Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Biskup farára dlho neprekladal, na veľkej dedine s dva a pol tisíckou obyvateľov pôsobil skoro dvadsať rokov. Kaplána nepotreboval, za ten čas poznal svojich farníkov dokonale, zvykol si na nich a oni na neho Aj na to privykli, že bol trochu uletený.
Starší občania ho chválili, lebo naviedol miništrantov, aby na novozriadenom bare neďaleko fary, kde každú sobotu tancovala okresná pobehlica okolo tyče, skalami vymlátili obloky a sám osobne palicou rozohnal letnú hasičskú diskotéku s názvom „Miss namočenô tričko“. Horlivo dedinské ovečky karhal, počas omše mával vlastne až tri kázania – vstupoval do duše poslucháčov v predhovore na začiatku, potom burácal počas kázne najmenej dvadsať minút a tesne pred tým, ako veriaci „odišli v pokoji“, dostali ďalšie ponaučenia.
Vytrvale zmieroval aj rozvadených manželov, pre mládež založil hudobnú skupinu, v ktorej dokázal zaskakovať pri každom nástroji a stal sa šéfrežisérom miestneho ochotníckeho krúžku divadelníkov. Nebol pre neho problém napomenúť do mikrofónu počas omše vyrušujúcu mládež a driemajúce dôchodkyne.
Rešpektovali ho všetky generácie v dedine, prispôsobil sa i novej technike, oznamy o budúcom dianí vo farnosti viseli na internete včas, mobil mal zapnutý a vždy zdvihol, keď zavolali. V rozviatej sutane chodieval nemocných spovedať na starom bicykli, nikdy nie autom – to aby mu chorobou vyčerpané tetky nestrkali z posledných síl a niektoré už aj v agónii do vrecka peniaze na benzín. A nevyviedol, čo mladý farár zo susednej obce, ktorý na dvere fary vylepil papier s vypísanými úradnými hodinami. To ako že nech sa neopováži niekto umierať mimo ním určeného času!
Návštevníkov kostola neprekvapil, ani keď im oznámil, že pochová len takého nebohého, ktorý absolvoval všetky potrebné sviatosti, a v prípade, že pôjde o neznámeho, bude od pozostalých vyžadovať náležité potvrdenia. Veriaci oznámenie kvitovali, predsa nemožno do vykropenej pôdy zahrabať neveriaceho. Takému už ani svätená voda nepomôže.
Svojím oznamom rozrušil pán farár iba tetku Karolínu. Osemdesiatdeväťročná stará dievka nemala žiadnych príbuzných a chystala sa do súkromného penziónu v neďalekom meste, kde jej podľa zmluvy poskytnú všestrannú opateru. V dodatku si okrem zabezpečenia nadštandardných služieb vyhradila dvadsaťštyrihodinové sledovanie desiatok televíznych kanálov, lebo narábanie s ovládačom patrilo na staré kolená k jej najväčšej záľube. Peňazí má dostatok, ako vyrátala, budú postačovať až do stodvadsiateho roku života. Svoju podmurovanú drevenicu už predala, no v prípade, že odíde na druhý svet, chce byť za každú cenu pochovaná v rodnej obci. Tam staré lipy obklopujúce dedinský cintorín okupovali vtáčatá, ona bude ich spevu načúvať a pritom sladko snívať.
Lenže, ako sa dozvedela, súkromný penzión v meste má v pôsobnosti iný kňaz a ktovie, či nájde v sebe ochotu zakaždým vystavovať náležité potvrdenia o absolvovaní sviatostí. Personál tam môže byť všelijaký, papier zašantročia a ona nepozná nikoho, kto by sa o záležitosť postaral. Dokonca ani jej hrob nebude mať kto ošetrovať.
Po pátraní v inzertných tlačovinách našla konečne spoločnosť, ktorá sľubovala vybavenie posledných vecí zomrelého a tiež starostlivosť o miesto jeho posledného odpočinku počas následných rokov. Zavolala do firmy, aby poslali svojho zástupcu, a s ním sa dohodla. Navrhla riešenie, ktoré sama vyšpekulovala.
Po jej smrti zabezpečia žiadané potvrdenie, vložia ho v truhle do miniatúrneho špeciálneho zariadenia a lístok sa cez vopred prerezaný otvor vysunie v okamihu, keď príde kňaz. Bude to, akoby mu papier ona sama v najžiadanejšej chvíli podala. Pán farár má zmysel pre moderné technológie, určite to ocení. Neodpadne od strachu a ani nezačne podesený vykrikovať. Zároveň pôjde o prekvapenie, ktorým sa tetuška rodákom originálne pripomenie. Technicky možno akciu zvládnuť a vysunutie lístka zariadi na obrade prítomný pracovník firmy pomocou ovládača.
Všetko odsúhlasené, špeciálna zmluva skontrolovaná notárom a podpísaná, klientka zaplatila vopred. Presťahovali ju do penziónu.
To sa udialo pred niekoľkými rokmi. Ale tetka Karolína, hoci je vo veľmi pokročilom veku, vôbec neleží na oddelení pre ťažké prípady, ani nepotrebuje vozík. Údajne sa o ňu dobre starajú.
Stále žije a teší sa na pohreb. Trápi ju iba jediné: aby dovtedy biskup toho správne uleteného farára z jej rodnej obce nepreložil…
Uverejnené v zbierke Antona Laučeka Iba tak VIII.
Titulná fotografia – Pixabay.com
