Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Po zamatovej revolúcii v roku 1989 sa aj Slovákom otvoril svet. Už sme nezávideli niekomu, kto mohol navštíviť Viedeň, Paríž, Mníchov, Rím. Mohli tam cestovať všetci. Samozrejme k nám prichádzalo stadiaľ aj viac hostí a turistov. Dovtedy preferovaná ruština nestačila, pre stredoeurópsky priestor sa ukázala ako veľmi užitočná najmä nemčina.
Pozvali ma vtedy do istého poľovníckeho združenia vyučovať tento jazyk v rámci intenzívneho kurzu. Išlo o špecifické potreby záujemcov, a tomu bolo treba prispôsobiť aj obsah výučby.
Predsa keď pricestuje nejaký bohatý Rakúšan do slovenských hôr na poľovačku, očakáva, že mu poľovnícke združenie poskytne za jeho nie malé peniaze aj patričný servis. Čiže ho obklopí aj znalcami ovládajúcimi jeho materský jazyk spolu s výrazmi bežnými v komunikácii znalcov zveriny a krajiny.
Do návštevy niekoľkotýždňového kurzu sa zapojilo asi dvadsať poľovníkov. Od najmladšieho dvadsaťdvaročného až po sedemdesiatnika, deda s priam výstavnou bielou bradou.
Cítil som sa medzi nimi príjemne a užitočne a myslím, že ani účastníci kurzu nereptali. Človek si aspoň oprášil znalosť výrazov málo používaných: medvedica vodiaca dvoje mladých, strhnutá srna, výstavný dvanástorák, návnada, jelenia ruja, premnoženie líšky, jazvečia nora, smrekový porast…
Tieto a podobné zvraty sme vsúvali do viet a skúšali rôzne variácie. Niektorí poľovníci sa učením zaoberali vážne, iní ho brali skôr ako príležitosť na stretnutie sa. Dvojhodinovku určenú na vyučovanie požadovali rozdeliť a počas pätnásťminútovej prestávky sa väčšina z nich strácala v nejakej kancelárii vedľa.
Vychádzali odtiaľ s červenými tvárami, uvoľnení, trochu hluční a niektorým sa potom plietol nielen nemecký jazyk, ale aj ich vlastný. (Skladovali tam demižóny s vínom určeným na záverečné posedenie.)
Niekedy ma vyvádzali z miery alkoholické „vývrtky“ týchto viac s prírodou ako s civilizáciou spriatelených mužov, a tak som skúsil trošku si ich podoberať pri simulácii konverzácie s cudzincom, ktorý práve zavítal medzi nich.
„Predstavte si, že Rakúšan hneď, ako otvorí dvere, vytiahne z batoha fľašu. Pokladá všetkých Slovákov za pijanov, lebo to čítal v nejakých štatistikách. My ale máme možnosť predstaviť sa ako kultúrny národ a pálenku odmietnuť zreteľne a vážne: Ďakujeme, my nepijeme!“
Výraz v nemčine som hneď aj napísal na tabuľu.
Poľovníci pozerali na mňa ako na poloblázna a ani jeden nesiahol po pere.
„Zaznačte si! Ďakujeme, nepijeme!“
Ruky v laviciach sa nepohli. Niektoré hlavy dolu, oči sklopené. Nepísali. Jeden vzadu sa potichu spýtal druhého, či na mňa netreba zavolať záchranku zo psychiatrie.
Školácke ticho prerušil sedemdesiatnik s dôstojnou bradou. Vstal a ukázal prstom na tabuľu:
„Toto nebudeme potrebovať!“
Jeho gesto bolo naplnené takým opovrhnutím, že som sa musel zasmiať. Dostali ma.
„Čo už,“ vravím. „Tak zapisujte!“
„Dáme si slovenskú špecialitu borovičku!“
„Väčšie poháre už nemáme.“
„Nepime toľko, ináč nebudeme vidieť na cestu!“
„Trafili ste predsedu nášho poľovníckeho združenia.“
„Divá sviňa nemá rohy!“
„To nie je medveď, ale koza…“
Po skončení kurzu ma pozvali na špeciálny guláš. Plný kotol hustého a čierneho od pomletej pečienky, bolo v ňom cítiť víno a voňal čerstvým ihličím.
Lepší som v živote nejedol.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).
Ilustračná fotografia – mynovohrad.sk, zdroj – L. Karmanová
