Pripomíname si 113. výročie černovskej tragédie. Aj keď ide o zásadnú udalosť slovenskej histórie, hovorí sa o nej málo.
Prejav arogantnej moci či osobné zlyhanie? Interpretácie černovskej tragédie, ku ktorej došlo 27. októbra 1907, sa rôznia aj po viac ako storočí.
Nech už je historická pravda hocijaká, výsledkom boli mŕtvi muži, ženy, ba aj deti, ako aj utrpenie stoviek preživších Černovčanov.
Spor o posviacku kostola
Na rozdiel od iných, miestni poznajú ten príbeh veľmi dobre. Černovčania si v rokoch 1906 a 1907 s podporou svojho slávneho rodáka Andreja Hlinku postavili vlastný kostol. Dovtedy museli bohoslužby navštevovať v Ružomberku. Neraz v zime a daždi putovali niekoľko kilometrov.
Keď už kostol stál, Černovčania prirodzene žiadali, aby ho posvätil Andrej Hlinka. Ten sa však v tom čase nachádzal v neľahkej situácii – kvôli podpore Liskovčana Vavra Šrobára vo voľbách do uhorského snemu a kvôli obrane slovenských záujmov išla po ňom štátna aj cirkevná vrchnosť. Spišský biskup Alexander Párvy ho suspendoval a justičné orgány ho poslali do väzenia v Segedíne.
Prosby Černovčanov, aby biskup Hlinku omilostil a umožnil mu posvätiť kostol, boli márne. Posviackou poveril liskovského dekana Martina Pazúrika.
Keď niektorí Černovčania videli, že ich žiadosti nikam nevedú, začali sa radikalizovať. Miestnemu starostovi Štefanovi Bačkorovi, ktorý sa snažil predísť prehlbovaniu konfliktu, dokonca natreli dom močovkou.
„Potom siahli po poslednej možnosti, ako prekaziť posviacku – z kostola odniesli všetky liturgické predmety. O situáciu sa tak začali zaujímať aj svetské úrady,“ vysvetľuje historik Karol Dzuriak z Liptovského múzea v Ružomberku.
Hlavný slúžny Pavol Andaházy poslal do Černovej skupinu žandárov, ktorí čoskoro ukryté predmety našli. Keďže atmosféra hustla, deň pred posviackou dorazili ďalšie posily na čele s veliteľom Jánom Ladickým.
„Hliadkujúci boli dostatočne vystresovaní na to, aby došlo k skratovej situácii. Nech už ich osobné politické pohnútky boli akékoľvek, museli by sa ako príslušníci brachiálnej moci podrobiť rozkazu veliteľa,“ opisuje Dzuriak.
Tragická nedeľa
V deň posviacky sa pri dolnej škole zhromaždilo niekoľko stovák Černovčanov. „Bojovne naladené boli najmä ženy, predovšetkým Hlinkova sestra,“ hovorí černovský spisovateľ a vysokoškolský pedagóg Anton Lauček.
Na hradskej sa objavili koče s dekanom Pazúrikom a ďalšími kňazmi. Sprevádzala ich skupina žandárov vedených podslúžnym Zoltánom Perezslényim. Ten kričal na kočiša, aby pokračoval v ceste napriek mase ľudí, ktorá zatarasila cestu.
Kone sa začali vzpínať, na čo sa ich Jozef Demko a ďalší Černovčania snažili upokojiť. Hajdúch Jozef Veverica, ktorý bol rodákom z Černovej, zoskočil z koča a zrazil Demka na zem.
Vtedy vyleteli prvé kamene, na čo žandári dostali príkaz k streľbe. „Strašné na tom bolo, že nešlo o výstražné výstrely, ale ozbrojenci mierili priamo do hrudí obyvateľov. Strieľali hlava-nehlava, len tak do davu,“ opisuje Lauček, ktorý však udalosť odmieta interpretovať ako útok Maďarov na Slovákov. „Väčšina žandárov boli Slováci, aj keď maďarizovaní.“
Podľa historika Dzuriaka je dnes ťažké posúdiť, nakoľko išlo o prasknuté nervy a nakoľko o prejav arogancie moci. „Celý konflikt trval necelých desať minút, opakovaná streľba asi minútu. Zahynulo pri tom pätnásť ľudí od 15 do 56 rokov. Boli tam muži, ženy, dievčatá, otcovia, matky, po ktorých zostalo mnoho sirôt,“ dodáva.
Lauček však pripomína ešte ďalšie dve obete. „Šestnástou obeťou bolo nenarodené dieťa, ktoré zastrelili v bruchu matky v siedmom mesiaci tehotenstva. Sedemnástou bola postrelená žena, ktorá na následky zranenia zomrela po nejakom čase,“ dopĺňa černovský spisovateľ, ktorý krvavé udalosti spracoval v románe nazvanom Cez utrpenie.
„Nedá sa nepovedať, že by radikalizácia Černovčanov neprispela k tragickému vyústeniu. No nikto nečakal, že úrady budú reagovať tak, ako reagovali, že podslúžny Perezslény bude tlačiť na prerazenie cesty stoj čo stoj, napriek hroziacemu stretu,“ objasňuje Dzuriak.
Pomník černovských martýrov na miestnom cintoríne. Foto – autorka
Hlinka napokon kostol aj tak posvätil
Na druhý deň po tragickej udalosti vyhlásili v Černovej stanné právo, obec obsadilo vojsko a začalo tvrdé vyšetrovanie.
Hlinka sa o dianí v rodnej obci dozvedel na Morave, kde v tých dňoch absolvoval prednáškové turné. „Zdesený z toho, čo sa stalo, chcel okamžite cestovať domov, no priatelia mu to nedovolili. Úrady by ho okamžite zatkli,“ vysvetľuje Lauček.
Pohrebu za prítomnosti armády sa údajne zúčastnilo až 30-tisíc ľudí z celého Slovenska. Solidárni s obeťami boli aj v zahraničí. V Čechách a na Morave zorganizovali zbierku pre černovské siroty, o tragédii písal britský novinár Seton-Watson, aj nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson.
Z 59 obžalovaných bolo nakoniec obvinených 40 osôb. „Došlo k hrubej manipulácii súdu s faktami, čo vyvolalo verejné pobúrenie. Celkový úhrn trestov predstavoval 37 rokov odňatia slobody,“ uvádza Dzuriak.
Keď po intervencii Svätej stolice došlo k zmiereniu medzi biskupom Párvym a Hlinkom, mohol černovský rodák v roku 1910 konečne posvätiť kostol, ktorý Černovčanom slúži dodnes. V roku 1932 odhalili aj pamätník obetiam streľby.
„O Slovákoch sa v tej dobe nič nevedelo. Až černovská masakra upozornila na národ, ktorému sa upierajú základné práva,“ poukazuje na zlomový charakter udalosti spisovateľ Lauček. „Každá generácia, ktorá sa dostane do víru dejinných udalostí, si svoju cestu, niekedy aj krvavú, musí prejsť sama,“ dodáva k tomu historik Dzuriak.
Článok bol pôvodne publikovaný 27.10. 2017.
Titulná fotografia: Kostol Panny Márie Ružencovej v Černovej. Foto – autorka
