriaznivého stavu.
Citát z Ružagól č. 208 – „Atmosféra bola ozdobou tohto zápasu. Náš fanklub povzbudzoval, fanklub Levski Sofia sa správal slušne, taktiež povzbudzoval celý zápas. Takto nejako má vyzerať futbalový zápas“ spokojne konštatoval tréner Ján Haspra.“
Krátky futbalový týždeň júla 2019 pre dva tímy zo štyroch slovenských bojujúcich v Lige majstrov a v Európskej lige, znamenal koniec pokračovať ďalej. Bratislavský Slovan, v ktorom už domácich hráčov so slovenským pôvodom nespočítate na prstoch oboch rúk, tak ako kedysi v roku 1969 či 1976, bude hrať ešte ďalej. Práve v súťaži, kde skončil pre európsky futbalový rok 2019/2020 ružomberský MFK.
No nevdojak sa zase do futbalového športu zamiešala politika po prvom zápase s Kosovčanmi. Futbalovú lavičku Slovana musel (?) na jeden zápas opustiť aj srbský tréner Vladimir Radenkovič, aby ho nahradil z Béčka Ján Kozák mladší. Čo sa bude písať po druhom zápase v Glodovaci o týždeň, a s ktorým trénerom na lavičke, to sa dočítame neskôr.
