Činorodý umelec Viktor Mydlo obsluhoval stroje v ružomberskej tehelni od rána do večera. Hline ostal verný nielen ako tehliar, ale neskôr aj ako sochár.
Viktor Mydlo sa narodil v roku 1895 v osade Mistríky na Donovaloch. Už v ľudovej škole vynikal v kreslení. Otec ho vzal do Podbrezovej, kde sa vyučil za zámočníka. Ako 24- ročný začal pracovať v ružomberskej tehelni.
„Pracoval tam ako strojník, neskôr ako majster a napokon ako dielovedúci,“ spomínal na prácu ružomberského sochára jeho švagor Juraj Žovinec – Prievora v brožúre Výstava diela Viktora Mydlu, ktorú v roku 1976 vydalo Liptovské múzeum.
Sochár-samouk
K sochárstvu sa Mydlo dostal úplnou náhodou. Do tehelne raz prišiel dôstojník s nejakou soškou, ktorú mu práve on vypálil. Nadchlo ho to natoľko, že začal modelovať aj sám.
Už o niekoľko rokov usporiadal prvú výstavu svojich začiatočníckych prác. Tie sa páčili nielen laikom, ale aj odborníkom. Sochár Miroslav Motoška mu odporučil, aby šiel študovať, no problémom boli peniaze. Začínajúcemu umelcovi sa napriek všetkému vynaloženému úsiliu nepodarilo získať študijné štipendium. Na umenie však nezanevrel.
V zime v roku 1938 odišiel na prax k sochárovi Riegelemu do Bratislavy, kde sa oboznámil s prácou s kameňom a naučil sa pracovať s dlátom aj kladivom. Jeho srdcovkou však naďalej ostala práca s hlinou.
V umeleckej činnosti pokračoval a rozvíjal ju v Ružomberku. Stal sa členom Spolku slovenských umelcov, s ktorými vystavoval svoje diela. Robil portréty, figurálne kompozície s náboženskou tematikou, návrhy na pomníky, ale aj príležitostné plakety.
„Prehovárali ho, aby zanechal strojníctvo a venoval sa iba sochárstvu. Váhal, no jeho rodina sa rozrastala. Už vtedy mal päť synov a doba nežičila pokrokovo zameraným umelcom. Vrátil sa teda do ružomberskej tehelne,“ zaspomínal si v spomínanej brožúre na Mydlove životné cesty slovenský spisovateľ Benjamín Tinák.
Svojimi dielami skrášlil dominanty mesta
V Ružomberku býval na vtedajšej Partizánskej ulici, ktorá sa neskôr premenovala na Sládkovičovu. „Bývali sme spolu v rodinnom dome. My s rodičmi sme bývali navrchu, a starí rodičia dole,“ spomína na svojho starého otca Ružomberčan Marián Mydlo.
Známy ružomberský sochár mal vo svojom dome aj malú dielničku. „Pamätám si, že som s ním chodil na hlinu. Starý otec potom doma modeloval a robil odliatky. Sem-tam bolo treba niečo podržať, tak som mu pomáhal,“ prezradil Marián Mydlo, ktorý síce k sochárstvu nemal vzťah, no aj jemu učarovalo umenie. Stal sa publicistom a v súčasnosti je tajomníkom Literárneho klubu ružomberských spisovateľov.
K sochárovým najväčším dielam patrí súsošie Krista – učiteľa na priečelí Gymnázia sv. Andreja. Podľa Mariána Mydla ho vytvoril na osobnú žiadosť Andreja Hlinku, s ktorým sa stretával a po jeho smrti mu urobil aj posmrtnú masku.
Nad Hlinkovým mauzóleom stojí ďalšie Mydlovo dielo, socha Jozefa – tesára. Na budove bývalého sirotinca, v ktorej sa dnes nachádza Základná škola svätého Vincenta, je zasa súsošie rovnomenného svätca a na mestskom úrade socha Spútaného.
„Ružomberok mal možnosť v priebehu vyše päťdesiatich rokoch sledovať tvorbu a rast svojho sochára. Nebol a neostal však len ružomberským sochárom. Začal pracovať v období, keď sa sochári na Slovensku dali spočítať na prstoch jednej ruky,“ hodnotil Mydlovu prácu v brožúre vydanej Liptovským múzeom akademický maliar Róbert Dúbravec.
„Viktor bol nielen dobrým sochárom, ale zostal aj verný svojmu mestu, Ružomberku. Sľuby, prehováranie priateľov a ponúkané miesta tohto skromného človeka nezlákali. Mal rád svoju prácu, hory, Liptov aj Ružomberok s jeho starosťami, radosťami a predovšetkým ľuďmi,“ priložil svoj pohľad riaditeľ vtedajšieho Osvetového domu v Ružomberku Jozef Latiak.
Možno pribudne aj pamätná tabuľa
Viktor Mydlo zomrel 28. augusta 1978, presne pred 40 rokmi. „Na ceste z tehelní ho zrazilo auto. No a keď sa starší ľudia nehýbu, zvyknú dostať zápal pľúc, čo sa stalo aj jemu,“ hovorí o posledných dňoch svojho starého otca vnuk Marián, ktorý bol v tom čase na pracovnej ceste v Afganistane.
Pochovaný je v rodných Donovaloch. Viaceré jeho diela sú vystavované v Martine, niektoré sú v súkromnom vlastníctve jeho rodiny.
„Urobil mnohé busty politikov, ale aj svojich synov. Ja mám svojho otca, môj syn má Štefánika. Keby sme to dali dohromady, nejakých dvadsať sôch nazbierame,“ uvažuje Marián Mydlo, ktorý sa usiluje o to, aby v meste bola osadená aj pamätná tabuľa pripomínajúca jeho starého otca.
Zdroj foto: Marián Mydlo
